Innocent abroad

Po 4 hodinách letu, niekde juhovýchodne od Grónska, vo výške 11 kilometrov vám to konečne dôjde naplno. Sedím na stoličke v oblakoch. Sedím. Na stoličke. V oblakoch. Okolo ľudia s výrazmi v ksichtoch aké by ste čakali v lokálke do Hronského Beňadiku a nie v hliníkovej trúbke hviždiacej 900 kilometrovou rýchlosťou, smer Atlanta.

Dvaja postarší Fíni sediaci vedľa mňa na to, zdá sa, išli zo správneho konca. Jedno brandy, 5 gintonikov a dve vína neskôr spokojne driemali. Predtým ale veľmi nefínsky tliachali a mleli. A behali na záchod, prostatici jedni. Nevadí, palubný entertainment ponúka In Bruges, záznam z koncertu Mahlerovej Druhej a Master & Commander. Slúchadlá nasadiť. Ak sa medzi Fínmi ustáli slovné spojenie tichý/uzavretý ako Slovák, viete komu ďakovať.

Keď som v strese, treba ma odfotiť a dať do slovníka ako vysvetlivku k slovku taciturn.

A v strese som aj pred akýmkoľvek verejným vystúpením, to azda netreba dodávať. Raison d'être pre konferencie je socializácia. Ale ako sa má človek socializovať, keď je v strese. Môj paper bol na programe posledného dňa, posledný panel, posledný v poradí. 3 dni v strese a jetlagu. Potrebujete nakresliť graf? Moje jediné dva 'socializačné' rozhovory ("yeah, write me an email") sa odohrali v krátkom intermezze medzi mojím výstupom a mojím útekom na letisko na ďalšie kolo stoličiek v oblakoch.

Čím menej napíšeme o mojom výstupe samotnom, tým lepšie.

Pri príprave prezentácie k bodu o vzťahu politickej moci a vedy uvažujete nad použitím jedného citátu z Hobbesa:

For I doubt not, but if it had been a thing contrary to any mans right of dominion, or to the interest of men that have dominion, That The Three Angles Of A Triangle Should Be Equall To Two Angles Of A Square; that doctrine should have been, if not disputed, yet by the burning of all books of Geometry, suppressed, as farre as he whom it concerned was able.

Je to pekný postreh, ale trochu dlhý a možno nie ľahko zrozumiteľný. Hm. No a potom opening speaker, známa to politická filozofka (is that a word?) ho použije hneď v úvode svojej reči. Dilema vyriešená.

Jaj, že čo to bolo za konferenciu? Tunáka si pozrite.

V Atlante, imigračná kontrola. - What’s the purpose of your visit, sir? - A conference. - What sort of a conference? - A philosophy conference. On science, knowledge and democracy. Reakcia okamžitá, svetlo v očiach zamrelo, sklený pohľad, len zdvorilosť mu zrejme zahryzla do jazyka a zabránila okamžite vykríknuť „next!“. Podáva pas a slušne sa lúči. Next!

Columbia, SC. Univerzitný campus nádherný. Mesto, not so much. Nitra roztiahnutá na desaťnásobnú plochu. Pred 9 ráno človek kráča tri bloky z Hiltonu (kde okrem biblie v šuflíku nájdete aj paperback Connieho Hiltona Be my guest) ku campusu, ani nohy, občas auto. A to sme downtown, v hlavnom meste štátu, cesta vedie okolo malého kapitolčeka. Tu a tam nejaká kockatá brutalistická federálna alebo štátna budova (Silas N. Pearman Building, si nevymýšľam), medzi nimi nízke barabizne a parkoviská. Volné plochy, pumpy, fast-foody, palacinkárne a sendvičiarne. Skutočná, pravá Amerika. Nemôžem povedať, že by sa mi páčila. Keď miestne kníhkupectvo slúži aj ako predajňa športových potrieb a oblečenia s insígniami miestnych športových tímov, viac mi netreba. Go Gamecocks! Indeed.

Toto asi nebude ten Downtown, čo o ňom spievala tá Petuľa.

Ale nech nefrflem, konferencia bola super, inšpiratívna, skvelí, chytrí ľudia. A tak. Veľa si nepamätám, ale mám poznámky. A campus nádherný, neo-klasicistické budovy a moderné stavby zapadali k sebe a strácali sa v záľahe krásnych, starých, kvitnúcich stromov. Televízia neklame. Americké (malo-)mestá sú v seriáloch ohavné, campusy nádherné, lebo také sú aj naozaj.

A aha aké fajné špeky majú v univerzitnej knižnici vystavené.

