Innocent abroad

Po 4 hodinách letu, niekde juhovýchodne od Grónska, vo výške 11 kilometrov vám to konečne dôjde naplno. Sedím na stoličke v oblakoch. Sedím. Na stoličke. V oblakoch. Okolo ľudia s výrazmi v ksichtoch aké by ste čakali v lokálke do Hronského Beňadiku a nie v hliníkovej trúbke hviždiacej 900 kilometrovou rýchlosťou, smer Atlanta.

Dvaja postarší Fíni sediaci vedľa mňa na to, zdá sa, išli zo správneho konca. Jedno brandy, 5 gintonikov a dve vína neskôr spokojne driemali. Predtým ale veľmi nefínsky tliachali a mleli. A behali na záchod, prostatici jedni. Nevadí, palubný entertainment ponúka In Bruges, záznam z koncertu Mahlerovej Druhej a Master & Commander. Slúchadlá nasadiť. Ak sa medzi Fínmi ustáli slovné spojenie tichý/uzavretý ako Slovák, viete komu ďakovať.

Keď som v strese, treba ma odfotiť a dať do slovníka ako vysvetlivku k slovku taciturn.

A v strese som aj pred akýmkoľvek verejným vystúpením, to azda netreba dodávať. Raison d'être pre konferencie je socializácia. Ale ako sa má človek socializovať, keď je v strese. Môj paper bol na programe posledného dňa, posledný panel, posledný v poradí. 3 dni v strese a jetlagu. Potrebujete nakresliť graf? Moje jediné dva 'socializačné' rozhovory ("yeah, write me an email") sa odohrali v krátkom intermezze medzi mojím výstupom a mojím útekom na letisko na ďalšie kolo stoličiek v oblakoch.

Čím menej napíšeme o mojom výstupe samotnom, tým lepšie.

Pri príprave prezentácie k bodu o vzťahu politickej moci a vedy uvažujete nad použitím jedného citátu z Hobbesa:

For I doubt not, but if it had been a thing contrary to any mans right of dominion, or to the interest of men that have dominion, That The Three Angles Of A Triangle Should Be Equall To Two Angles Of A Square; that doctrine should have been, if not disputed, yet by the burning of all books of Geometry, suppressed, as farre as he whom it concerned was able.

Je to pekný postreh, ale trochu dlhý a možno nie ľahko zrozumiteľný. Hm. No a potom opening speaker, známa to politická filozofka (is that a word?) ho použije hneď v úvode svojej reči. Dilema vyriešená.

Jaj, že čo to bolo za konferenciu? Tunáka si pozrite.

V Atlante, imigračná kontrola. - What’s the purpose of your visit, sir? - A conference. - What sort of a conference? - A philosophy conference. On science, knowledge and democracy. Reakcia okamžitá, svetlo v očiach zamrelo, sklený pohľad, len zdvorilosť mu zrejme zahryzla do jazyka a zabránila okamžite vykríknuť „next!“. Podáva pas a slušne sa lúči. Next!

Columbia, SC. Univerzitný campus nádherný. Mesto, not so much. Nitra roztiahnutá na desaťnásobnú plochu. Pred 9 ráno človek kráča tri bloky z Hiltonu (kde okrem biblie v šuflíku nájdete aj paperback Connieho Hiltona Be my guest) ku campusu, ani nohy, občas auto. A to sme downtown, v hlavnom meste štátu, cesta vedie okolo malého kapitolčeka. Tu a tam nejaká kockatá brutalistická federálna alebo štátna budova (Silas N. Pearman Building, si nevymýšľam), medzi nimi nízke barabizne a parkoviská. Volné plochy, pumpy, fast-foody, palacinkárne a sendvičiarne. Skutočná, pravá Amerika. Nemôžem povedať, že by sa mi páčila. Keď miestne kníhkupectvo slúži aj ako predajňa športových potrieb a oblečenia s insígniami miestnych športových tímov, viac mi netreba. Go Gamecocks! Indeed.

Toto asi nebude ten Downtown, čo o ňom spievala tá Petuľa.

Ale nech nefrflem, konferencia bola super, inšpiratívna, skvelí, chytrí ľudia. A tak. Veľa si nepamätám, ale mám poznámky. A campus nádherný, neo-klasicistické budovy a moderné stavby zapadali k sebe a strácali sa v záľahe krásnych, starých, kvitnúcich stromov. Televízia neklame. Americké (malo-)mestá sú v seriáloch ohavné, campusy nádherné, lebo také sú aj naozaj.

