Šokujúce a nepochopiteľné

„Je to niečo šokujúce a nepochopiteľné. Nerozumiem, že má pocit, že môže ešte stále sedieť v parlamente,“ rozhorčil sa po priznaní Martina Poliačika z SaS o skúsenostiach s tvrdými drogami minister vnútra Robert Kaliňák zo Smeru.

Šokujúce a nepochopiteľné je skôr to, že minister vnútra, v ktorého kompetencii je aj tzv. 'boj s drogami', takýmto nehoráznym spôsobom stigmatizuje užívateľov drog. Akoby niekto, kto dakedy užil nelegálane látky bol navždy poškvrnený, nekompetentný, nehodný spoločenskej akceptácie, naveky prašivý. Rétoricky vylučuje zo slušnej spoločnosti tisíce ľudí len preto, že ich biologickým systémom niekedy prešli nejaké chemické látky, ktoré sú momentálne zakázané. Ak má byť účinnou politika podpory prevencie a pomoc závislým zaradiť sa späť do spoločnosti, nemožno si predstaviť viac kontraproduktívnu, škodlivejšiu a vyslovene škandalóznu reakciu, než akej sa dopustil minister Kaliňák. Ak niečo, poukazuje skôr na jeho malomeštiacku zadubenosť a nekompetentnosť* a nerozumiem, že má pocit, že môže ešte stále sedieť na kresle ministra vnútra.

"Je to o to nebezpečnejšie, že aj medzi takýmito ľuďmi si hľadajú mladí vzory."

Tak je, vzory by si mladí ľudia mali hľadať medzi karieristickými, oportunistickými právnikmi a pochybnými zbohatlíkmi.

UPDATE (19:30):

No, ak ste sa nebodaj báli, že Kaliňákova reakcia bude najhlúpejšia, tak nie. Právnik-in-chief sa nechal počuť, že:

"Ústavný činiteľ otvorene priznal, že tvrdá droga je súčasťou jeho života" uviedol vo štvrtok na tlačovej besede Fico. [...] "Dokonca si myslím, že v niektorých prípadoch to vyzeralo ako navádzanie na užívanie drog..."

A báli ste sa. Ale veď ako by si mohol Fico nechať ujsť takúto príležitosť a nebyť chrapúňom.

 * Hedviga. Výbušniny v batožine.

Parergon k 'Spoznaj svojho sociopata'

Ešte postreh k môjmu včerajšiemu článku. Ale najprv citát z Kotskovej knihy:

"Bryan Cranston’s character in Breaking Bad, for example, chooses to become a meth producer upon learning that his disappointing life is going to end with a random case of lung cancer. The official explanation is that he wants to “provide for his family,” although obviously his family would never have asked him to become a criminal and his wife (Anna Gunn) is horrified when she finds out. The deeper explanation becomes clear as the story unfolds: he has simply reached a breaking point and his diagnosis provides him with an excuse to assert himself after a lifetime of pathetic submission. These two explanations aren’t contradictory, however, because “being a man”—being proud, making his own way in the world, answering to no one, etc.—is intimately tied up with “providing for his family.” In fact, even after he has already made more money than his family could ever need and even after his wife has threatened him with divorce, a fellow criminal convinces him to stay in the game because “a man provides for his family.” After watching Breaking Bad and hearing Bryan Cranston’s continual evocations of “this family,” it is difficult for me to hear the word “family” without also hearing sinister overtones. Far from undermining sociopathy, then, family ties often prove to be the justification for sociopathic behavior."

Nedávno som opäť začal sledovať Breaking Bad, momentálne som kdesi v tretej sérii a uvažoval som, prečo som BB pred 4 rokmi počas druhej série vlastne prestal sledovať. Myslel som, že ma to nejak prestalo baviť, nakopili sa iné veci a moja pozornosť sa odpútala. Po prečítaní Kotskovej knihy a pri opätovnom pozeraní som asi presne identifikoval nielen presný moment, kde som BB prestal sledovať ale aj presný dôvod. Od začiatku som hlavného hrdinu bral ako kladnú postavu, stotožňoval som sa s jeho údelom, sympatizoval som s jeho konaním. Lenže to začalo byť čoraz ťažšie a zlomový moment prišiel v druhej sérií [SPOILER], keď Walter nepriamo zapríčinil smrť Jesseho priateľky a keď sa dusila vlastnými zvratkami, nepomohol jej, len sa prizeral. Ó, áno, mal slzy v očiach, ale jej smrť mu ušetrila zbytočné komplikácie. Pohodlné a napospol sociopatické. Podvedome mi to bolo nesmierne nepohodlné, ale miesto toho, aby som si plne uvedomil, čo jeho čin znamenal, som sám seba presvedčil, že už ma to až tak nebaví. Teraz, sledujúc seriál nanovo, som sa dokázal viac odosobniť a ešte aj pred prečítaním Kotskovej knihy sledoval dianie s klinickejším odstupom. A je to fascinujúce a mrazivé.

Inde

V sobotnom SME bol z nepochopiteľných príčin zverejnený veľmi zlý článok Rada Ondřejíčka [Piano]. Je to podivný úlet, v ktorom nám predostrel víziu, aké by bolo fajn, kebyže niektorí ľudia nemajú volebné právo. Ak by som mal vysloviť od boku diagnózu, myslím, že autor si pletie ostrovtip s múdrosťou, cynizmus so sofistikovanosťou. Každopádne je to hlúposť, na ktorú je nutné reagovať, než sa z takýchto potrhlých a morálne odpudivých fantázií stanú spoločensky akceptovateľné názory.

V zajtrajšom SME je moja stručná rekacia. [Piano] Koštovka:

Keď John Stuart Mill navrhoval v 19. storočí zaviesť vedomostný cenzus, jeho úmysel bol na tie časy pokrokový a ašpiračný. Chcel motivovať ľudí k vzdelaniu, ktoré malo byť okrem vnútorného obohatenia aj cestou k politickej samospráve. Návrh Rada Ondřejíčka je opakom, chce odobrať volebné právo ľuďom, ktorí myslia, cítia a chápu veci trochu inak ako on. Jeho komentár tak paradoxne demonštruje presne tú bulvárnu neschopnosť domýšľať veci do dôsledkov, ktorú pranieroval u iných. Našťastie, jemu právo voliť nikto neodoberie.

Volebný špeciál

Pôjdem ja veru voliť. Mohol by som kľudne zopakovať dôvod spred dvoch rokov, aj sa zacitovať. Nič sa totiž nezmenilo, budúci víťaz volieb a pravdepodobný zostavovateľ vlády ešte stále reprezentuje ten "bohorovný, ťapákovský, normalizačný, papalášsky obmedzený étos" a jeho garnitúra ním bude prekypovaťaj naďalej. Rozpravy o zle a dobre necháme Štefanovi Hríbovi, pre mňa Fico nie je stelesnením zla a korupcie. Je ale pre mňa cez tú tribalistickú skratku stelesnením všetkých hodnôt a postojov, ktorými opovrhujem a ktoré považujem za mylné, škodlivé a škaredé.

Nebudem voliť menšie zlo. Pri všetkej neúcte k niektorým jej predstaviteľom mnou zvolenú stranu, s ohľadom na jej minulé úspechy, súčasné návrhy a poniektoré nominácie jednoducho nemôžem považovať za zlú. Hoci je to pekná vetička, nesúhlasím ani so Samom Trnkom, nejdem jesť hovno s hrozienkami. Skôr je to vrecúško hrozienok, v ktorom sú niektoré zhnité a niektoré muškami obsraté. Aj také vrecúško je stále lepšie ako smerácky kobylinec. Nehovoriac už nič o amatérskych alternatívach.

Nemám chuť sa ani hrať na nejaké zhrozenie z korupcie, ktoré mala 'Gorila' údajne odhaliť. Teraz, zrazu, sú ľudia strašne zhrození, koľký to jemnocit. Tie veci sme tušili už v 2005-2006, čítali o nich čiastkovo v 2009 a 2010. Ostatne, ak sa má dačo vyriešiť, ak sa má dačo urobiť s prepojením finančných skupín na politické strany, ak sa ma ztransparentniť financovanie politických strán, reformovať súdnictvo a došetriť poodkryté kauzy, sotva sa tak stane vo vláde so Smerom na čele. Nebudem urážať nikoho inteligenciu vyratúvaním dôvodov.

Budem voliť SDKÚ-DS a krúžkovať:

Miroslava Beblavého

Luciu Žitňanskú

Máriu Kolíkovú

a

a štvrtý krúžok ešte zvažujem. Myslel som, reku rovno nového lídra by bolo fajn krúžkovať. Zvažoval som Pavla Freša, ale mám pochyby.

Každopádne teda voliť pôjdem. Ale trošku iná pesnička už mi bude v ušiach hrať:

Ochotníci

Attention conservation notice - pre tl;dr ľudí: nasleduje zhruba 1000 slov rozličných invektív na adresu SaS, OĽ a politického amaterizmu na Slovensku všeobecne. Pointou je amaterizmus podenkových politických projektov na jednej strane a neschopnosť stabilných strán integrovať nových ľudí a vychovať nových lídrov. Taktiež sa dopredu ospravedlňujem skutočným ochotníkom, neprofesionálnym divadelníkom, ktorých status amatérov, na rozdiel od politikov, neznamená, že nevedia čo robia.

"The older I get the more I admire and crave competence, just simple competence, in any field from adultery to zoology." -- H.L. Mencken

Ak by som mal pomenovať jeden moment slovenskej politiky ktorý ma neskutočne vytáča (a ktorý sa nevolá Robert Fico), tak by to bol ten všepredchýňajúci amaterizmus. Politická ochotníčina. Nerozumejú mizanscéne, Stanislavského nečítali, šepkára nemajú ale tvária sa, že idú hrať Macbetha, pričom nezvládnu ani Mastný Hrniec v školskej besiedke.

Takéto politické ochotníctvo nájdeme vo väčšej či menšej miere všade, od Ficovej tlačovkovej šmíry, cez slotovských ľudových bavičov, Bugárovu pantomímu, až po akademické kabuki v podaní Rudolfa Chmela alebo aj Ivety Radičovej. Sú tu ale dva politické, povedzme, projekty, ktoré stelesňujú ducha ochotníctva viac než ktokoľvek iný.