V taxíku na letisko mi aspoň 70-ročný starý pán všetko vysvetlí za desať minút. Život, vesmír, šport a vôbec. A že je z Charlestonu, že Američania potrebujú ropu, že krízu tušil už v 2006, že guvernérka je mladá a robí čo môže, a že miestny štadión (80 000 miest) idú rozširovať. A mnoho iného, čo už som aj zabudol. Trochu južanského šarmu na záver.

Mimochodom, viete ako zistíte, že ste na letisku pridlho? Z nudy alebo zábudlivosti vojdete do obchodu, kde už ste raz boli a po polhodine browsingu kupujete žuvačky a predavač vás víta s úsmevom "You are still here?". Yep.

Informovať o leteckých katastrofách a ukazovať trosky lietadiel by malo byť na letiskách zakázané. Môj libertarianizmus siaha len odtiaľ potiaľ.

Najviac ma ale mrzí, že sa mi cestou späť na lete Atlanta-Amsterdam nepodarilo imitovať Fínov, stačilo jedno víno a celý Papillon so Stevom McQueenom a bol som v limbe. Anticipatory jet-lag is a bitch.

Blogtargia

Za posledné tri mesiace som tu toho toľko nenapísal, že teraz ani neviem kde by som začal. Tvárme sa teda, že čo sa nestalo, sa nestalo, resp. že som tu celý čas poctivo písal a zaujímavosti hádzal.

Všímam ale zásadný trend v spriaznenom slovenskom blogokruhu (naprdklad hľa tu, tutu, tu alebo tu.), písať na blog sa všeobecne nechce, zato twitter nastupuje. Veď sa to podstatné aj tak zmestí do 140 znakov. A povedzme si úprimne, stačilo by ich aj 20, na tie citoslovcia viac netreba.

Nechce sa mi vyjadrovať k zásadným veciam. Nemám na to nervy. A o škole možno inokedy. Ešte som to zatiaľ nedokurvil, dajme tomu čas.

(Ak si ale myslíte, že ukončím to trápanie, na to zabudnite, blogtanázia nebude.)

Idem do Pešti

"The sun shone, having no alternative, on the nothing new." - S. Beckett, Murphy, prvá veta.

Vraciam sa do Budapešti.

Nuž veru, idem sa zase/aj naďalej vzdelávať ako rozvracať slovenskú svojstojnosť, Soros to stále platí.

Po poriadku.

Ak ste to nebodaj nepostrehli, uplynulý rok som od septembra trávil v Budapešti na Central European University, kde som si bol zadovážiť titul MA. Popri PhD štúdiu v Prahe, ktoré nie celkom spĺňalo moje očakávania.

Niekedy v marci, či apríli som usilovne presviedčal jednu spolužiačku, nech sa neondí a prihlási sa aj na PhD, deadline sa blížil. Nebol som úspešný, presvedčil som len seba, uvedomiac si, že v Pešti chcem zostať. Že tam dobre. Fajn ľudia, super prostredie, intelektuálna bohuotcu výzva! Za víkend som zbúchal prihlášku, projekt nejapný na 500 slov a poručeno bohu a podateľni. Za pokus veď atď.

Na pohovor som si obliekol moje obľúbené tričko s nápisom "I make stuff up" lebo verím na truth in advertising. 20 minút som tuho improvizoval a bolo. Neúspešní kandidáti sa neinformujú, doniesli sa mi len šuškandy, že som prvý pod čiarou (na daný track brali dvoch ľudí) a všeobecné blahopriania, lebo vraj jeden prijatý určite odskočí a som tam. A veru koncom júna som bol tam. A keby ste vedeli s akou chujovinou, moment pohľadám to, názov som zabudol, aha: "Liberalism, egalitarianism and the role of experts in politics".

Na fčul buc múdry. Idem teda späť do Pešti pliesť z intelektuálneho hovna PhD bič. Prahu neprerušujem, len ostáva aj naďalej na vedľajšej koľaji. A ja si môžem spievať:

Ešte stále mi na to neprišli
že predstieram
že hovno viem
že hovno viem
že hovno jéjéjéjéjéjéjéviem.

Oh, frabjous day! Calloo, callay!

Skoro by som zabudol, pochváliť sa musím. Pred časom blog Forgotten Bookmarks vyhlásil súťaž o ilustrované jednozväzkové vydanie Alice v krajine zázrakov z roku 1941. Náhodne vybratému komentátorovi ju zadarmo poslal. Cteným výhercom som bol ja a kniha dnes dorazila. Juchacha!








Záviďte!