A aha aké fajné špeky majú v univerzitnej knižnici vystavené.

V taxíku na letisko mi aspoň 70-ročný starý pán všetko vysvetlí za desať minút. Život, vesmír, šport a vôbec. A že je z Charlestonu, že Američania potrebujú ropu, že krízu tušil už v 2006, že guvernérka je mladá a robí čo môže, a že miestny štadión (80 000 miest) idú rozširovať. A mnoho iného, čo už som aj zabudol. Trochu južanského šarmu na záver.

Mimochodom, viete ako zistíte, že ste na letisku pridlho? Z nudy alebo zábudlivosti vojdete do obchodu, kde už ste raz boli a po polhodine browsingu kupujete žuvačky a predavač vás víta s úsmevom "You are still here?". Yep.

Informovať o leteckých katastrofách a ukazovať trosky lietadiel by malo byť na letiskách zakázané. Môj libertarianizmus siaha len odtiaľ potiaľ.

Najviac ma ale mrzí, že sa mi cestou späť na lete Atlanta-Amsterdam nepodarilo imitovať Fínov, stačilo jedno víno a celý Papillon so Stevom McQueenom a bol som v limbe. Anticipatory jet-lag is a bitch.

Všetko ma baví

Pozorujem, že neblogujem. Pozorujem, že nepíšem. Mal by som, mohol by som. Jedno z vysvetlení, ktoré sa mi ponúka je, že jednoducho nemám hnevu v sebe dostatok. Ten vnútorný oheň rozhorčenia, jedovatá slina. Nemám dosť trpezlivosti, alebo síl, či čo. Keď ma aj niečo nas.. vytočí*, poviem si, že pôvodcovia môjho momentálne zvýšeného tlaku sú [a tu by zaznelo sprosté slovo] a tým to aj zhasne. Nemám nejako chuť na 400 slov rozpisovať, že prečo, ako a na koľko sú to [iný variant škaredého slova]. Keď som mal šesť, údajne som v podráždení vyslovil "Všetko ma baví, všetko ma serie!". Čosi ako motto. Už nie som rozhnevaný, ani nejak extra mladý. A už ma až tak ani nebaví.

A možno je to len jarná únava.

Počas najbližších štyroch týždňov by mi bolo načim napísať zo tri papers. Tak snáď možno, ako by Rawls povedal, a small fraction thereof redounds to [your] advantage. Ale mal by som tu písať viac, lebo už mi je aj seriózne zaťažko po slovensky písať, a to je už veru hanba.

*Case in point: Mienil som veru písať o šibnutých nápadoch kvalifikovať právo voliť a byť volený vzdelanostnými kompetenciami, ako aj čosi proti konzevatívnym argumentom proti manželstvám homosexuálov a proti potratom. Zakiaľ čo k prvému sa mi napokon nechcelo vyjadrovať, lebo sa to príliš blíži téme mojej dizertácie - čo je ale aj dôvod, prečo sa k tomu zrejme asi vrátim - k druhému aj mám uložený abortus jedného textu [bad pun intended] a možno z toho ešte niečo tiež bude. Ale zatiaľ si len otvorte Nietzscheho Radostnú Vedu, oddiel 29 si načítajte. 5 riadkov, k veci, dobrých. Nietzsche by bol fajn bloger. Dnes je z neho leda obľúbený filozof zastydlých pubertálnych pseudo-intelektuálov. Človek z toho poväčšine vyrastie. Ale niektoré glosy má fakt dobré.

Idem do Pešti

"The sun shone, having no alternative, on the nothing new." - S. Beckett, Murphy, prvá veta.

Vraciam sa do Budapešti.

Nuž veru, idem sa zase/aj naďalej vzdelávať ako rozvracať slovenskú svojstojnosť, Soros to stále platí.

Po poriadku.

Ak ste to nebodaj nepostrehli, uplynulý rok som od septembra trávil v Budapešti na Central European University, kde som si bol zadovážiť titul MA. Popri PhD štúdiu v Prahe, ktoré nie celkom spĺňalo moje očakávania.