Prvým súčasným epitómom politického amaterizmu sa pre mňa stala strana SaS. Ani nemá zmysel tu vymenovávať všetky trápne momenty, od Galkovej improligy až po dnešné pivné sľuby. Už pri jej vzniku som bol skeptický a to aj napriek tomu, že som liberál. Robili síce liberálne vlny, ale tie robila aj ANO, a viac než na reči som stavil na základy. Výtlak ideologickej kvapaliny stranou do prostredia sa rovná váhe ťapákovštiny do strany vloženej. Alebo také čosi. Skrátka mi SaS prišla ako ANO 2.0, len menej moderátorov a viac blogerov. Uslintaný oportunizmus nahradil "liberálny idiotarianizmus", keď SaS efektívne povýšila podvojné účtovníctvo na politickú ideológiu. Ó, áno, spomenuli aj jointy a ukázali sa aj na gay pride, ale slobodu a rovnosť pred zákonom skúšali hájiť len kam dopočítali ich abakusy. Ozaj, a ten o odvodovom bonuse si ešte pamätáte?

Aby som definoval pojem - pre slovenské politické ochotníčenie príznačný - idiotarianizmom myslím onen nešťastný fenomén, kde človek, resp. politik v mene (proklamovaných) princípov obetuje zdravý rozum. Učebnicovým príkladom idiotarianizmu tak ostáva moment, keď Richard Sulík daňovým poplatníkom "zachránil 300 miliárd eur" a to na celých 40 hodín, a len za bagateľ - povalenie vlastnej vlády. Tej vlády, ktorá mala ešte stále jedinečnú možnosť nielen oddialiť Ficov návrat, ale pokúsiť sa definitívne demontovať ficoizmus ako politickú prax – to znamená urobiť systémové zmeny, kde by aj návrat Fica k moci neznamenal návrat rokov 2006-2010, či nebodaj 1994-1998. Odvážny sen, ktorý sa ale ešte pred rokom dal snívať.

Že konanie SaS nemohlo splniť deklarované ciele je zrejmé: ak veríme tomu, že mechanizmus EFSF, a navýšenie záruk v ňom, ktoré bolo pred pár mesiacmi ach tak životne dôležité, neodvráti katastrofu, tak neexistuje *principiálny* dôvod prečo, aspoň symbolicky, zaň nezahlasovať. Keď na tom ostatným deťom na pieskovisku tak záleží, dobre, nech si majú Deda Mráza. Nebola by to prvá hlúposť voči ktorej mali výhrady a za ktorú zahlasovali (veď hlasovali aj za prvotný EFSF, hoci aj mrnčali). Ak by verili ekonomickým fundamentom, verili svojim tézam, tak mohli s kľudom zahlasovať za navýšenie záruk v EFSF, ktoré by predsa nič nezmenilo a neodvratný krach a zúčtovanie s ich 'prorockým' veď-sme-vám-to-vraveli by prišlo tak či tak. Dokonca dostali, po dlhom kvákaní, ako na podnose možnosť vycúvať zo svojej tvrdohlavosti a zahlasovať za, keď sa „euroval“ spojil s hlasovaním o dôvere vláde. Ale nie, amatér nepochopil, amatér nevie čítať medzi riadkami, amatér videl len výzvu svojím princípom. Tu stojíme, politickí autisti, nemôžeme inak. Lebo nevieme.

Lenže SaS ľudia nevolili kvôli ich liberálnym princípom, teda aspoň väčšina voličov nie. Úspech SaS vo voľbách spočíval menej na ich proklamovanej liberálnosti, ako na ich fenoméne novosti. Je už volebným truizmom, že zhruba 6-10% voličov je v každých voľbách ochotných voliť "niečo nové", neokukané, antisystémové, apolitické. V 1994 z toho najviac profitovalo Združenie robotníkov Slovenska. V 1998 ich vystriedala Strana občianskeho porozumenia, v 2002 si ich hlasy rozdelili Smer (ešte Tretia cesta), Aliancia nového občana a samozrejme KSS, kdežto v 2006 z nich najviac profitoval už trochu okukaný Smer (teraz už Sociálna demokracia), znovuzrodená SNS a neúspešne aj Slobodné fórum.

Môžeme len hádať nakoľko si stratégovia v SaS (ak tam teda také čosi vôbec majú) uvedomovali svoj podenkový, prevažne totiž jednocyklový, rodokmeň SOP-ANO-SF a či aj kvôli tomu rozpútali svoj principiálny zápas o euroval v snahe o udržanie svojho prchavého voliča. A ktovie, či to bol nejaký amatérsky tiež-stratég, ktorý v záchvate geniality navrhol, že nech do svojej liberálnej platformy zaradia .eurorealizmus, resp. euroskepticizmus. Lebo Brusel, ktorý má na Slovensku na svedomí viac liberálnych reforiem než celá ponovembrová pravica, je proste socialistické fuj. Každopádne sa milý stratég prerátal, lebo .týžďeň už dal titul .eurobijca iným ochotníkom, viac podľa ich gusta. Týchto ochotníkov vedie, zozadu, trochu iný insitný umelec, ktorého si SaS samo odchovalo na chvoste svojej kandidátky.

Už dnes sa totiž črtá scenár, podľa ktorého prápor novosti zdvihnú Obyčajní ľudia okolo (resp. pred ním) Igora Matoviča. A spolu s nimi tu máme aj apoteózu politického amaterizmu. Ako inak ako projekt amatérov môžeme vnímať túto stranu-nestranu, hnutie-nehnutie, vedenú zo zadu aj spredu, s kandidátkou pozbieranou metódou snehovej gule valenou po politickom smetisku .konzervatizmu. Nájdeme tam tak pestrú všehochuť, ktorej poradie vedie Martin Mojžiš, ktorý sa svojpomocne rozhodol vrátiť slovko fachidiot do súčasnej lexiky, cez Eugena "Jéňu" Kordu, ktorý už ochotníčil aj v novinárčine a omrzelo ho to, Alojza Hlinu, občianskeho aktivistu s nediagnostikovanou narcistickou poruchou osobnosti, Štefana Bučka, ktorý zrejme s celou jednou hereckou generáciou povinne absolvoval kurz "Preskakujúci hlas a pátos" pod vedením Ďusa Pántika, Alojza "Striedavý-prúd-proti-homosexualite" Rakúsa spolu s radostnou družinou Vlada Palka okolo KDS až po eurovalovým idiotarianizmom poznačené zbytky OKS.

Nemožno sa ale príliš diviť, že redakcia .týždňa považuje Obyčajných ľudí za schodný politický projekt, veď redakcia .týždňa považuje Jaroslava Danišku za komentátora. Akoby stále snívali romantický sníček o apolitickej politike, kde družina nezávislých hrdinov bez spoločnej platformy, idey, alebo programu svojím údajným morálnym vzorom a čistým štítom dokáže presadiť viac než disciplinovaná, viac-menej jednotná stranícka mašina.

Problémom slovenskej politiky ale ani nie sú všelijakí Matovičovci. Tí nielenže boli a budú, ale sú nevyhnutní. Istá miera insitného krikľúňstva, ktorá jednoduchou skratkou zaujme širšie vrstvy voličov je potrebnou v účinnom politickom boji. Priamočiarosť a ľudovosť samé o sebe nie sú neresť. Čo tu však chýba je efektívna kooptácia podobných ľudových rozhorčencov do existujúcich strán. Tu ale vyvstáva druhá stránka slovenského politického amaterizmu a tým je strnulosť politických strán, neschopných implementovať mechanizmy priebežnej obmeny morálne aj vizuálne opotrebovaného personálu. A tak hoci mi aj napríklad Dzurinda nevadí (dokiaľ neotvorí ústa a svojou modulovanou fistulou prichyteného katechéta nezačne niečo vysvetľovať), tak jeho neschopnosť odísť je neodpustiteľná len v kombinácii s jeho hriechom neschopnosti vychovať si adekvátneho nástupcu, ktorý by ho vyšachoval na dôchodok bez rozpadu strany.

Reakcia na reakciu reakcie

Ak si ešte spomínate, je tomu už poriadne dávno, snáď aj vyše dvojtýždňa, bol sa konal v Bratislave Pride a spolu s kolegom sme sa ako čestní členovia homolobby [pozn. jeden kamarát, rumunský gay, ma upozornil že LGBT je vlastne LGBTIA, kde I je Intersex a A sú Allies, čiže heterosexuálni spojenci], prirodzene pod vplyvom mrzkých Sorosových grošov, rozhodli vyrobiť silný mediálny tlak a pretláčať homoagendu ešte pred konaním Pridu. Presne tak, napísali sme krátky komentár do SME, ktorý je za paywallom. Bu! Tam sme predostreli šokujúci návrh, že aj homosexuáli si zaslúžia rovnosť pred zákonom, a že teda ak štát ponúka zväzky jedným párom musí aj druhým (pozri paragraf citovaný tu).

O týždeň neskôr SME uverejnilo reakciu slovutného pána Lettricha. Tá je taktiež za piano paywallom, ale môžete si ju pozrieť celú tu a to "nescenzurovanú". Pán Lettrich totiž editorské krátenie (ktoré nemení argumentačnú podstatu) považuje za cenzúru a rozhodol sa, že už to nestrpí a pekne tresol dverami aj na blogu SME. Comment thread tiež stojí za to.

Prirodzene som obratom napísal 'reakciu na reakciu'. V SME ale majú redakčnú zásadu, že reakcie na reakcie neuverejňujú. To aj dáva zmysel, po čase by v komentároch boli asi len reakcie na reakcie reakcií k reakciám o reakciách na reakcie, kde sa čitateľovi už pôvodný argument dávno vytratil a na nové články by ani nezostal priestor.

Ja mám ale tiež zásadu, volá sa 'Ani slovo nazmar!', a tak vám tu teraz, pre vaše pobavenie tú reakciu pripájam:

Ad: Lettrich Ad: Rovné právo na manželstvo (9.6.)