Letné čítanie

Ako aj po minulé letá, aj tieto prázdniny trávim prijemným ničnerobením, ktoré mi kazí len úzkosť z nedostatku čítania. Obzvlášť ma mátajú dve krabice anglických paperbackov, ktoré som za lacný Sorosov groš v Pešti uplynulý rok napĺňal. A potom všelikde na webe nachádzam odkazy na zoznamy skvelých kníh. Tak reku uvažujem na to od augusta ísť po tyler-cowenovsky, zobrať denne jednu knihu a čítať len pokiaľ to znesie, nesiliť sa, odhodiť hocako renomovanú knihu, ak ma nebude baviť, ale čítať niečo pevne aspoň 4 hodiny denne. Uvidíme, čo to dá. Začnem v sobotu s Bernhardovým Betónom. Tento blogpost by asi mal slúžiť ako verejný záväzok, čiže kľudne nešetrite opovrhovaním, pokiaľ sa k tomuto nevrátim, prípadne nebudem aspoň referovať ako to ide.

[loq.]

Ako ste už isto postrehli (vzhľadom na to, že sledujete tento blog vás mám za vysoko inteligentných a všímavých ľudí), veľa sa tu toho nedeje. Nieže by nebolo o čom písať, ale už ani keď ma niečo zdravo naserie, nestači to na moju aktivizáciu. Žijeme v post-blogovacej dobe, priatelia. Ale je aj pravda, že je teplo a ja som lenivý ako sviňa. Ale nič nekončí, len to tu bude aj naďalej občasné a nepravidelné.

Ale vzhľadom na to, že sa plánujem tento víkend odobrať na Pohodu, materiálu na frflanie hádam nazbieram. Som veď už dáky kverulant.

See you when I see you...

Zajtra

What's up, Doc?

Dovoľte mi touto cestou zablahoželať nášmu ctenému kolegovi a priateľovi Cadiovi, ktorý v Prahe úspešne prešiel rigoróznymi skúškami a teraz nám prolétom ostáva už ho len titulovať Doktor Wluiki. Vraj "len taký ten smiešny malý doktorát pred menom", ts ts ts..., náhodou je to milý post-socialistický atavizmus, pán doktor.

Samozrejme si neodpustím obzvlášť relevantný citát zo svojho obľúbeného filmu:

Hugh: Don't touch me, I'm a doctor.
Judge Maxwell: Of what?
Hugh: Music.
Judge Maxwell: Can you fix a hi-fi?
Hugh: No, sir.
Judge Maxwell: Then shut up!

Čvirik

Nikdy ma nie je dosť, obzvlášť na internete. Tak už som aj na Twitteri, čiže čviriku. Už som ako v tom vtipe o Mečiarovi (možno updejtnúť na Fica), ktorého sa šofér pýta, kam zaviesť "To je jedno, všade ma potrebujú". No vlastne zase nie celkom ako v tom vtipe, nevadí, blbé analógie. Popojedem. Každopádne môžete sledovať ako zanedbávam ďalšie webové médium, či čo to je.

Čakanie

Ak čakáte na nejaký obsah, tak ešte čakajte. Snáď. Teda pokiaľ Fico nezistí, že som to celý čas riadil ja (preto tak málo blogujem, veď) a nedá ma zaistiť.

Čakajte teda. Napr. takto:

Čakanie na čašníka

Keby som mal twitter

Posledné dni si vravím aké fajn by bolo mať nejaký ten twitter (čvirik?) hoci sa mi bytostne bridí zriaďovať si ďalšie krepie izé webové výlevové sebaprezentovacie bazmeky. Len mi akosi neprichodí na um nič, čo by sa dalo rozviť viac než jednou vetou (aj to preháňam).

- Prečo zrazu každého zaujíma LHC? Odkedy sú sub-atomárne častice cool? Čo som zmeškal?

- Ach, áno, som v Pešti, idem sa tu vzdelávať ako rozvracať svojstojnosť slovenskej vlasti, Soros to platí.

- Nejako veľa Rumunov sa tohto roku na CEU urodilo. A nerád by som z niektorých vzoriek vyvodzoval nejaké predčasné všeobsiahle závery, ale...

- Bolia ma nohy, ale čo narobím, keď celé študentské osadenstvo čaká v rovnaký čas na štipko.

- CEU knižnica, hocako moderná, stále čiastočne funguje na papierikoch (fill in the yellow form, fill in the blue form, fill in the green...). Šok, Univerzitka v Blave je aspoň v niečom lepšia (keď už nie v knižnom fonde).

- Zatiaľ najteplejšie mi v Pešti bolo v metre... to sú paradoxy.