Niekedy v marci, či apríli som usilovne presviedčal jednu spolužiačku, nech sa neondí a prihlási sa aj na PhD, deadline sa blížil. Nebol som úspešný, presvedčil som len seba, uvedomiac si, že v Pešti chcem zostať. Že tam dobre. Fajn ľudia, super prostredie, intelektuálna bohuotcu výzva! Za víkend som zbúchal prihlášku, projekt nejapný na 500 slov a poručeno bohu a podateľni. Za pokus veď atď.

Na pohovor som si obliekol moje obľúbené tričko s nápisom "I make stuff up" lebo verím na truth in advertising. 20 minút som tuho improvizoval a bolo. Neúspešní kandidáti sa neinformujú, doniesli sa mi len šuškandy, že som prvý pod čiarou (na daný track brali dvoch ľudí) a všeobecné blahopriania, lebo vraj jeden prijatý určite odskočí a som tam. A veru koncom júna som bol tam. A keby ste vedeli s akou chujovinou, moment pohľadám to, názov som zabudol, aha: "Liberalism, egalitarianism and the role of experts in politics".

Na fčul buc múdry. Idem teda späť do Pešti pliesť z intelektuálneho hovna PhD bič. Prahu neprerušujem, len ostáva aj naďalej na vedľajšej koľaji. A ja si môžem spievať:

Ešte stále mi na to neprišli
že predstieram
že hovno viem
že hovno viem
že hovno jéjéjéjéjéjéjéviem.

Keby som mal twitter

Posledné dni si vravím aké fajn by bolo mať nejaký ten twitter (čvirik?) hoci sa mi bytostne bridí zriaďovať si ďalšie krepie izé webové výlevové sebaprezentovacie bazmeky. Len mi akosi neprichodí na um nič, čo by sa dalo rozviť viac než jednou vetou (aj to preháňam).

- Prečo zrazu každého zaujíma LHC? Odkedy sú sub-atomárne častice cool? Čo som zmeškal?

- Ach, áno, som v Pešti, idem sa tu vzdelávať ako rozvracať svojstojnosť slovenskej vlasti, Soros to platí.

- Nejako veľa Rumunov sa tohto roku na CEU urodilo. A nerád by som z niektorých vzoriek vyvodzoval nejaké predčasné všeobsiahle závery, ale...

- Bolia ma nohy, ale čo narobím, keď celé študentské osadenstvo čaká v rovnaký čas na štipko.

- CEU knižnica, hocako moderná, stále čiastočne funguje na papierikoch (fill in the yellow form, fill in the blue form, fill in the green...). Šok, Univerzitka v Blave je aspoň v niečom lepšia (keď už nie v knižnom fonde).

- Zatiaľ najteplejšie mi v Pešti bolo v metre... to sú paradoxy.

- Do bazéna len s kúpacou čapicou? WTF? Také sa ešte vyrába?

- Áno, intrák tu má bazén. A klímu. A není tu hmyzu. FTW!

- Koľko banalít (aj vlastných) ešte budem schopný pri zoznamovacom 'small talk' tolerovať, než dôjde k nejakej asociálnej udalosti? - 'Hi, I am Blefuscu from Erehwon, what's your name?' - 'Fuuuckooooff!'

- Toľko egocentrikov pokope, všetci len o sebe hovoria, prečo nehovoria trochu viac o mne?

- Scéna z výťahu: Nastúpim do preplneného výťahu na siedmom, lež nejde dole, ako by človek čakal, ale hore, stojí temer vždy zbytočne na 8., 9., 7. (zas), 6., 5., 4., 3., 2., 1. poschodí, na prízemí sa otočím k spolu-putovateľom a ďakujem za krásny večer.

Ja tu som neni - blogpost s hviezdičkou (*)

Hlavným rizikom 10-dňovej offline dovolenky pri mori, okrem zmäknutia mozgu, ktoré sa ako sa patrí aj dostavilo, bolo, že mi po návrate internet a blogovanie ani nebudú chýbať. Ved abstinenčné príznaky už tretím dňom odozneli a piaty deň som na net ani nepomyslel. Na blog už tobôž nie. Tak veru. Nemám ja teda v zásobe veselé historky a kupodivu ani sťažnosti a ponosy, ktorými by som vás mohol oblažiť. A vôbec mi je aj jedno, že teraz pôjdem na víkend zase het, do hôrrrr kamsi. Taktiež offline.