Náš pôvodný článok (1.6.) chcel dať do pozornosti fakt objektívnej diskriminácie homosexuálov, ktorým štát neumožňuje vstupovať do právneho zväzku rovnakej symbolickej váhy a rovnakého inštitucionalizovaného obsahu, akým je manželstvo heterosexuálov.
Dúhový Pride, ako pokojná manifestácia inakosti a tolerancie, podnietila veľmi žiaducu spoločenskú diskusiu, ktorá sa ale žiaľ aj naďalej nesie najmä v znamení predsudkov a zlých argumentov. Chybná je aj argumentácia pána Lettricha, ktorý v reakcii na náš článok tvrdí, že k žiadnej diskriminácii homosexuálov nedochádza, keďže v zákone o rodine je zakotvené, že manželstvo je „zväzok muža a ženy“.
V prvom rade, argumentovať citovaním zákona, ktorého diskriminačný charakter bol predmetom našej kritiky je nesmierne úsmevné. Tu nám ostáva len sa pána Lettricha spýtať, či by pred sto rokmi rovnako argumentoval zákonom, ktorý by definoval ako voliča len osobu mužského pohlavia. Ženám by sa tu právo voliť neupieralo, veď ho nemajú, nie je v zákone, a neexistuje ani definične. Každý predsa vie, že volič etymologicky je a vždy bol len muž.
Pán Lettrich tiež zdôrazňuje, že účelom manželstva je založenie rodiny a výchova detí. Dobre, ale pokiaľ nechce argumentovať aj nejakým primitívnym biologickým determinizmom, potom rovnako ako bezdetným neplodným heterosexuálom, ani homosexuálnemu páru de facto nič nebráni rodinu si založiť a deti vychovávať.
Zhodneme sa, že rodičovstvo je záslužné poslanie a rodina je nielen „bunkou spoločnosti“, ako zdôrazňuje pán Lettrich, ale aj zdrojom osobného naplnenia a šťastia. Ostáva nám teda len záhadou, prečo tá tvrdošijná snaha brániť niektorým párom tohto naplnenia dôjsť a stať sa aj oficiálne takou „bunkou spoločnosti“.
Právo na manželstvo prináleží každému, ale pán Lettrich sa obáva, že týmto sa dostávame na nebezpečnú šikmú plochu, kde by snáď toto právo mohli požadovať aj polygamisti. Na takýchto argumentoch šikmou plochou je najvtipnejšie, že fungujú oboma smermi. Môžeme teda zlomyseľne tvrdiť, že ak štát dnes diskriminuje homosexuálov, nič mu nebráni zajtra diskriminovať neplodných heterosexuálov, heterosexuálov vôbec a nakoniec aj zakázať jednotlivcovi oddať sa bohu a cirkvi. Pokiaľ je nám známe, na Slovensku nik polygamiu nepožaduje. Ak by ju ale žiadal, bola by tu samostatná otázka, či štát môže obmedziť právo na manželstvo, napríklad kvôli ochrane rovnosti pohlaví pred nerovnomernosťou takého zväzku.
Pán Lettrich neponúkol argumenty, ale len etymologicko-legalistický fetišizmus. Tvrdiť, že manželstvo je len zväzok muža a ženy diskusiu nikam neposúva. Nemôžeme sa zbaviť dojmu, že takéto etymologické argumenty sú len zbytočným ornamentom. Súhlasil by pán Lettrich s inštitucionalizovanými homosexuálnymi zväzkami, ak by sa volali inak než manželské? V konečnom dôsledku je totiž úplne irelevantné ako sa ten zväzok bude volať, pokiaľ to bude nielen symbolicky ale aj právne a obsahovo to isté ako manželstvo a naplní sa tak rovnosť pred zákonom.

Prečo idem na Pride

- Look what they've done, Michael! Look what the homosexuals have done to me! […] Everything they do is so dramatic and flamboyant. It just makes me want to set myself on fire. -- Lucille Bluth

- gaycist – a person who is prejudiced against homosexuals -- Urban Dictionary

Na úvod disclaimer, som liberál a heterosexuál, ak by to teda niekoho trápilo. Idem na Pride, lebo ma znepokojuje fakt, že v liberálnej demokracii stále existuje flagrantné porušovanie princípu rovnosti pred zákonom. Moja pozícia je v stručnosti popísaná aj v tomto komentári na SME (piano), kľúčový paragraf:

Logika rovnosti pred zákonom je priamočiara. Štát si musí ctiť všetkých občanov rovnako, bez ohľadu na ich vierovyznanie, národnosť, pohlavie alebo sexuálnu orientáciu. Ak si občania skrz zákony ustanovia isté politické výsady, tieto musia náležať každému bez ohľadu na jeho alebo jej jednotlivé atribúty.

Jednou takou výsadou je aj stav manželský, cez ktorý štát uznáva výsadný zväzok dvoch partnerov a udeľuje im množstvo výsad s tým súvisiacich. Lenže štát nemôže preferovať isté zväzky na základe sexuálnej orientácie partnerov. Ak už raz štát ponúka manželstvo ako inštitút posvätenia zväzku dvoch heterosexuálov, musí ponúknuť aj adekvátnu alternatívu homosexuálnym párom, alebo celkom opustiť spravovanie inštitúcie manželstva a ponechať ho cirkvám, právnikom a lodným kapitánom.

Súčasný boj za práva a tolerovanie homosexuálov je zrejme aj jedným z posledných veľkých bojov, ktorý nás liberálov čaká. Som optimista, tento boj vyhrávame. Na Slovensku je ale cesta ešte relatívne dlhá – a aj preto cítim ako svoju občiansku povinnosť podporiť LGBT hnutie aj fyzicky a zúčastniť sa Pride.

Idem na Pride, lebo slovenská spoločnosť je hlboko homofóbna. Stačí len zavítať na niektoré diskusné fórum pod článkami o homosexuáloch a človek dostane približný obraz prevažujúcich názorov spoločnosti na Slovensku. Viem, nie je to príliš vedecký prístup, ale v anonymite internetu nechávajú až príliš mnohí naplno vyznieť svoje temné, nenávistné vnútro.

Podporujem Pride aj preto, lebo verím v právo homosexuálov žiť otvorene. Jeden argument, ktorý počuť často, znie nejako takto: "Homosexuáli mi nevadia, nech si v spálni robia čo chcú, ale nech sa nepretŕčajú na verejnosti!" Tohto paradoxného živočícha môžeme nazvať tolerantný homofób. Nechá homosexuálov žiť, len nech sa mu preboha neukazujú na očiach. Lebo, keď ich uvidí, túliť sa, bozkávať, či držať za ruky na verejnosti, do hlavy sa mu natisnú všakovaké nepekné obrázky ich sexuality. No a tento jedinec, neborák, nevie čo s nimi robiť, nedokáže potlačiť svoje rozpaky, ktoré sa už naučil potlačiť pri prejave verejnej náklonnosti heterosexuálneho párika (nechajme teraz bokom psychologizujúce úvahy, že ho ako latentného homosexuála heterosexualita len necháva chladným), tak musí potlačiť externý zdroj svojho vnútorného nepohodlia. Nie je schopný svoje infantilnú myseľ ovládať, tak musí zakročiť externá sila. Keby mohol, zavolal by mamičku, nech idú tí bakaní zlí do preč. Jediné, čo tomuto typu človeka pomôže je vyrásť a dospieť. Je emocionálne nevyzretý. Nech mu je konfrontácia s fenoménom Pride školou života.

Homosexualita – hoc definuje objekt sexuálnej túžby – neznamená, že homosexuáli sú posadnutí sexom. Človeku je až trápne, že takú samozrejmosť vôbec musí napísať, ale niektorí konzervatívni jedinci sú zrejme až nezdravo posadnutí sexom – a majú potom dojem, že to sú ich oponenti, ktorých nič iné netrápi. Je paradoxné, že konzervatívni bojovníci proti nemravnosti a nemorálnostiam doby, obrancovia čistoty lásky, nie sú schopní pochopiť, že aj homosexuáli sú schopní lásky, vzťahu, vernosti, vzájomnej opory a úcty.

Homosexualita nie je ani životný štýl, slobodná voľba jednotlivca, ktorý by si snáď z nudy či roztopaše zmyslel, že už ho to opačné pohlavie omrzelo. Ale ak si nejaký konzervatívec myslí, že to ide, nech sa páči, môže to skúsiť dokázať, opačnou cestou, kolumnista Dan Savage navrhol peknú výzvu (The Choicer Challenge; dole, posledná sekcia textu).

A nie, nie je ani "proti prírode", to si stačí len trochu načítať biológie, teda trochu viac než len prírodopis zo základnej školy. Zvieratká to robia tiež, cicavce, vtáčiky ba možno aj vzdelané blchy. Je ale zvláštne, že práve správanie zvierat by malo byť merítkom ľudskej prirodzenosti. Veď napríklad reč, náboženstvo, či futbal nie sú aktivity, ktoré by nejaké zvieratá praktizovali. Koľká to neprirodzenosť. No fuj.

Albert Hirschman poznamenal (presnejšie napísal o tom celú knihu), že konzervatívna rétorika, respektíve rétorika reakcie, sa opiera o tri body. Navrhované či prebiehajúce spoločenské zmeny sú buď 1) perverzné [u Hirschmana v zmysle kontraproduktívne -ed.], 2) škodlivé resp. nebezpečné alebo 3) márne. Tak aj teraz počúvame myšlienkovo postiacich sa, že homosexualita je ak už nie choroba (tam ich už tá prekliata veda opäť zradila), tak perverzita, nemorálnosť, veď však Leviticus. Potom počujeme šomrania, že homosexualita nejakým záhadným spôsobom ohrozuje tradičnú rodinu, spoločnosť a spôsobí úplný rozvrat hodnôt. A adopcia detí homosexuálmi že je nebezpečný pokus na deťoch, sociálne inžinierstvo a podobne. No a napokon, sú naše liberálne snahy celkom márne lebo homosexuáli skrátka sú promiskuitní zhýralci, neschopní skutočných vzťahov a lásky.