- Do bazéna len s kúpacou čapicou? WTF? Také sa ešte vyrába?

- Áno, intrák tu má bazén. A klímu. A není tu hmyzu. FTW!

- Koľko banalít (aj vlastných) ešte budem schopný pri zoznamovacom 'small talk' tolerovať, než dôjde k nejakej asociálnej udalosti? - 'Hi, I am Blefuscu from Erehwon, what's your name?' - 'Fuuuckooooff!'

- Toľko egocentrikov pokope, všetci len o sebe hovoria, prečo nehovoria trochu viac o mne?

- Scéna z výťahu: Nastúpim do preplneného výťahu na siedmom, lež nejde dole, ako by človek čakal, ale hore, stojí temer vždy zbytočne na 8., 9., 7. (zas), 6., 5., 4., 3., 2., 1. poschodí, na prízemí sa otočím k spolu-putovateľom a ďakujem za krásny večer.

offline

Ako bolo avizované som mimo. Het. Fuč. Preč. Inde. Ta tam. Hin v Chorvátsku. Na vakáciách.

Kickin' it old school.

Letné čítanie

Nečítam.

Je leto, nečítam.

Na vine je Google. Robí nás sprostejším. Duh! Ja vôbec odkedy používam Google ani topánky si neviem zaviazať. Hoci zase kravatu si bez netu neuviažem vôbec. Je ale pravda, že už istú dobu u seba pozorujem neschopnosť sústrediť sa na dlhší text, čo je aj dôvod prečo som ani tú esej nedočítal, hoci sa snažím už vyše mesiaca. Ale aspoň viem, že to nie je moja vina. To internet. Sviňa internet. A už som sa bál, že starnem, či čo.

Ako ktosi kdesi chytro poznamenal, knihy prestávajú slúžiť ako kultúrne referenčný rámec našich ašpirácii, túto úlohu pred mnohými vekmi (asi pred týždňom?) prebral internet a ešte predtým televízia. Ani si nepamätám kedy som vôbec videl v našich novinách poctivú knižnú recenziu (tuším Hevierovu ódu na ten Beňovej nový román). Nehovoriac o tom, že kultúrne rubriky v novinách idú systematicky dole vodou (čítali ste napr. túto recenziu na Dark Knight? Čosi príšerné.)

V Británii sa kvôli nečítaniu kníh ešte trochu vzrušujú, snobi jedni. Volajú to Reader’s block a je to fenomén du jour. Fakt, píše o tom Guardian. Lebože si knihy vyberáme ako akúsi signalizáciu svojej kultúrnej prevahy, ale potom nemáme síl ich dočítať, trpíme z toho úzkosťou. Či čo.

Veru a potom mňa napríklad začne lákať nejaká detektívka, ale ako to môžem čítať, keď som ešte ani nezačal čítať toho Prousta, Kierkegaarda, Foucaulta. Navyše, keď už niečo začneme čítať, nechceme sa vzdať, berieme to ako osobnú prehru, nedostatočnosť, zbabelo utiecť z bojiska. Ja osobne sa len veľmi pomaly zbavujem zlozvyku, že čo začnem, to dokončím (Ach, ešte stále mám v živej pamäti to utrpenie a ten pocit prázdneho víťazstva, keď som ešte kedysi na základnej škole dočítal Deti kapitána Granta. Fuj. Verne. Fuj. Karl May. Tiež fuj.)

Pár neslávnych príkladov mojich nedočítaní:
Dva roky prázdnin. Fuj. Poklad na striebornom jazere. Fuj. Tie detské dni, ktoré som mohol tráviť lámaním rúk nôh (najmä vlastných) povonku mi už nik nevráti.
Eco – Foucaultovo kyvadlo. Kabala? Skôr Kablabla. No čo, mal som 15.
Hašek – Švejk. Prečítal som len prvú zo štyroch kníh (2 pokusy) a dnes som presvedčený, že to bohato stačí.
Schlink – Predčítač. Nejako som sa nedokázal preniesť cez tu teenagerovsky fantasknú pasáž, kde toho pubertiaka zvedie tá sexi vojnová zločinka. Takto opísané to znie lepšie než je to v knihe.
Broch – Smrť Vergíliova. Super vec, ale náročné jak fras. Ešte niekedy skúsim.
Stephen King – Zelená míľa. Ngngngng. Majster vypätia, nie napätia.
Egon Bondy – Sklepní práce. Keby to boli ožralecké veršovanky, možno.
Raymond Queneau – Zazi v metre. Nedočítal, hoci je to môj obľúbený autor. Videl som film, knihu už sa mi nechcelo. Ale teraz ďalšia jeho kniha hrozí nedočítaním. Žeby som prehodnotil jeho status?
A iné, ktoré ani nepamätám a/alebo bolo už nutné ich vrátiť do knižnice či kam.
Non-fiction ani nejdem vyratúvať, lebo sa naozaj znemožním.