Jedna vec, čo som aj určite rád, že som za minulé dni zmeškal, bolo výročie vpádu spriatelených vojsk; počuť zase nejapné komenty papalášov s CKĽ na čele o dobrých komunistoch s úmyslami obrodného procesu, socializmu s ľudskou tvárou, ktorý sa nemohol realizovať a podobné mýtizovane rozprávky, mal by som asi penu u huby. Fuj. A stavím sa, že prípadná chľastacia hra počas spravodajského maratónu TA3-Joj-Markíza-STV, kde za každý záber na habkajúceho Dubčekovho syna by súťažiaci museli vypiť poldeci tuhého, by skončila všeobecnou otravou alkoholom.

A SNP odignorujem radšej tiež, tak ako minulý rok.

Teda aspoň takto: Song na dnes



Dan Friel - Desert Song

O, áno.


(*)
A video na víkend bude niečo úplne iné: Prvá pornografická animácia, z roku 1929. Aby ste si nemysleli, že je toto nejaký family friendy blog, alebo čo. (Via) Varovanie: Môže ohroziť mravný oný a aj rakovinu a neliať do ohňa, ani požívať a iné...

Lamentácie sociálno-kultúrno-ludditské

Darmo sa tuná štrádujem, moje intelektuálne pozérstvo už dlhšiu dobu naráža na problém, ktorým nie je nič menšie než kompletná zmena paradigmy intelektuálneho pozérstva. Až teraz plne dochádza na slová baťka McLuhára "the medium is the message" a musel som sa o tom dočítať v NY Times, čo naozaj značí, že už starnem. David Brooks píše:

[T]he means of transmission replaced the content of culture as the center of historical excitement and as the marker of social status. Now the global thought-leader is defined less by what culture he enjoys than by the smartphone, social bookmarking site, social network and e-mail provider he uses to store and transmit it.

No môžem sa ja vytešovať nad svojou kultúrnou gramotnosťou takto, keď kdejaký holobriadok s iPhonom bude mať vyšší status, lebo z mobilu na net začviriká recenziu na film "Jokr rulz lol!"? Fuj. Aby som držal krok s chujovinkami, aplikáciami, mašinkami a neviemčím. Len pred troma dňami som si založil konto na Delicious.com a zabil som tam celý víkend daromne. Mobil mám ten istý už tri roky a nemienim ho meniť, počítač už 5 rokov, mail tri. Kindle mať nebudem asi nikdy. Facebook ma tiež serie, len aby som čumel na dovolenkové fotky ľudí, ktorých som vo väčšine prípadov 6 rokov nevidel. A blog, škoda reči, the medium is without a message.

Najhoršie ale je, že nemôžem povedať "dosť! ja sa nehrám! choďte s tým doriti" uchýliť sa do pustovne, naštartovať gramofón na kľuku a otvoriť zažltnutú knihu, to by zo mňa bol zasek voľajaký kontrarián, anti-pozérsky pozér. Ba čo viac, uplný luddita! A takí veru pôjdu prví k stene, až nastane tá Singularita.

Haj hou, pointy niet.

...u mě dobrý

Tak to by sme mali. Kde sme to boli? Aha, to ste ma nemohli niekto varovať, že slnečnicový chlieb je taký hnusný? Fuj.

Dnes som bol úspešne preskúšaný z prechodov (nie tých biologických, ale tých medzirežimových). Čo vám budem hovoriť, iste ste už čítali Dvořákovú a Kunca (1994) alebo Linza & Stepana (1996). Ale ma mrzelo, ani som sa nedostal k tomu, čo som chcel povedať o teleologickosti konceptu tranzície k demokracii, že teda tento koncept akosi naväzuje na lineárno-evolučné vnímanie dejín, kde ľudské spoločenstvá v sérii postupných krokov, riadených, či už božou prozreteľnosťou, svetovým duchom, rozumom, abo proletariátom, smerujú progresívne k nejakému cieľu.