Tieto rétorické cviky sa opakujú dokola, človeka až udivuje tá variabilita, ktorú dokážu z týchto troch nôt vyludzovať títo konzervatívni majstri. Lenže ich pomyselné barikády sú vždy len čiary v piesku, ich argumenty sú cukrová vata, a ich pevné, nemenné pozície každou dekádou nevyhnutne ustupujú pokroku modernity. Argumenty ich žiaľ asi nepresvedčia, ale aj preto je Pride dôležitý. Odhalí práve márnosť ich snáh, keď budú nevyhnutne konfrontovaní s radikálnou samozrejmosťou homosexuality.

V konečnom dôsledku idem na Pride, lebo je to normálne. Argumenty, nech budú akokoľvek racionálne, akokoľvek presvedčivé, nebudú voči uzavretej mysli nikdy celkom účinné. Ľudia ako Vladimír Palko, alebo Jaroslav Daniška a im podobní, vstúpili do epistemického kláštora, kam neprenikne žiadna potenciálne podvratná nová myšlienka. Konzervatívci odmietajúci ľudskú rovnosť pred zákonom, pokiaľ ich neosvieti duch svätý, skrátka zo dňa na deň nepochopia, že sexuálna orientácia je len ďalší atribút ľudskosti, ktorý nikomu neuberá na dôstojnosti a náležitej úcte.

Jedine dlhodobé vystavovanie prejavom, podpore a normálnosti homosexuality nakoniec nevyhnutne spoločnosť navykne. Keby išlo len o silu argumentov, ženy by mali volebné právo oveľa skôr a otroctvo by skončilo možno ešte v 18. storočí. A široká akceptácia ľudskej rovnosti v týchto otázkach sa nedosiahla len silou argumentov, ale presadenou praxou, každodennou samozrejmosťou. Rasisti a šovinisti postupne vymierali a noví, ktorí by povstali na ich mieste stáli zoči-voči samozrejmosti, proti ktorej ani nedokázali postaviť presvedčivú a účinnú protihodnotu. A hoci aj dnes sa stále nájdu rasisti a šovinisti, dlhodobá prax väčšinu spoločnosti skrátka navykla na to, že rovnosť je proste normálna.

Pride tu hrá pozitívnu rolu, pretože je demonštráciou normálnosti a samozrejmosti. Pretože až sa pekní, upravení, slušní, moderní, či už extravagantní alebo strohí, starí či mladí, či už hetero, homo, bi, alebo trans- zástancovia ľudskej rovnosti a tolerancie budú kontrastovať s vyholenými fašistickými troglodytmi v kanadách, nenávistnými pámbičkármi a fanatikmi, bude jasné, kto je tu normálny, a kto spoločnosti škodiaca deviácia.

[za článok môžete hlasovať na vybrali.sme.sk]

.riešiteľ Lukáš

Lukáš Krivošík rád prízvukuje, že treba veci nazývať pravým menom. V tom má jednoznačne našu podporu, a tak sa hádam ani nemôže uraziť, keď ho nazveme rasistom. Pamätáme si ešte jeho fantazírovanie o Baffinovom ostrove, ktoré snáď tromfuje aj SNS, ktoré si vo svojich rasistických riešeniach zatiaľ dovolilo len o "rezerváciách" snívať. (Snáď, ale nie sme dopodrobna oboznámení s celým oeuvre SNS, čiže nevieme, či sa už neprekonali.) Baffinov ostrov mu už ale asi ako "riešenie" nestačí, a tak ponúkol toto.

"Hasiť požiare tonami politických deklarácií, prípadne hektolitrami kávy, prepitými na nekonečných zasadaniach výborov - aj to sú riešenia Bruselu. No existuje aj iný prístup."

Toto je ako výrok z domácej ulohy v učebnici fašistickej rétoriky. Dekadentná demokracia, je neschopná, ne-akčná, zlyháva. Ale jestvuje priame, jednoduché riešenie! To je veru na včeličku.

Krivošík si na krytie svojho "liberálneho" riešenia berie profesora ekonómie Boettkeho - Krivošíkova úvaha sa odpichuje od nasledovného Boettkeho (údajného) výroku:

Predstavte si, že by neexistoval žiadny sociálny systém. Rómovia by si mohli robiť čo chcú, ale nemali by žiadne právo požadovať podporu v podobe vašich daní. A to ani keby tvorili desať alebo dvadsať percent obyvateľstva. Čiže my nemáme právo hovoriť im ako majú žiť, ale oni nemajú právo na prístup k našim peniazom. Teda pokiaľ by neexistoval žiadny sociálny systém, Rómovia by sa museli buď asimilovať alebo žiť oddelene od ostatných vo svojich vlastných izolovaných oveľa biednejších spoločenstvách. No ak chcú Rómovia koristiť na danom obyvateľstve a zakladať si na sociálnom systém potom tu vzniká veľký politický problém...

Nevieme, či je Boettke citovaný doslova, alebo parafrázovaný, transkript k dispozícií nemáme, účastní sme neboli, ale z citovaného je zrejmé len jedno. Boettke predostrel myšlienkový experiment, v ktorom sa zamyslel nad zrušením sociálneho systému. Na rozdiel od Krivošíka, Boettke má aspoň punc liberála, resp. libertariána, a môžeme sa domnievať, že verí, že zrušením sociálnych dávok (spolu s komplexnou de-etatizáciou) sa situácia nezhorší, ba možno naopak, dáko sama porieši nejakým všeobecne blahodarným spôsobom. Túto tézu tu riešiť teraz netreba. Za pozornosť ale stojí táto veta:

"Teda pokiaľ by neexistoval žiadny sociálny systém, Rómovia by sa museli buď asimilovať alebo žiť oddelene od ostatných vo svojich vlastných izolovaných oveľa biednejších spoločenstvách."

Nuž a v čom je tento opis odlišný od dnešnej skutočnosti? Vari dnes mnohí Rómovia nežijú v izolovaných biednych spoločenstvách? Boettke tu vôbec nerieši možnosť štrukturálnej nerovnosti, kde je skupina ľudí systematicky vytláčaná na okraj spoločnosti, znevažovaná a opohŕdaná. Možno sa nazdáva, že práve údajný sociálny parazitizmus je príčinou tohto neutešeného stavu, no aj tak nezvolil šťastlivé slová v našom, slovenskom kontexte. Slovensko je hlboko rasistickou spoločnosťou. Na Rómov sa bežne nazerá ako na menejcenných ľudí. Sú izolovaní, ekonomicky znevýhodňovaní a sociálne deprimovaní, zbavení rovnosti v slobodách, ktorým sa teší väčšinové obyvateľstvo. Úprimne pochybujem, že by v americkom kontexte Boettke použil rovnaké slová, ale Rómov zamenil za Afro-Američanov. Kontext, slušná výchova a minulé skrivodlivosti ako aj pretrvávajúca prítomnosť rasizmu v Amerike by mu to nedovolili.

Kým Boettkeho možno na základe citovaného obviniť maximálne z neznalosti kontextu, Krivošíkovi ten krátky výrok stačil, aby začal spriadať svoju rasistickú fantazmagóriu. Navrhuje zrušiť sociálne dávky, ozbrojiť obyvateľstvo a tvrdo obhajovať majetkové práva. Vo svojej podstate to možno zhrnúť nasledovne: Výborne, poďme to narafičiť tak, že bez zločinu neprežijú, no a potom ich môžeme konečne postrieľať.

Nuž keď už teda Krivošík kádruje pravých a nepravých liberálov, jeho pozícia je z akejkoľvek a akokoľvek liberálne vyloženej liberálnej doktríny neprijateľná. Ťažko možno pod liberalizmom rozumieť čokoľvek, čo by umožňovalo segregovať, degradovať a dehumanizovať niektorých jednotlivcov, či už na základe pleti, etnicity, náboženstva alebo sociálneho statusu.

Ťažko možno liberalizmom nazývať pozíciu, ktorá otvorene sníva o dni, keď bude možné beztrestne strieľať spoluobčanov. A ťažko možno nazývať liberalizmom pozíciu, ktorá považuje ozbrojenie obyvateľstva a strieľanie iných ľudí za "riešenie". Ako by povedal Mencken, na každý komplexný problém existuje riešenie, ktoré je jednoduché, jasné a nesprávne.

Krivošík má tiež problém, že ochráncovia rovnoprávnosti Rómov a libertarián Boettke ponúkajú odlišné riešenia:

Ak obe strany hlásajú diametrálne odlišné prístupy k riešeniu problému s neprispôsobivými, potom to znamená, že buď nie je liberálom Boettke alebo naši ochrancovia.

Možno nik neposlal súdruhovi Krivošíkovi memo a neprezradil, že neexistuje žiadna Libinterna a žiaden generálny a všeobecne platný a uznávaný program deklarujúci riešenie každého problému liberáli skrátka nemajú. Liberalizmus je dostatočne široký ideologický dáždnik, aby sa podeň zmestili Boettke aj ochrancovia práv Rómov. Krivošík sa ale vybral na miesta, kde už ho kryjú celkom iné dáždniky, konkrétne začínajúce na písmení F, alebo R. V mantineloch liberálnej demokracie sú jeho "riešenia" jednoducho nerealizovateľné.

Darmo sa aj škrupulózne vyjadruje o Rómoch a o "neprispôsobivých"* občanoch, rasistickú podstatu jeho riešení to nemení.

Najsmutnejšie možno je, že Krivošík úplne ignoruje bohatú tradíciu liberalizmu – nebráni sa ňou oháňať, ale inšpiráciu z nej nečerpá. Nehľadá krivdy a nezaujímajú ho nepopulárne kauzy, neobhajuje utláčaných a opovrhovaných, nebráni nerovnostiam a neslobodám, ale pachtí po najnižších pudoch a podlieza sa masovému vkusu rasizmom. Vonkoncom mu nejde o princípy liberalizmu, ktoré by mohli mať nepopulárne dôsledky. Jeho jediným princípom je jeho sloboda vravieť si, čo len chce. Má na to právo, ale, na čo právo nemá, je nazývať svoju pozíciu liberálnou.

Krivošík sa už skrátka nevie dočkať, kedy si bude môcť zaobstarať pušku a ísť sa postaviť do kapusty. Na stráž.