Nuž ale nie o tomto som chcel, teda nie celkom. Viac než nedočítané má trápia neprečítané. Teda ani nenačaté.

David Lodge v knihe Profesorské rošády – ktorú som mimochodom nečítal – popisuje zábavnú hru ctených akademikov, hru na Hanbu (populárnu v mnohých inkarnáciach), kde má každý povedať knihu, pri ktorej sa hanbí, že ju nečítal. Najzahanbujúcejšie priznanie (resp., priznanie, ktoré má najnižšiu zhodu u ostatných hráčov) vyhráva. Vyhral profesor anglickej literatúry, čo priznal, že nečítal Hamleta. Následne dostal padáka. Tuná také nič nehrozí. Ctení čitatelia, za neprečítanie ktorého literárneho veľdiela sa hanbíte najviac? Von s tým, favorita už aj tak poznám*.

Ja sám neviem, s Melvillovým Moby Dickom asi sotva vyhrám, hoci ma mrzí, že som ho nečítal. Za mnoho kníh, ktoré som nečítal sa vôbec nehanbím, naopak (Marquez, Coelho, Hesse, etc). Možno tak Murakamiho Nórske drevo, populárne, čítané, v istých kruhoch de rigueur. S tým možno vyhrať hanbu. Z akademických sa určite hanbím za nečítanie de Tocquevilla, Webera, Schumpetera, Foucaulta, alebo aj Huntingtona. A ďalších. Mnohých, mnohých ďalších.

Pôvodne som tento post plánoval na začiatok leta, s tým, že tu vymenujem nejakých 8 kníh, za ktoré sa hanbím a ktoré hodlám v lete prečítať a koncom augusta vyhodnotiť svoju snahu. Ešteže som tak neurobil, leto v polovici a ja mám jeden z najhorších prípadov reader’s blocku zaznamenaný v literatúre.

Sviňa ten internet. Sviňa Google.

* Ahoj Kaja!

How I met my Nickname

Konečne zámienka! Ach, história môjho nicku. Posadajte si deti, toto bude nudný príbeh.

Boli to slnečné dni roku 2004, zlatý vek výplachov tračníka, keď bol svet menej než gombička a mladej mysli nenapadlo nič lepšie než začať blogovať. Je zrejmé, že keby SME spustilo svoj blogprojekt o pár mesiacov skôr, tak sa im upíšem a pár tristných mesiacov blogujem pod svojím vlastným menom, než ma moc a sláva znechutia natoľko, že sa na to vyseriem. To sa našťastie nestalo, blogovanie ma začalo lákať skôr a tak som v septembri skusmo založil konto na blogger.com. Pre nickname som načrel do svojich archívov...

Moment. Trochu predbieham.

Blogovať som vlastne začal už na jeseň roku 2000, akurát že som písal len do jedného karisbloku. Nazvime ho Hnedá Kniha. Nemožno to nazvať denník, jednak to neboli koherentné záznamy môjho života a jednak, denníček si vedú len baby. No fuj. Svoje nonsens noticky, non sequitur citácie, dada dezilúzie a parergonické písačky som najprv podpisoval menom Ishmael. Za to mohol Moby Dick. "Call me Ishmael.", hlásala prvá Melvillova veta, za ktorú som sa nikdy nedostal. Iste, prečo nie, Call me Ishmael. Nebudem furt vykrádať Pythonov, aký už čo zas Col. Crippen Volestranger. Či čo. Ak aj byť postmoderný tak treba kradnúť z čo najviac zdrojov, inak ste len uhrovitý fanúšik a vôbec nie cool.

Tak aspoň priezvisko z jedného kriketového skeču som si tak trochu odvodil.

Ishmael Umbango

A potom pribudli aj iné všakovaké nejapnosti, ako napr.:

Egon Alter
Das Ich

Krátko nato sa zrodil alsaský učenec Theophrast de Globougnac, ktorého som najprv zasadil do druhej polovice 19 storočia, ale ktorý sa sem tam pohupoval storočiami až hlboko do 14. storočia. Bol akýsi neukotvený. Ale bol to učenec vo veciach obskúrnych a zbytočných, ako sa na zabudnutých géniov patrí. Bol dada i pata, ale mal aj pátos. Panache.

