Pozorujem, že neblogujem. Pozorujem, že nepíšem. Mal by som, mohol by som. Jedno z vysvetlení, ktoré sa mi ponúka je, že jednoducho nemám hnevu v sebe dostatok. Ten vnútorný oheň rozhorčenia, jedovatá slina. Nemám dosť trpezlivosti, alebo síl, či čo. Keď ma aj niečo nas.. vytočí*, poviem si, že pôvodcovia môjho momentálne zvýšeného tlaku sú [a tu by zaznelo sprosté slovo] a tým to aj zhasne. Nemám nejako chuť na 400 slov rozpisovať, že prečo, ako a na koľko sú to [iný variant škaredého slova]. Keď som mal šesť, údajne som v podráždení vyslovil "Všetko ma baví, všetko ma serie!". Čosi ako motto. Už nie som rozhnevaný, ani nejak extra mladý. A už ma až tak ani nebaví.
A možno je to len jarná únava.
Počas najbližších štyroch týždňov by mi bolo načim napísať zo tri papers. Tak snáď možno, ako by Rawls povedal, a small fraction thereof redounds to [your] advantage. Ale mal by som tu písať viac, lebo už mi je aj seriózne zaťažko po slovensky písať, a to je už veru hanba.
*Case in point: Mienil som veru písať o šibnutých nápadoch kvalifikovať právo voliť a byť volený vzdelanostnými kompetenciami, ako aj čosi proti konzevatívnym argumentom proti manželstvám homosexuálov a proti potratom. Zakiaľ čo k prvému sa mi napokon nechcelo vyjadrovať, lebo sa to príliš blíži téme mojej dizertácie - čo je ale aj dôvod, prečo sa k tomu zrejme asi vrátim - k druhému aj mám uložený abortus jedného textu [bad pun intended] a možno z toho ešte niečo tiež bude. Ale zatiaľ si len otvorte Nietzscheho Radostnú Vedu, oddiel 29 si načítajte. 5 riadkov, k veci, dobrých. Nietzsche by bol fajn bloger. Dnes je z neho leda obľúbený filozof zastydlých pubertálnych pseudo-intelektuálov. Človek z toho poväčšine vyrastie. Ale niektoré glosy má fakt dobré.