-- lemuel & GvZ


*Z Malého výkladového slovníka slovenskej politickej rozpravy citujeme:

- neprispôsobiví - prídavné meno, eufemizmus; Tí, čo sa nechcú prispôsobiť očakávaniam väčšiny, ktoré typicky zahŕňajú nerovnoprávnu a podradnú rolu. Singulár je veľmi zriedkavý, a v písanej forme je zvyčajne výsledkom slabých pravopisných schopnosti pisateľa. Používa sa temer výlučne na označenie Rómov, zvyčajne v kontextoch, kde otvorenejší rasizmus nesie isté riziko postihu, alebo v prípade rozohrávania diskurzívnej hry delenia príslušníkov menšín na 'dobrých' (tzn. tých ktorí môžu zostať zametať ulice) a 'zlých' (tzn. tých, ktorých treba "riešiť"). Pri používaní pozor, nie je synonymom výrazu "nedodržujúci zákony", ktorý sa vzťahuje na majoritu. Pozri tiež: Spoluobčania; Osadníci.

Contra Batrfláj: o rasistoch a zmätených pojmoch

Tak venovali sme sa tu nedávno homofóbii, rasizmu, môžeme sa vrátiť aj k pôvodnému pranierovaniu malomeštiackeho kokotizmu v jeho rôznych podobách. Článok "Sloboda zvierat a ostatní rasisti" na humno.sk sa venuje téme rasizmu a v náznakoch zrejme naráža aj na článok na tomto blogu. Adam Batrfláj odmieta, že nedávno medializovaná kampaň Slobody Zvierat má rasistické prvky, a taktiež kritizuje niektorých nemenovaných odporcov rasizmu. Je trochu zaražajúce, že taký úderný a nebojácny autor opomenul trochu konkrétnejšie uviesť, koho to kritizuje. Bez ohľadu na to, či reaguje aj na tento blog, si zasluhuje komentár.

Nebudeme sa tu snažiť slovnou ekvilibristikou a zmätenými metaforami súťažiť s autorom, kto tu má dlhší zips na nohaviciach. Stroho a stručne len zhrnieme: Btrfláj prejavil značnú mierou pojmovej zmätenosti a neporozumenia myšlienkam, na ktoré reaguje a jeho argumentácia má zásadné nedostatky v konzistentnosti a koherentnosti.

1 Absurdita
Podla Batrflája obvinenie organizácie Sloboda Zvierat (SZ) z rasizmu pôsobí absurdne, lebo SZ je vraj posledná inštitúcia, kde by sme očakávali rasistov, a je absurdné lebo členovia SZ nikomu nechceli ublížiť kvôli jeho etnicite. Po prvé, slovo 'absurdne' znamená 'nezmyselne'. Batrflájov ale hovorí nie o nezmyslenosti, ale o ne-intuitívnosti obvinenia. Naozaj, málokto by očakával od SZ rasizmus, avšak to, že nejaká myšlienka je v rozpore s niekoho intuíciami, nie je dôkazom jej nezmyselnosti ani nepravdivosti. Po druhé, úmysel nie je nevyhnutný a rasistických výrokov sa možno poľahky dopustiť aj neúmyselne.

2 Jazyk
Kritici SZ podla Batrflaja odmietajú "písanie normálne po slovensky" a presadzujú eufemizovanie a "newspeakové patvary." Tým jasne ukazuje, že nerozumie ani cieľom odporcov rasizmu ako sme my, ani dôvodom, pre ktoré ich presadzujú.

Batrfláj pod “písať normálne po slovensky” má zrejme na mysli vyjadrovať sa podľa zaužívaných vzorcov. Odporcom rasizmu však nejde iba o vzorce vyjadrovania, ale v prvom rade o vzorce myslenia.

Áno, niektoré tieto medzi slovensky hovoriacimi zaužívané vzorce odporcovia rasizmu odmietajú a presadzujú ich nahradenie inými. Táto agenda však žiadnym spôsobom nezahŕňa eufemizovanie. Eufemizovanie znamená pomenovávanie nepríjemných javov zmäkčujúcimi výrazmi. Teda napríklad výrok "Rómovia jedia psy" sa dá eufemizovať napríklad takto: "Rómovia papajú psie mäsko". Takéto niečo tento blog, ani iní kritici nepresadzovali a nepresadzujú.

Batrfláj sa ďalej domnieva, že odporcovia rasizmu presadzujú newspeak. Newspeak je jazyk so silne zúženou slovnou zásobou a zjednodušenou gramatikou, ktorý v Orwellovom 1984 presadzuje vládnúci režim s cieľom zabrániť obyvateľom Oceánie myslieť alternatívne voči režimu. Kritici rasizmu naozaj presadzujú zmenu v spôsoboch, akým sa o ľuďoch rôznych kolektívnych príslušností vyjadruje a rozmýšľa. Tieto zmeny sa netýkajú gramatiky a slovnú zásobu skôr obohacujú, keďže ju obmedzujú iba v prípadoch hanlivých výrazov.

Pokiaľ má Batrfláj problém s prijatím takéhoto ‘zúženia’ slovníka, radi mu pomôžeme príkladom. Môže dôjsť k tomu, že Batrflája niekto na základe jeho písačiek označí ako “toho premúdreleho pička z humna”. Kusé informácie dostupné internetovej verejnosti môžu nejedného čitateľa viesť, bez hlbšieho kontaktu s obsahom humna, že za “premúdrelých pičkov z humna” sumárne označí všetkých autorov humna. Následne môže toto označenie použiť vo svojej práci napríklad policajta, vlakového sprievodcu, či poslanca NR SR a prispieť k jeho rozšíreniu a všeobecnej akceptácii. Iste ale uznáte, že takéto paušalizovanie nie je celkom žiadúce, rovnako ako paušalizovanie rasistické.

Aj keď sú zmeny slovníka ich najviditeľnejšou zložkou zmien presadzovaných odporcami rasizmu, ani zďaleka nie sú ich podstatou. Tou sú zmeny vzorcov myslenia. Cieľom je nahradiť vzorce myslenia, ktoré sú logicky nesprávne, empiricky vyvrátené, alebo empiricky neoveriteľné. Vzorce, ktoré tvoria jadro rasizmu takými sú, a to je dôvod, prečo ich odmietame. Pokiaľ niekto odmieta kritérium logickej správnosti a empirické testovanie, nemôže argumentovať a viesť diskusiu; zostáva mu iba arbitrárnosť. A práve na arbitrárnosti je postavený skutočný newspeak. Nechceme tu polemizovať, či Batrflaj vôbec čítal 1984. Iba zhrnieme, že výraz nerovná sa pojem a čítať nerovná sa rozumieť.

3 Rasizmus a Fašizmus
Btrfláj jasne demonštruje, že má problém pochopiť ústredný pojem tejto diskusie: rasizmus. Pod rasizmom rozumieme, keď sa nejakej osobe na základe nejakých jeho povrchných biologických znakov spájaných s nejakou sociálnou skupinou, alebo na základe jeho príslušnosti k nejakej kultúrnej, etnickej alebo lingvistickej skupine pripisujú vlastnosti a znaky, ktoré sa s takouto skupinou v mysli pozorovateľa (rasistu) asociujú. Väčšinou teda ide o geneticky nevýznamné ale fenotypicky markantné znaky ako je farba kože, vlasov, výška či výzor, ale môže ísť aj o členstvo v nejakej etnickej, sociálnej či kultúrnej skupine, spravidla menšine. Vynášanie odsudkov nad osobami a paušalizovanie na základe ich príslušnosti k nejakej skupine je rasistické.

V prípade SZ možno povedať, že vo svojom briefingu takto paušalizovali a navyše implicitne predkladali, že skončiť v cigánskom hrnci je pre túlavého psa nejak obzvlášť krutý osud (v porovnaní s inými neradostnými osudmi, ako napríklad smrť pod kolesami, besnota a iné choroby, hlad, fašiangy vo Valasskej): stavali na existujúcich predsudkoch voči Rómom, a priživovali ich za účelom vlastnej medializácie a fundraisingu. Samotný fakt, že niekde nejakí Rómovia možno naozaj ukradli a zjedli psa je irelevantný. Z analytického hľadiska nie je žiaden súvis medzi tým, že je niekto Róm, alebo trebárs aj blond, hrbatý, bisexuál, či luterán a tým, že spácha dáky zločin. Ak by ste tam nejaký súvis videli, resp. ak sa nazdávate, že príslušnosť k nejakej skupine definuje a predeterminuje charakter nejakej osoby, tak potom sa naozaj nemôžete uraziť, ak za rasistu budete po práve označený.

Samozrejme nejde nevyhnutne len o negatívne stereotypy, rovnako je rasistom aj ten, čo sa nazdáva, že černosi vedia vysoko skákať a aziati skvelo počítať, židia podnikať a cigáni muzicírovať.

Ďalším dôležitým pojmom, ktorému má Batrfláj problém porozumieť, je fašizmus. Fašizmus nie je nejakou silnejšou formou rasizmu, ako sa Batrflaj mylne domnieva. Jadrom fašizmu sú isté predstavy o organizácii štátu, a je možné byť extrémnym rasistom aj bez ich prijatia. Obvinenie z rasizmu teda samo o sebe žiadnym spôsobom neimplikuje obvinenie z fašizmu.

4 Stereotypizovanie a kategorizovanie
Ďalším dôvodom, pre ktorý Batrfláj odmieta kritiku SZ je, že podľa neho táto kritika kladie “znamienko rovnosti medzi dievčinku v zafúľanej flanelovej košeli, čo sa dobrovoľne stará o opustené psíky a agresívneho študenta učilišta, a celkom bez akejkoľvek nádeje na úspech v živote, ktorý vo fešnej bundičke od arabskej firmy Thor Steinar a v okovaných botách s partiou podobne diagnostifikovaných potmehúdov hajluje po potemnelých uliciach slovenských miest a obcí”. Po prvé, pohlavie a dosiahnuté vzdelanie človeka sú irelevantné pre vyhodnotenie toho, či jeho vyjadrenia sú rasistické. Tvrdiť opak znamená zaujať sexistickú alebo triedne-šovinistickú pozíciu. Tie zdieľajú všetky nami uvedené zásadné nedostatky rasistickej pozície. Po druhé, tento dôvod je rovnaký ako odmietať označiť motocykel za motorové vozidlo, lebo by sa tým kládlo znamienko rovnosti medzi JAWA 50 Pionýr a Hummer H1. Batrfláj nechápe, že rasistických vyjadrení a skutkov je široké spektrum, a líšia sa značne aj svojou závažnosťou.