Každý preintelektualizovaný teenager je zrejme odsúdený vytvoriť si vlastného Cimrmana.

(OT: Týmto verejne vyzývam cteného Cadia, až sa vráti z les Etats-Unis a než sa odoberie do teho Albiónu, aby už konečne spísal históriu najlepšieho slovenského básniaceho meteorológa Bohumila Turčana Tagáča ako aj pohnuté osudy Lososeho Univerzity, ktorú pred mnohými rokmi spoluzakladal a viedol.)

Ale ako ďalší z radu alter eg znel Teofrast sľubne. Hoci som sa skôr staval do polohy bádateľa, Globougnacológa, kurátora jeho knižnice. (A s pomocou Tanguyho kresbičky vznikla aj limitovaná séria Ex Librisov "Knižnica Teofrasta de Globougnac". Ach.)

Inu Theophrast sa na chvíľu ukázal aj na blogu ako Lemuelovo zlé dvojča, hroziace prevziať vládu nad blogom. V kontexte predvolebného boja v USA to vtedy možno dávalo väčší zmysel.

Vôbec som rád istý čas vymýšlal mená. Melchior Abruptus Picenszký, Sv. Sulpukius Samozvaný (a tiež Pelvis Resley, urzon lorda Curzona, čo uhryzol Melvina, syna lorda Kelvina, dlhá story). Následne ma istý čas posadla idea vymyslieť meno, ktoré by znelo ak nie sloven- tak aspoň slovanskejšie. Jedno aj bolo príliš dobré, aby som ho tu prezradil, ešte sa môže zísť, znie nezmyselne, ale zároveň nie natoľko aby nebolo uveriteľným. A taktiež prišiel na svet Kamil Kromonoš (Hnedá Kniha: "Jeho Exaltovaná Neurastenickosť na tomto miesto odložila pero a ukončila zápis. Pravosť overená. Notársky overil Fudr. Kamill Kromonoš, Esq.") aby vzápätí upadol do zabudnutia.

Nuž a napokon aj chlapík menom Koľkava. Slovansky znejúci gibberish. Všimnite si palatalizované l, dávalo meno slovanskejší šmrnc, ktoré som však pre potreby netu nakoniec zlikvidoval, zato Lemuel bolo biblické a svojské vysporiadanie sa s dedičstvom Išmaela.

Lemuel Koľkava sa zrodil ako ďalší z radu obskúrnych slovenských géniov z 19. storočia, povolaním chemik, náturou lyrik. Podarilo sa mi v Hnedej Knihe nájsť prvú zmienku o ňom, zrejme z roku 2001, alebo 2002:

"...duša travičova nesídli v tráviacom trakte tak ako sa domnieval Lemuel Koľkava. (...) Domnieval sa, že duša človeka spočívajúca v tráviacom trakte je natravovaná a splodiny pri týchto procesoch uvoľnené majú oné spomenuté zhubné vplyvy [otravovanie ľudí naokolo, ed.]. Jeho teórie teda vychádzali z ťažko uchopiteľného a mystického konceptu stráviteľného duševna..."

Keď teda prišlo na to zvoliť si roku 2004 vše-účelový internetový nickname, načrel som do studnice mien a vylovil Lemuela Kolkavu.

True story!

...u mě dobrý

Tak to by sme mali. Kde sme to boli? Aha, to ste ma nemohli niekto varovať, že slnečnicový chlieb je taký hnusný? Fuj.

Dnes som bol úspešne preskúšaný z prechodov (nie tých biologických, ale tých medzirežimových). Čo vám budem hovoriť, iste ste už čítali Dvořákovú a Kunca (1994) alebo Linza & Stepana (1996). Ale ma mrzelo, ani som sa nedostal k tomu, čo som chcel povedať o teleologickosti konceptu tranzície k demokracii, že teda tento koncept akosi naväzuje na lineárno-evolučné vnímanie dejín, kde ľudské spoločenstvá v sérii postupných krokov, riadených, či už božou prozreteľnosťou, svetovým duchom, rozumom, abo proletariátom, smerujú progresívne k nejakému cieľu.