Ako argumentoval Nicolas Guilhot, 'tranzícia k demokracii' má mnoho spoločných čŕt s marxistickým konceptom tranzície (najmä v jeho sovietskej verzii) v tom, že aj dynamika spoločenských procesov tranzícií (v ich post-rustowovskom teoretizovaní) je závislá od rozhodnutí politických aktérov a nie sociálnych štruktúr; spoločenská zmena je tu nie autonómna, ale realizuje sa podľa návrhu 'predvoja'. Čas prechodu obdarúva udalosti akousi 'epistemologickou výnimkou' a inštitúcie už nezrkadlia societálne konfigurácie, nezväzujú ich spoločenské štruktúry, ale žijú si vlastným životom. Aktéri momentálne oslobodení od obmedzení vlastných 'netranzičným' (bežným) časom generujú zmeny a privádzajú štruktúry do súladu s predpísaným a historicky pre-determinovaným projektom. Je ale nebezpečným metodologickým excepcionalizmom 'neobyčajné' udalosti vymedzovať z behu bežných ako akosi 'viac historické', na ktoré treba uplatniť iné chápanie.

To ten Guilhot. Nesmierne zaujímavé veci, že. Ale možno je lepšie, že som sa k tomu nedostal.

Povinné drísty po dlhšom čase

Dlho som nič nenapísal, lebo som nemal náladu, nechcelo sa mi, nebolo čo, melanchólia, šťastie, ambivalencia v krabici, každý deň streda, šetril som slová na písanie eseje, ktorú som stále ani nezačal, blabla. Viem, je vám to srdečne jedno.

Takže dnes len trochu od veci blábolenia. Aby sme z cviku nevyšli.

Najsamprv, ma šoklo, umrel Ján Johanides (a ja som ho netipol, sakra), autor pár kníh v mojej polici. Napríklad dávnejšie pribalili zadarmo k balíku kníh objednaných jeho Podstatu kameňolomu, a neskôr som videl (a žial kúpil) jeho Nepriestrelnú ženu za 20 korún v kníhkupectve. To ma mohlo varovať, ale až po prečítaní Hmly na našej trpezlivosti mi došlo, prečo bývajú jeho knihy zlacnené. Lebo sú to nečitateľné ležiaky. Možno mu krivdím, ale Hmla (ako aj nedočítaná Podstata) ma od Johanidesa nadobro odradili. Škoda. Ah áno, sústrasť, etc.

Keď už je reč o literárnych skvostoch, Golonkovi, ktorého pokračujúci status celebrity je možno chápať len ako perverznú formu božieho trestu za neviem-aký-hriech športových fanúšikov, vyšla ďalšia kniha spomienok. Ach. Dojemné. Aj na STV bol riport, že to bol rebel, údajne. Tak jest, je to aj v názve. Zrejme nie bez príčiny, ale bakané jazyky by povedali bez rozumu. (Elitist Hi5). To mi pripomenulo, že mi kdesi hlboko dávno, na prvom stupni ZŠ bola "za výborný prospech a vzorné správanie" od "Rady rodičov a riaditeľstva školy" daná do daru kniha Volali ma žiletka. Do krvi urazený som bol, nasraný, a dodnes vôbec nedokážem pochopiť, koho geniálny nápad to bol dať malému byflošovi knihu spomienok nejakého troglodyta s hokejkou. Snáď nejaký nejapný pokus o counter-programming, či čo? Knihu som ani neotvoril – na rozdiel od dvoch ďalších prvostupňových prospechových podarúnkov – Zbojnícku mladosť som ešte zvládol prečítať celú ale pri Oliverovi Twistovi som to zabalil už po pár kapitolách. Jergušova sociálna ubiedenosť mi stačila bohate, vďaka, dosť. Vlastne už ilustrácia Vincenta Hložníka na obale Twista bola zlým znamením, od detstva ma jeho kresby silno odpudzovali. Každopádne, Golonkova kniha (resp. jeho ghostwritera) je pre mňa stálym mementom, ako možno knižným darom totálne prestreliť.

A áno, viem, uvedomujem si, že správne sa píše bifľoš, ale aj tak si myslím, že byfloš by bola vhodnejšia forma (áno, aj bez mäkčeňa), nech je byflenie medzi vybranými slovami. Chvíľu som aj uvažoval, či radšej nepoužijem slovo štréber, ale žiaľ nenarodil som sa za cisára pána. A vlastne som sa ani nebiflil, ale vysvetlite sprostejším, že to šlo samo. (Elitist sob)

A teraz už úplné drísty:

CKĽ je zdesený, že deti nevedia po slovensky. Ale k jazykovým nedostatkom koaličného partnera sa nevyjadril. Zing. "Ja neviem, či je ešte nejaká taká krajina na svete, kde vychádzajú deti zo škôl a nevedia štátny jazyk." Všade kde tie deti vychádzajú zo štátnych škôl je to tak.