Podľa Batrflája, ten kto “nevidí rozdiely medzi Kotlebom, Vladimírom Palkom, Slobodou zvierat” zrejme potrebuje psychofarmaká. Samozrejme, rozdiely tu sú aj bez tabletiek, len, žial, v jednom parametri tu zdá sa existuje zhoda - a hoc aj možno nemusí byť rovnakej intenzity - jestvuje tu závažne podozrenie na paušalizovanie a problematizáciu istého etnika. A o to tu presne ide; je úplne jedno, či ste Kotleba, Palko alebo slečinka zo SZ, ak máte “problém” s istým etnikom tak ste rasista, bez ohľadu na slovník, ktorý zvolíte, bez ohľadu na veľkosť vašej detskej izby, farbu podkolienok a stav vášho účtu.

Môžete ale tiež naraziť na slušného rasistu, ktorý povie, že jemu nevadia všetci Rómovia, ale ‘len tí neprispôsobiví’. To je selekcia podobná antisemitovi, ktorý by vám povedal, že nenenávidí všetkých židov, ale len tých bohatých. Druhým, už zamlčaným, myšlienkovým pochodom tu často je, že “takých je väčšina” (lebo, ako nás naučil aj Cartman, všetci židia majú na krku zavesené vrecko so svojím zlatom). Buď vás trápi nezákonnosť, slabá vymáhateľnosť práva a zneužívanie sociálneho systému vo vzťahu ku všetkým občanom, alebo len tieto pohodlne zneužívate pre ukojenie alebo ospravedlnenie vlastných predsudkov.

5 Invektívy
Batrfláj sa ďalej pokúša doložiť nesprávnosť protirasistických argumentov tým, že tieto argumenty prisudzuje rôznym invektívami charakterizovaným skupinám ako “bruselskí eurozmrdi”, “zdivočelí pionieri politickej korektnosti”, či “z pokútnych grantov žijúci povaľači”, ktorým ide o “vlastné bezbolestné prežitie”. Evidentne nechápe, že bez ohľadu na to, či takéto skupiny naozaj existujú a zverejňujú protirasistické argumenty, nemá to vplyv na správnosť alebo nesprávnosť týchto argumentov. Rovnako ako takýto vplyv nemá to, čo ich údajní alebo skutoční nositelia “od revolúcie dosiahli”.

Skúsime mu pomôcť ďalším jednoduchým príkladom: Podobne by sme tiež mohli prisúdiť Batrflájove argumenty “premúdrelým pičkom”, “provinčným malomeštiackym kokotkom”, či “polovzdelaným duševným onanistom”. Batrflájove argumenty sú však nesprávne bez ohľadu na to, akokoľvek sú pravdivé tvrdenia, že tieto skupiny existujú a prijímajú tieto argumenty a obvinenia voči nim v týchto invektívnych pomenovaniach obsiahnuté. Batrflájove argumenty sú nesprávne, lebo sú postavené na pojmovej zmätenosti a neporozumení myšlienkam, na ktoré reagujú, a majú zásadné nedostatky v konzistentnosti a koherentnosti.

6 Účinky boja proti rasizmu
Úplne nepochopiteľným je potom Batrflájov argument, že upozorňovanie na rasizmus je akosi kontra-produktívne. Keď niekoho upozorníte na gramatickú chybu a on sa urazí, v chybe zotrvá a začne dokonca spisovať elaboráty za zrušenie ypsilonu, môžete si pomyslieť všeličo, ale sotva by ste mali viniť seba. Vy ste z neho iracionálneho ignoranta nespravili. Rasizmus ostáva rasizmom bez ohľadu na to, či naň upozorníte, ale len upriamením pozornosti, snahou o poučenie a možno aj zahanbením môže dôjsť k nejakej tej náprave. Spisovanie urazených kazuistík mentálne nevyspelými jedincami je riziko, ktoré je nutné podstúpiť.

Batrflaj tiež podsúva, že upozorňovanie na rasizmus a snaha o korekciu vnímania a myslenia o Rómoch v intenciách liberálnej demokracie a rovných si občanov vôbec neprispelo a neprispieva k riešeniu rómskej problematiky. Tu asi bude aj jadro toho nezjedeného pudla, že sa na Rómov nazerá ako na problém, ktorý treba riešiť. V konečnom dôsledku rómsky problém neexistuje viac než napr. problém židovský. Existujú lokalizované aj rozptýlené, sociálne aj kriminálne problémy, ktoré sa vo veľkej miere týkajú aj Rómov. To ale nie je rómsky problém, to je problém Slovenskej republiky.

7 Kokotizmus
Batrfláj na záver vyzýva “ostatných”, medzi ktorých sa aj on chce zaradiť, k ignorovaniu proti-rasistických argumentov, keďže ich proponentov “môžu mať na háku”.

Pokiaľ uznáme, že niečo ako rasizmus existuje, potrebujeme kritériá, na základe ktorých ho môžeme identifikovať. Batrfláj kritériá sformulované odporcami rasizmu odmieta, zrejme ako príliš prísne alebo namáhavé sledovať, a ako alternatívu ponúka svoje vlastné predsudky, pre ktoré nemá platné dôvody, a podopiera ich iba rekurziou k ďalším predsudkom. Jeho “ostatnými” sú tí, čo tieto predsudky zdieľajú. Na háku odporcov rasizmu Batrfláj mať môže, avšak iba ak na svoje postoje odmietne uplatniť požiadavky logickej konzistentnosti a zhody so skutočnosťou. Podobne si môže myslieť, že je dobrým a rozvážnym komentátorom, keď však odmieta (alebo jednoducho nedokáže) svoje argumenty podriadiť základným podmienkam pre argumentáciu, iba pestuje kokotizmus. A bude na tom ako ten, čo si sadne na cestu brumkajúc, a veriac, že sa vezie autom, bude nadávať okoloidúcim, ktorí ho presviedčajú o tom, že sa autom nevezie, ale iba sedí na ceste.

-- gvz & lemuel*

*Pozn. o autorstve: Iniciátorom ako aj zásadným formovateľom tohto článku je gvz, môj kolega z Lóže, známy to už miestny spoluautor, ktorý, hoci má aj senioritu, sa osobne podujal napísať aj podstatnú (tj. tú lepšiu) časť argumentov, kým som sa ja flákal po londýnskych galériách.

Sloboda zvierat - Sloboda rasistov

Náš ctený kamarát GvZ nám posunul tento článok s dovetkom o "slizkom malomeštiackom rasizme" a "hnuse". A má teda recht. Ak by ste náhodou potrebovali (n-tý) dôkaz o tom ako hlboko je zakorenený a nakoľko je tolerovaný rasizmus v slovenskej spoločnosti, tu ho máte -- Sloboda zvierat: Túlavé psy končia v hrncoch Rómov z Krompách. Tu sú rasistické stereotypy a mýty predkladané ako fakty nie nejakými mládencami s vyholeným kšticami v nevkusných čiernych košeliach, ale pracovníkmi Slobody zvierat, a preberané novinárom bez akejkoľvek kritickej reflexie. Veď všetci vieme, že.

Obce sa podľa inšpektorky Slobody zvierat Romany Březinovej v prípade výskytu túlavých zvierat obrátia na šarhov, ktorí svoju činnosť robia na živnosť. Podľa Březinovej však starostovia neoverujú, či odchytené zvieratá ponechávajú v 60 dennej karanténe. "Osud tých zvierat sa už potom nedá zistiť, ale podľa našich informácií je veľmi krutý a ich vraždenie je brutálne," povedala Březinová.

Osud sa nedá zistiť, ale oni ho zistili. Nič o tom nevieme, ale aj tak vieme, lebo sa nám donieslo. A my tomu radi uveríme, lebo však čo iné sa aj od tých Rómov dá čakať. Len krutosť a brutalita, že áno.

[Březinová] tvrdí, že šarhovia zvieratá odvážajú do Krompách. "Tam je taká rómska časť a psy, brutálne zavraždené, končia Rómom v hrncoch," povedala.

Nuž pristavme sa pri tom slovku 'vražda', ktoré znamená "úmyselné zabitie človeka". 'Zavraždený pes' je nezmysel, antropomorfizácia tolerovateľná snáď u škôlkára. Pracovníčka Slobody zvierat to má veľmi pomýlené, keď sa o psoch vyjadruje ako o osobách a Rómoch akoby to ani neboli ľudia.

Nespomínam si, že by Sloboda zvierat niekedy podnikla nejaké aktivity ohľadom psích klobás vo Valaskej (rázovitej to síce obce, kde ale psy pojedalo väčšinové obyvateľstvo) -- teda ak ich naozaj trápi údajné pojedanie psov, a nie, čo sa zdá byť skutočným dôvodom: zviesť sa v rámci fundraisingu na vlne rasistických predsudkov. Čo tam po ľudskej dôstojnosti, keď ide o nemé tváre, čo?

Ale ak sa vám stále máli dôkazov o rozmachu rasizmu, tuná je jednovetný dôkaz:

Slovné spojenie „asociálni cigánski paraziti“ slovenská polícia nepovažuje za rasistické.

QED. Keď toto nie je rasizmuz, potom nič také ako rasizmus ani nejestvuje.

Drobná výzva - len pár kliknutí

Ste na Facebooku? Áno? Dobre. Nejdem ich tu linkovať, ale nájdite si stránku/page "Naše Slovensko". To je tá s bielym dvojkrížom v zelenom poli a s vyše 30 tisíc (!) fanúšikmi. Máte? Áno, dobre vidíte. Hej, žumpa. Tak a teraz zadržte na chvíľu nutkanie vracať, poscrollnite kúsok nižšie, naľavo je gombík "report page" (oznámiť stránku, či ako to asi preložili v slovenskej verzii). Kliknite a zafajknite "racist/hateful" a odošlite. Vďaka. Šírte ďalej.