Ako argumentoval Nicolas Guilhot, 'tranzícia k demokracii' má mnoho spoločných čŕt s marxistickým konceptom tranzície (najmä v jeho sovietskej verzii) v tom, že aj dynamika spoločenských procesov tranzícií (v ich post-rustowovskom teoretizovaní) je závislá od rozhodnutí politických aktérov a nie sociálnych štruktúr; spoločenská zmena je tu nie autonómna, ale realizuje sa podľa návrhu 'predvoja'. Čas prechodu obdarúva udalosti akousi 'epistemologickou výnimkou' a inštitúcie už nezrkadlia societálne konfigurácie, nezväzujú ich spoločenské štruktúry, ale žijú si vlastným životom. Aktéri momentálne oslobodení od obmedzení vlastných 'netranzičným' (bežným) časom generujú zmeny a privádzajú štruktúry do súladu s predpísaným a historicky pre-determinovaným projektom. Je ale nebezpečným metodologickým excepcionalizmom 'neobyčajné' udalosti vymedzovať z behu bežných ako akosi 'viac historické', na ktoré treba uplatniť iné chápanie.

To ten Guilhot. Nesmierne zaujímavé veci, že. Ale možno je lepšie, že som sa k tomu nedostal.

K spontánnemu mlčaniu

Niežeby nebolo o čom, nebolo ani inokedy, ale v písaní mi to nebránilo, len posledných pár dní som intenzívne trávil nad esejou, ktorú mi treba odovzdať v Prahe na atest z filozofie. Nechce sa mi tu veľmo rozpisovať, že o čom to je, povedzme len, že po tých niekoľko dňoch mi prišla táto slovná hračka nesmierne vtipná: "As anyone in Manhattan knows, after a lot of cosmos people are going to need some taxis."

No dobré, bystrí si už domysleli, je reč o Hayekovi, konkrétne o jeho koncepte spontánneho poriadku (kosmos bol u neho ten "grown order", a taxis ten "made order", lebo aj také sú) som písal. Po anglicky, aby nebolo hodnotiacim na prvý pohľad zrejmé, nakoľko som neoriginálny. A taktiež, lebo zo slova order v slovenčine mám husiu kožu. (Poriadok, WTF? Really?). Ide o to ako z myriád nezávislých akcií jednotlivcov sledujúcich vlastné ciele vyvstáva nezamýšľane komplexný poriadok (bleh). Poznanie, že spoločenské pravidlá a inštitúcie kapitalizmu sa vyvinuli ako výsledok ľudskej činnosti, ale nie úmyslu, samogenerujúce sa endogénne usporiadanie koordinujúce protichodné záujmy množstva jednotlivcov, a že takéto samovoľne sa objavujúce komplexné systémy prekonávajúce chápanie jednotlivca vznikajú, keď je jednotlivcom ponechaná sloboda konať, patrí k tomu najvýznamnejšiemu v spoločenských vedách.

Ale aby som len nespieval hosana, trošku som sa aj obul do Hayekovej nadväznej snahy pomocou tohto konceptu vysvetliť genesis liberálnej spoločnosti skrzeve "kultúrnu evolúciu". Podľa Hayeka sa prijatie pravidiel konania, ktoré umožnili rozvoj civilizácie prijali náhodou a evolučne najlepšie pravidlá poskytli tým skupinám, čo ich prijali, výhody a lepšie prežitie. Problémom je práve tento mysticko-kolektivistický proces akéhosi neracionálneho prijatia pravidiel, ktorý nemá precedens ani u Škótskych osvietencov, ktorými sa inak Hayek veľa inšpiroval. Hayek vo svojom odpore k racionalizmu trochu prestrelil. Ak totiž prijatie pravidiel prechádza tiež vždy samovoľne a spontánne evolučnou cestou, akýmsi kolektívnym zakopnutím o správne normy, potom nemá veľký význam viesť ideový boj, aký Hayek celý život viedol. Jednoducho tie správne pravidlá sa presadia, inštitúcie kapitalizmu tak budú napokon vždy robustnejšie než hubris plánovačov. Hayek však trvá na tom, že dnes už výsledok tejto evolúcie treba chrániť a v kontraste s jeho odporúčaniami proti plánovaniu vedome plánovať naše nezasahovanie. Je ale možné vedome, zámerne nezasahovať do chodu spontánneho poriadku? Ako?

Takéto akésik otázky som neriešil, len som ich predstierajúc odhalenia nových hĺbok poznania významne kládol.

Každopádne, esej mám napísanú a teraz mi ostali zhruba štyri dni aby som sa naučil z 8 kníh na úplne inú skúšku. Čiže mlčanie tu bude pokračovať aj budúci týždeň.

Nedávne akvizície

Nechcelo sa mi všetko rozpisovať - preto obrázok. A navyše, ctený Lafcadio nám zo Zeme Zasľúbenej dovliekli totok. Jupí. Sa teším nesmierne až si cez leto počítam.

Ale teraz, malá blogodmlka.

S dobou

Pobadali sme dnes nový trend. All the cool kids do it:

• Odrážky
  
• Inu.
• Uh.
• Ale nemám ja čo do nich veľmo.
  