Súťažná otázka na záver: dopozerám skôr prvú sériu How I Met Your Mother, alebo napíšem 10-stranovú esej z filozofie? Pozrieť mi ostávajú 4 diely a napísať 10 strán. Comment up!

Bla bla a pod

Čo som to chcel? Hm. Mám ja veľa chytrých známych. Niekedy mám dojem, že až priveľa. A tí majú kopec múdrych rád. Náš ctený priateľ Cadio nám napríklad nedávno v osobnom rozhovore na tému písania akademických textov sprostredkovali radu, ktorú počuli od niekoho ešte chytrejšieho. Tuším Buchanana. Alebo iného ťažkého kalibru. Každopádne, keď čelíme blikajúcemu kurzoru na prázdnej bielej obrazovke nášho obľúbeného textového editora a nevieme čo a ako, odporúča tento kaliber, než si zúfalo lámať hlavu jednoducho stlačiť písmeno, napr. a, a držať ho. Aaaaaa. Atď. Po dvoch až troch minútach to človeka prestane baviť a zaručene začne niečo písať. Možno to nebude žiadna sláva, ale už to bude niečo. Niečo s čím sa dá pracovať. Rád by som vám teda zacitoval z niekoľkostranového výsledku môjho dnešného snaženia:

aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa

Nemusím vám zdôrazňovať, že tých strán sú stovky. Už len doplniť citácie a môžem odovzdať.

Kde je Lemuel?

Spí. Nerušiť. Vážne, asi končí obdobie zimnej letargie a ja prechádzam priamo do jarnej únavy. Spím aj 12 hodín denne a keď nespím, tak myslím na spánok alebo driemem. Bolo by mi sveta žiť – a keď sa nad tým zamyslí, zrejme mi aj je sveta žiť, neviem, či je niekomu aj nesveta žiť alebo sveta nežiť – keby som nemal v nadchádzajúcich dňoch roboty ako na Sagrada Familia. No dobre, zveličujem, ale aspoň toľko ako na Modrom kostolíku určite. Po renovácii. Ale niečo by som robiť mal. Nechajme to.

Len som teda chcel podotknúť, že tu toho nebude veľa, nechcem tu sem len hudbu hádzať, ešte by vyplávali na povrch obmedzenia môjho vkusu, ktoré sa všemožne snažím maskovať, o počasí sa mi nechce písať, o politike tobôž nie, nechce sa mi a vlastne ani nemám čas, musím spať.

Brú.



(Skladbu považujte za hádanku.)

Hriech mladosti

Dnes som sa konečne bol vysporiadal s jedným hriechom mladosti, ktorý ma už dlhšie kváril, a ktorý som mal na očiach a pod nohami. Po dlhodobo odkladanej a vrcholne nevyhnutnej reorganizácii knižnice v mojej izbe ostala na zemi kôpka kníh „na vyhodenie“ a už viac než rok som o ňu zakopával, škaredo gánil, ale vyhodiť som ju nedokázal. Nuž ale dnes som to konečne vyriešil a zaniesol do antikvariátu stoh kníh (12 kúskov) od Ericha von Dänikena a Johannesa von Buttlara. Na svoju obhajobu môžem len dodať, že čo, mal som trinásť, tie knihy som kupoval rýchlejšie než som ich čítal (vo výsledku som prečítal len asi štvrtinu), a hlavne ma naučili rozoznávať somariny. Niektorí sú náchylní v mladosti uveriť na rovnosť, bratstvo a lásku medzi ľuďmi a niektorí si zatiaľ čítajú o mimozemskej manipulácii ľudkej evolúcie. Tí prví mi stále prídu ako väčší pošuci.