Nie, nejde o cenzúru. Facebook je súkromný podnik, ktorý funguje a poskytuje služby na základe istých pravidiel, medzi ktorými je aj netolerovanie rasistického a nenávistného obsahu. V slušnej spoločnosti patria ľudia haniaci Rómov, židov, homosexuálov a pod. na perifériu a Facebook nie je perifériou. Nie, netuším, či to niečo zmôže, ale dúfam, že ak sa budú tieto oznámenia množiť, pomôže to dezinfikovať verejný priestor aspoň na Facebooku. Je dosť možné, že s hrôzou zistíte, že aj nejaký váš známy je medzi fanúšikmi tej stránky. Tam by som navrhoval zahanbiť, dohovoriť (je možné, že len klikol, že sa mu páči to naše Slovensko prenádherné) a v najhoršom aj zvážiť, či vám taký človek stojí za to virtuálne priateľstvo.

Slané oriešky homofóbie

"Ani červíka v jablku nevidíte, ak ho zbadáte v jednej postupne hnijúcej časti a neodstránite ju včas, viete, čo sa s jablkom stane!"

Takto uzatvára svoj pridlhý článok z žánru katolíckej homofobiky istý Ľubomír Jančok, predseda Mladých KDS. Mladí KDS majú byť podľa vlastných slov "jemní v manieroch". Skutočne, článok sa logickej argumentácii priblížil len jemne. Len v náznakoch vlastne hovorí, o slaných orieškoch, po ktorých musíte piť a chcete viac, salámovej metóde, 'homotaktike', ktorou sa homosexuáli napokon môžu raz konečne dopracovať k zrovnoprávneniu. A *potom* nastane ten nejaký bližšie neurčený rozvrat, chaos, rozklad, hniloba a tak. Ani nemôžem povedať, že je to logická chyba (i.e., slippery slope), lebo samotný mechanizmus, cez ktorý po 'ústupkoch' homosexuálom nastane tá kataklyzma ostáva zahalený hmlou, chaosom a zmätkom v autorovej hlave.

Autor si myslí, že "je dôstojné nehaniť homosexuálne orientovaných ľudí", čo je ale jediný slaný oriešok - snáď sa mu nestane osudovým - ktorý si povolil. Tam to skončí, pretože "kritizovať správanie áno", to je už OK.

"[A]k vidím kradnúť piesok u suseda v záhrade, správanie je choré, rozkladá spoločnosť, ubližuje všetkým. A je tu jedno, či zlodejom je Moslim (náboženská orientácia), homosexuál (sexuálna orientácia), alebo Žid (rasová orientácia). Odsudzujem čin, nie osobu a jej príslušnosť. A prirodzene takýto čin hodnotím preto, lebo rúca komplexne overený hodnotový systém. A tak v projekte gejov je situácia podobná. Vedie k experimentácii na deťoch [...]"

Think of the children! Tiež pekný manéver, ako sa vyhnúť argumentácii. Zlodej piesku rúca systém (Whaat?), preto ho odsudzujeme, bez ohľadu na to, ku ktorej podozrivej skupine patrí (uterák, nosáč, buzík). Ako ale teda rúcajú homosexuáli aký systém? A kde, ktorým činom v tom svojom projekte? Ak máme brať vážne (heh) autorov argument s orieškami, čo je teda prvotným hýbateľom týchto zákerných zlodejov piesku, ktorý povedie ku Koncu Sveta Ako Ho Poznáme? Vieme, že orientácia je ok. Zdá sa ale, že homosexuálne správanie je tým bodom, kde začína problém. No veď však lebo sa oddáte pokušeniu, hej? Potom sa oddáte vzťahu, a potom sa chcete rovno oddať a adoptovať deti. Bum, koniec sveta. Lepšie teda sa homosexuálne nesprávať, poprieť svoju sexualitu a zvoliť celibát. A šup do seminára.

Osobne si myslím, že je dôstojné nehaniť katolícky orientovaných ľudí. Kritizovať správanie áno, nie však príslušnosť osoby. Ak vidím katolíka, ako pácha logické prehrešky, šíri bludy a opakuje nezmysly, že zverenie výchovy detí homosexuálom je nebezpečný "experiment", tak takýto čin odsudzujem. Odsudzujem aj osobu, lebo ona spáchala ten čin, nesie zaň zodpovednosť. A prirodzene takýto čin hodnotím preto, lebo rúca komplexne overený systém uvažovania (logiku) a prieči sa faktom. Osobu hodnotím, lebo ako katolík by mal milovať blížneho svojho, ale miesto toho sa obsedantne stará do (nielen sexuálneho) života iných ľudí a chce im diktovať, ako majú žiť.

Vráťme sa ale k prvému citátu. V tej jednej záverečnej vete nám pán Jančok totiž bez obalu v skratke predstavil, ako vidí homosexualitu (červíci), čo robia (spôsobujú hnilobu) a naznačuje, čo s nimi treba urobiť (vyrezať). To je asi tá druhá časť sloganu Mladých KDS: "silní v činoch". Len keby vedeli, čo činia.

...
Pozri tiež: Proti homofóbii

Proti homofóbii

Priznám sa, už toho mám plné zuby. Mimoriadne ma vytočili nedávne články o gay pride plné homofóbnych nezmyslov. Bol by som zareagoval skôr, ale tento víkend sme tu v Pešti na CEU veľa hýrili a kuli proti-slovenské pikle, nuž som sa trochu v zlosti pozdržal.

Tie články ale aspoň prečistili spektrum názorov a viem o trochu bezpečnejšie, kto sú skutoční priatelia slobody a ktorí ľudia sa kvôli predsudkom, strachu či už čomu, sú schopní zaradiť k rasistom, segregacionistom, šovinistom, fašistom a iným z hanebného sledu odporcov ľudskej rovnosti.

Symptomatické sú písačky Vlada Palka. Nielenže nedokázal prekročiť svoj tieň (ostatne ako takmer celá redakcia časopisu .týždeň), on ešte hupom skočil do žaburiny toho najhoršieho homofobizmu: Tu sa zabáram, nemôžem inak. Čo je ale šialené, on má tú drzosť svoje predsudky a odpor baliť do pláštika akéhosi boja za slobodu. Vraj nám pochodmi homosexuálov hrozí akási tyrania.

Och, kiežby! Odzvonilo sandálom s ponožkami: 'utekajme, ide fashion police!' Budú previerkové komisie, za zlý šatník do basy. If you want a picture of the future, imagine a Gucci shoe stamping on a human face — forever.

Ale vážne.

Akýsi sexuológ/kresťan mal problém radiť homosexuálnym párom. To sa ale vážne minul povolaním. A čo s tým má preboha jeho kresťanstvo? Veď Ježiš hlásal lásku k blížnemu, a homosexualita nie je v nevyhnutnom rozpore s kresťanstvom. Reku nech svoju homofóbiu neskrýva za vieru.

Ale iné než tyrania zdravého rozumu Palka kvári:

Ak totiž spoločnosť prijme zákon o registrovaných partnerstvách či manželstvách gayov, to znamená, že ich vzťah tá spoločnosť nielen toleruje, ale ho aj zvláštnym spôsobom má v úcte.

A čo je zlé na uctení si vzťahu dvoch ľudí, ktorí sa majú radi? Toto nech mi už niekto zmysluplne vysvetlí bez odvolávok na prvotnopospolné spoločnosti, sväté texty a ľudové povedačky.

A táto povinnosť uctiť si homosexuálny životný štýl potom občas pripadá v niektorých životných situáciách i konkrétnym občanom. A to aj takým, ktorí homosexuálne vzťahy schvaľovať nechcú. Títo občania sú potom nútení ísť proti svojmu svedomiu.

Palko sa rád oháňa perverziou jazyka, ale čo už je to za perverziou jazyka, ktorá nenávisť a homofóbne nálady nazýva svedomím? Ako nazveme čašníka, čo neobslúži černocha? Rasista, či len muž s výhradou svedomia? Ako nazveme muža, čo popiera rovnosť pohlaví? Šovinista, či muž s výhradou svedomia?

Dalšou perverzitou Palkovho jazyka je fráza "homosexuálny životný štýl". Tě péro námorníku, to je čo? Áno, sú aj slušní chlapci, ktorí vedia nevytŕčať. Strýčkovia Tomovia, ktorí vedia 'nedráždiť' majoritnú spoločnosť. Lenže toto nie je o prezentovaní len nejakého názoru, alebo životného štýlu, niečo, čo by snáď bolo otázkou voľby jednotlivca. Sexuálna orientácia je atribút, s ktorým sa človek narodil, rovnako ako pohlavie, či farba kože.

Toto nie je len o nejakej tolerancii, tolerujeme iné názory a vierovyznania. Sexualita nie je životný štýl, hoc podobne ako farba kože, isté kultúrne vzorce sú pre ňu viac časté než iné. Lenže tak ako každého, kto má všetkých 5 pohromade dnes nemôže pohoršovať rap, rovnako nemá zmysel sa pozastavovať nad nejakým exhibicionizmom gay parades.

Ale to nie je hlavný problém. Keď niekoho pohoršujú verejné prejavy náklonnosti ľudí rovnakého pohlavia, a ak rovnakú nevôľu u neho nevzbudí aj ekvivalentné prejavy hetero-párika, tak skrátka je homofób. Bodka.

Sexuálna orientácia, podobne ako pohlavie a farba kože nesmie zohrávať žiadnu úlohu pri posudzovaní jednotlivca. To nie je žiadne homoideológia. Ak priznávame jedincom možnosť vstupovať do partnerských zväzkov alebo adopotvať deti, tak potom ak pri rozhodovaní vylúčime niekoho pre jeho orientáciou ide o diskrimináciou. Keď niekto hlása, že homosexuáli by nemali mať možnosť sobášiť sa, či adopotvať deti, musí aj uviesť dôvod, prečo sú v tomto ohľade menejcenní – z akého dôvodu sú im upreté rovnaké práva.

Jedno by mali všetci, ktorí sa označujú za liberálov a demokratov pochopiť. Otázka sexuálnej orientácie a priznanie plných práv ľuďom s ne-väčšinovou orientáciou je dnešným ekvivalentom boja za zrovnoprávnenie ľudí rôznych rás. Na ktorej strane chcú stáť? Na strane fašistov, alebo na strane liberálov a demokratov?