• Hm...
• Uf!
• No, (refrén) mal by som študovať (/refrén) ale ja si čítam o prokrastinácii.
• Aha, tuná som videl video priam švankmajerovskej geniality a cítim sa po ňom divne.
• Včera sa tuším hranol zastrájal, že pod hrozbou drábov ceny rásť nekalo nebudú, ale že na rast miezd priestoru jesto. Nik mu nehovorte, že mzdy sú vlastne cena za prácu, lebo ho vyskratuje. Škoda reči. Ani link sa mi nechce hľadať, nájdite si, ak ste drbnutí.
• Meh.
• Posledne dva dni som len čumel na statcounter zas. Plán návštevnosti zas na mesiac splnený, nič mi tu netreba viac hádzať.
  
• Veru, vo štvrtok idem na pár dní na výlet do Prahy, to tu nebudú ani len tie odrážky.
• (Miesto rezervované pre prípadné ďalšie postrehy)
• 
  
• 
  
• 
  
• 
  

Nuž tak.

K nedostatku slov

Zaťažko mi písať teraz. Posledné dni, kým prečítam všetko, čo mi vypľuje Google Reader, som tak vyčerpaný, že nevládzem splietať slová do zmysluplných viet. Slovosled mi už vôbec nič nehovorí. V takomto stave mám najbližšie ku koherentne vyjadrenej myšlienke v podobe vrčania, mrmlania a oplzlých gest v prípade, že otvorím domáce politické spravodajstvo, alebo priblblého úsmevu, ak narazím na čokoľvek iné. Áno, je aj také čosi ako priveľa čítania, priveľa triviálneho čítania, taľafatiek na ktoré sa sústredím 10 sekúnd a už som nervózny, či mi niečo niekde inde neuniklo. Opäť, knihu som už v ruke nedržal aspoň týždeň, ak nerátam víkendovú reorganizáciu mojej knižnice, na ktorú som sa podujal v akomsi olympijskom (raz za štyri roky) záchvate jarného upratovania a taktiež som v tejto vete stratil niť a už vôbec neviem, čo som vlastne chcel povedať, tak to radšej ukončím troma bodkami...

Hm.

Z oblasti života súkromného, pre tých čo to ešte odo mňa nepočuli z iných zdrojov (e.g. cryptic facebook status) a nebodaj také veci sledujú (hoci pochybuje, že mám takých sympatických cyberstalkerov ako Kaja) – zdá sa, že ma prijali do Pešti na CEU na 1-ročné M.A. štúdium, čo je zrejme dobrá vec, nielen, že si akútne potrebujem doplniť/občerstviť vzdelanie, ale najmä keď som svoje doktorandské štúdium v Prahe dosial dosiaľ flákal spôsobom, pri ktorom by som sa nedivil, keby ma odtiaľ neslávne vypoklonkovali. Bude to ešte veselý zvyšok jari. Ale o to menej veselý tu na blogu.

Kde je stres, keď ho človek potrebuje

Nič, nič, nič, nič sa mi nechce, ani len vymýšľať prirovnania ako sa mi strašne nič nechce. Ani toto sa mi nechce. Len tu tak sedím, čumím do blba a počúvam Honeggera. Na nedeľu možno nie zlý program, ale ja by som sa mal stresovať a nie tu len tak sedieť. Zajtra mám veledôležitý akademický pohovor a hoci aj tuším, čo sa ma budú pýtať, nemám vôbec chuť si čítať a pozerať veci, ktoré by som už mal vedieť naspamäť ale ani náhodou neviem. Ani nehovorím, že by som sa mal učiť alebo si aspoň niečo čítať, na také som už rezignoval, ale aspoň keby som sa trochu stresoval, bol neposedný, prejavil interes, zrýchlil pulz, zapotil, znervóznel, zbystril, aby som aspoň zajtra pri rozhovore pôsobil, že viem o čom je reč, len pre nervozitu habkám, ale inak poznám kľúčové slovká a tak. Ale nie.

Nemýľte sa, tento výlev nie je prejav pravého stresu, toto sú len stopové prvky môjho meta-stresu z nedostatku stresu. Planý pokus o sebavybičovanie, alebo aspoň mierne sebavydurenie. Bez stresu nerobím dobrý dojem, bez stresu sa objavuje moje pravé ja indiferentného blbca, jedine so stresom možno občas pôsobím ako roztomilý intelektuál. Nič. Stále nič. Ani toto ma nevybudilo. Nevybudený. Nestresovaný.



Update: Furt nič.