Ale prihodil som do kôpky kníh pre pána antikvariátnika aj Johanidesovu Hmlu na našej trpezlivosti. Reku nech s tým kúri niekto iný. A tiež Toma Clancyho paperback Hon na ponorku, čo bola asi pred 5 rokmi jedna z posledných kníh ktorú mi kedy kúpil môj otec – potom, čo uvidel môj kyslý ksicht, sa už pri daroch obmedzuje len na techniku a kozmetiku. Pán antikvariátnik nielenže toto všetko odo mňa zobrali, ale ešte mi za to aj zaplatili. Dúfam, že vedia čo robia.

Každopádne, ak si potrpíte na hardcore úlety a sebastredné bláboly nemeckých (resp. švajčiarskych) popularizátorov pseudovedy tak pri Justičáku teraz nájdete také vychytávky ako Matuzalemský vzorec: Kľúč k večnej mladosti, Mimozemšťania z Roswellu: Protokol sprisahania, alebo od baťku Ericha Deň, keď prišli bohovia, Všetci sme deti bohov, či Mýlil som sa? (nobožeuchovaj). Hop šup, než sa vypredá.

Nem dobré veci

Včera som možno videl na Václaváku Davida Irvinga. Teda, aspoň vyzeral ako on, ale asi to tak nebolo, veď vieme, že David Irving sa nestal, je vymyslený a nikdy neexistoval. Neviem, možno to bol Jiří Krampol, ten žiaľ existuje.

Po veľmi dlhej dobe som cestoval diaľkovým autobusom, keďže sa mi už cena lístkov za vlak zdala naozaj premrštená. Teraz ale uvažujem, že napriek tomu sa vrátim k vlakom – aj som zabudol aké stiesnené pomery v autobusoch vládnu, čo by bolo aj najmenej, ale keď nám na spríjemnenie cesty pustili páni šoféri dvd-čko s epizódami seriálu Susedia so zvukom pekne cez repráky a tento pochybný maratón bežal dlhšie než Zátopek, bol by som vraždil. Chvíľou ma prepadol taký hnev a zúrivosť, že som musel objať kolená a zhlboka dýchať, pričom sa všetky tetky v okolí rehotali až sa sedadlá triasli, a môj hnev striedalo zhnusenie. Tak mi treba keď pred jazdou čítam Thomasa Bernharda, to to zhnusenie svetom na človeka priľne. Jedine the Horrors, the Wombats, the Strokes, Elbow a Joy Division na plnej hlasitosti bránili tomu, aby som sa povracal. To už by ani Bach nepomohol. Aby bolo jasné, aké zlé to naozaj bolo, dodám, že pri príjazde do Bratislavy som mal priam radosť, čo uznáte, ak prichádzate zo západného smeru, nie je nikdy správna reakcia.

Som ja nejaký precitlivelý.

Blogging inaction

Mám neobvykle, priam podozrivo, a vzhľadom na všakovaké okolnosti, o ktorých mi nie je zahodno sa rozširovať, aj neopodstatnene dobrú náladu a nenechám si ju skaziť. Nie, nedám sa chytiť, nenechám sa vyprovokovať, a just nie, hoci sa celý nový rok snažili, kundy hnedo-červené, ba aj rôzne parochiálne vlezdoprdelky s titulmi pomýlené (musí byť veľmo zle, keď už aj s Draxlerom súhlasím), ale ja sa nedám. Nič nebude. E-e, trt a dva orechy. Tento rok má tento blog zatiaľ to potešenie byť úplne 100% Fico-Free. Snáď to tak ostane čo najdlhšie.

Čiže niečo iné.

(*zvuk cvrlikania umrznutých cvrčkov*)

...

Hm.

Nuž, napríklad, aby sme neboli na toho chudáka Silvestra Lavríka len zlí, táto esej novoročná je veledobrá. Splietaním hlúpych fráz a ošúchaných porekadiel dosiahol priam metafyzické reťazenie prázdnoty a dekonštruoval tak novoročný vinš ako žáner. Alebo čo. Ale rozhodne pobavil.

Čo ešte.

Hm, Stepehen Colbert je zasek v éteri. Fajn. I keď ako to je, kto mu to píše, keď scenáristi stále štrajkujú.

A nič, nemám ja čo povedať, som pretty vacant (cf. Sex Pistols).

Carry on.

šťastný a nový...

čo? lok? bok? wok? sok? mok? dok? tok? Čo tam po tom.