Martin Hanus si tiež vybral. Splieta čosi o nihilizme (ako pochod za práva homosexuálov stelesňuje nihilizmus nám ale neobjasnil), o "privilégiu manželstva" a podobne ako Palko straší príkladmi z GB. Rovnako, zdá sa, považuje homosexualitu za nejaký "životný štýl", niečo čo sa dá "propagovať" v školách, len tým, že sa o tom učí:

Pretože toto sa dnes britským deťom vtĺka do hláv – princovia v rozprávkach sa menia na gejov, aby detičky mohli híkať nad rozmanitosťou okolitého sveta. Lardner sa iba odvážil povedať, že mu to tak trochu vadí. Zároveň dodal, že homosexuáli majú požívať rovnaké práva ako ostatní ľudia, a on bude vždy obhajovať právo na spôsob života, aký si zvolia. „Tolerancia a porozumenie je jedna vec, ale štátna propagácia homosexuality je druhá vec.“ Nemal by s tým súhlasiť aj voľnomyšlienkársky liberál?

Nemal. Liberál môže súhlasiť s právom pána Lardnera hlásať, čo chce, ale musí jednoznačne odsúdiť narážky, že homosexualita je snáď životný štýl a že sa dá "propagovať" v školách. Ak niekomu homosexualita vadí a ak si niekto hore-uvedené myslí, nuž môže byť všeličím, ale liberálom sotva. Strašiť tu akousi tyraniou je vrcholne nemiestne a trápne. Náprava krivdy nie je tyraniou a urazené city homofóbov ma skutočne nedokážu rozcítiť.

Update: Celkom fajn editorial v SME.

represívny sentiment

Abortion defenders must pretend that it is a “tragic” but necessary evil; a redoubt of “choice,” just like any other choice; a sentimental necessity for the victim of rape or the mother whose life is in danger. In short, safe medical abortion, a fundamental social good in any sexually egalitarian society, an invention to be celebrated like the polio vaccine, must disguise itself as everything but what it is—the freedom from involuntary motherhood, owed to any woman young or old, to let her shape a life equal in freedom to those of men.

Same-sex marriage and the minimalist defense of abortion are both tactically sound for now. But the strain one begins to feel in public discussions is that people of good sense are being compromised by sentimental rhetoric originally adopted to convince bigots. Sentimentalization may be effective in a Hallmark regime, but it’s a bummer at home. Around the kitchen table, we ought to speak plainly. The goal of gay marriage, in the pro-marriage position, has to include indifference to marriage as an institution. Marriage must remain abstract—it hardly matters if anyone does it once the original blush is off and the initial rush abates. But the point of abortion rights, in the “pro-choice” position, should truly be abortions. Abortions need to occur concretely, readily, until the day contraception is magically universal and perfect; the idea that they’re inevitably tragic is just false.

Super. Celý článok tu.

Skromný návrh

Keďže šrotovné sa preukázalo byť nesmierne úspešným a užitočným nástrojom v boji proti hospodárskej kríze, navrhujem toto opatrenie aplikovať aj na ďalšie odvetvia našej svojstojnej ekonomiky. Nielen automobilový priemysel je náchylný na výkyvy nálad kupujúcich, preto sa domnievam, že aj napríklad nábytkari si zaslúžia zaviesť trieskovné, sklenári črepovné, potravinári fekálne, pivovarníci močovné, atď. A uzavrieme to kremačným. Za novorodenca vám štát spáli dedka zadarmo. Haj hou.

Citát na dnes

"I’ve never seen the attraction of prostitution. If a man wants quick unfulfilling sex with a woman who despises him, he should get married." -- Chris Dillow

Efeméry

Dišputácia o Rusku. /// Po KGB - rádio program BBC (mp3). /// Francúzske kanalové poklopy. Ešte aj tie im môžeme závidieť. /// Kandidáti podľa Onion, stručne a prehľadne. /// Opäť sme sa neumiestnili. /// Takýto debil sa na motorke nezabije. /// Nechcem sa opakovať, ale Gašparovič je kokot. /// Zábavný opis protestov pred zjazdom Republikánov. /// Starý plukovník Muamar objavuje čaro kapitalizmu. /// Vyše 80-ročný Stravinský diriguje. /// .... aw, fuck it, idem kukať Mad Men.

Na prechádzke medzi panelákmi

- Cadio: Sa tu tá mládež pohybuje akoby trpeli nejakou exklúziou, či čo. Toto nie je žiadne ghetto.
- Ja: Veru. Ale vraj žánre tie hiphopové populárne sú najmä na vidieku [vzhliadnite prvé video tu, ak si trúfate. Ed.], kde možno aspoň o akejsi geografickej exklúzii hovoriť. [Skoro som povedal "genetickej". Ed.] Ale v Blave?
- Cadio: Veru, veď sú tu na tepe dňa!

Sova Húl, neúspešný návrh maskota pre JXD.

Update: Dôkaz, že hip hop je definitívne passé: kurz

Lamentácie sociálno-kultúrno-ludditské

Darmo sa tuná štrádujem, moje intelektuálne pozérstvo už dlhšiu dobu naráža na problém, ktorým nie je nič menšie než kompletná zmena paradigmy intelektuálneho pozérstva. Až teraz plne dochádza na slová baťka McLuhára "the medium is the message" a musel som sa o tom dočítať v NY Times, čo naozaj značí, že už starnem. David Brooks píše:

[T]he means of transmission replaced the content of culture as the center of historical excitement and as the marker of social status. Now the global thought-leader is defined less by what culture he enjoys than by the smartphone, social bookmarking site, social network and e-mail provider he uses to store and transmit it.

No môžem sa ja vytešovať nad svojou kultúrnou gramotnosťou takto, keď kdejaký holobriadok s iPhonom bude mať vyšší status, lebo z mobilu na net začviriká recenziu na film "Jokr rulz lol!"? Fuj. Aby som držal krok s chujovinkami, aplikáciami, mašinkami a neviemčím. Len pred troma dňami som si založil konto na Delicious.com a zabil som tam celý víkend daromne. Mobil mám ten istý už tri roky a nemienim ho meniť, počítač už 5 rokov, mail tri. Kindle mať nebudem asi nikdy. Facebook ma tiež serie, len aby som čumel na dovolenkové fotky ľudí, ktorých som vo väčšine prípadov 6 rokov nevidel. A blog, škoda reči, the medium is without a message.

Najhoršie ale je, že nemôžem povedať "dosť! ja sa nehrám! choďte s tým doriti" uchýliť sa do pustovne, naštartovať gramofón na kľuku a otvoriť zažltnutú knihu, to by zo mňa bol zasek voľajaký kontrarián, anti-pozérsky pozér. Ba čo viac, uplný luddita! A takí veru pôjdu prví k stene, až nastane tá Singularita.

Haj hou, pointy niet.

K spontánnemu mlčaniu

Niežeby nebolo o čom, nebolo ani inokedy, ale v písaní mi to nebránilo, len posledných pár dní som intenzívne trávil nad esejou, ktorú mi treba odovzdať v Prahe na atest z filozofie. Nechce sa mi tu veľmo rozpisovať, že o čom to je, povedzme len, že po tých niekoľko dňoch mi prišla táto slovná hračka nesmierne vtipná: "As anyone in Manhattan knows, after a lot of cosmos people are going to need some taxis."

No dobré, bystrí si už domysleli, je reč o Hayekovi, konkrétne o jeho koncepte spontánneho poriadku (kosmos bol u neho ten "grown order", a taxis ten "made order", lebo aj také sú) som písal. Po anglicky, aby nebolo hodnotiacim na prvý pohľad zrejmé, nakoľko som neoriginálny. A taktiež, lebo zo slova order v slovenčine mám husiu kožu. (Poriadok, WTF? Really?). Ide o to ako z myriád nezávislých akcií jednotlivcov sledujúcich vlastné ciele vyvstáva nezamýšľane komplexný poriadok (bleh). Poznanie, že spoločenské pravidlá a inštitúcie kapitalizmu sa vyvinuli ako výsledok ľudskej činnosti, ale nie úmyslu, samogenerujúce sa endogénne usporiadanie koordinujúce protichodné záujmy množstva jednotlivcov, a že takéto samovoľne sa objavujúce komplexné systémy prekonávajúce chápanie jednotlivca vznikajú, keď je jednotlivcom ponechaná sloboda konať, patrí k tomu najvýznamnejšiemu v spoločenských vedách.

Ale aby som len nespieval hosana, trošku som sa aj obul do Hayekovej nadväznej snahy pomocou tohto konceptu vysvetliť genesis liberálnej spoločnosti skrzeve "kultúrnu evolúciu". Podľa Hayeka sa prijatie pravidiel konania, ktoré umožnili rozvoj civilizácie prijali náhodou a evolučne najlepšie pravidlá poskytli tým skupinám, čo ich prijali, výhody a lepšie prežitie. Problémom je práve tento mysticko-kolektivistický proces akéhosi neracionálneho prijatia pravidiel, ktorý nemá precedens ani u Škótskych osvietencov, ktorými sa inak Hayek veľa inšpiroval. Hayek vo svojom odpore k racionalizmu trochu prestrelil. Ak totiž prijatie pravidiel prechádza tiež vždy samovoľne a spontánne evolučnou cestou, akýmsi kolektívnym zakopnutím o správne normy, potom nemá veľký význam viesť ideový boj, aký Hayek celý život viedol. Jednoducho tie správne pravidlá sa presadia, inštitúcie kapitalizmu tak budú napokon vždy robustnejšie než hubris plánovačov. Hayek však trvá na tom, že dnes už výsledok tejto evolúcie treba chrániť a v kontraste s jeho odporúčaniami proti plánovaniu vedome plánovať naše nezasahovanie. Je ale možné vedome, zámerne nezasahovať do chodu spontánneho poriadku? Ako?

Takéto akésik otázky som neriešil, len som ich predstierajúc odhalenia nových hĺbok poznania významne kládol.

Každopádne, esej mám napísanú a teraz mi ostali zhruba štyri dni aby som sa naučil z 8 kníh na úplne inú skúšku. Čiže mlčanie tu bude pokračovať aj budúci týždeň.