Berte tento článok ako jedno z ďalších privítaní v novom roku. Nebolo ich dosť. Nemal by som možno takto skraja roku prehlasovať takô, ale rok 2008 je oficiálne nahovno. Nerobím tu nič iné než mnoho iných vedeckých kapacít, jednoducho som extrapoloval z dostupných dát a došiel k záverom. Na základe skúsenosti a dát pozbieraných počas uplynulých piatich dní som dospel k prostému a nevyhnutnému záveru, že rok 2008 je skrátka (tiež) nahovno. Jistě můžete s tím nesouhlasit, můžete proti tomu i protestovat, ale to je asi tak všechno co se s tím dá dělat.

A ešte je rok len na začiatku a už je málo času. Niektorí nelenili, poniektorí by čas aj kúpili, ja som však posledné dni prevažne čas nehanebne zabíjal. Thoreau kedysi poznamenal, a ja ho rád opakovane citujem, "as if you could kill time without injuring eternity" (Walden). Neviem, ale keď si predstavím koľko času som sa ja nazabíjal, muselo to na neborke večnosti zanechať už nejaké pekné šrámy. A teraz sa tu okolo mňa kopia mrciny času, ktoré už ani žiadna kafiléria nevykúpi a ja sa kopem do zadku miesto toho aby som začal niečo robiť. Aj to je spôsob zabíjania času a až sa dokopem, môžem začať nové kolo kopania, že som sa kopal miesto práce. Atď. až to dáko samo vyhnije. Alebo aj nie. Ani neviem, či sa tu teraz vlastne chválim, alebo sťažujem. Najskôr oboje. Ale idem s tým už aj sebe na nervy.

A tiež si pamätám, že kedysi, ako postrehol kamarát, ktorý si neželá byť linkovaný, "myslieť nezvyklo bolieť". Teraz bolí. A ja ako pes, ktorého mláti sadistický majiteľ, len skučím a uvažujem kade sa šuchnúť a kam zdúchnuť, aby to už nebolelo.

Crappy New Year, indeed. Ale čo. Bude ako nebolo, bolo ako nebude, ak už nebolo, tak bude, čo bolo, to bolo, a čo je teraz, ani nebolo a ani už nebude. Každopádne bude. Už sa teším. Ale spoľah na to nie je.

Update (6.1.2008; 15:31)
Zdá sa, že tento post si vyslúžil neprimeranú dávku rozhorčenia. Lafcadio Wluiki ma dokonca obvinil zo sebaľútosti. Ako keby to bola zlá vec. Nie, nie, vieme, že je to zlá vec, skuhranie je otravné a vrcholne nesympatické, určite nebolo mojím cieľom vyvolať tieto negatívne reakcie. Aspoň vidím, že keď píšem na blog nasilu, výsledky sa minú zamýšlaným cieľom a moje rozšafné špásy len pobúria a privolajú slová "fuj".
Lafcadiova citlivosť na to, čo vníma ako sebalútosť, je však pochopiteľná, veď keď mu pred týždňom lekári oznámili, že kvôli pokročilej cukrovke príde nielen o druhé oko ale aj o pravú ruku, jeho tretia manželka sa zdvihla a ušla od neho s jeho mongoloidným synom z druhého manželstva! A položilo ho to? Kdeže! Veselo ďalej čiperne báda, ako Csikszentmihályi káže. Má našu approbation.

Pour Féliciter MMVIII

Osobne mám pocit, že som mohol tohto roku aj dokázať čosi neobvyklé a zaznamenania-hodné, nebyť tých ťažkostí so vstávaním z postele. Nuž áno, že vraj sa blíži zase koniec roka. Nepotrpím si moc na tieto kalendárové formality, trochu však asi chápem ono nutkanie oslavovať istý segment uplynuvšieho času, hocako je arbitrárne určený, spolu s bláhovými želaniami, že ten nasledovný segment bude nejako iný, lepší, šťastnejší alebo už čo. Avšak zvyklosťami naordinované všeobecné veselie sa mi hnusí, ohňostroje sú nudné, hlučné a otravné, šampanské mi nechutí, program v TV v tomto ročnom období porušuje minimálne ženevské konvencie a na hymnu naozaj nie som zvedavý. Nieto počas roku dňa kedy by som šiel spať pred polnocou, ale 31.12. asi urobím výnimku.

Ale aby som nebol za úplného odľuda (veď čoby aj povedal nejaký Ľudo keby toto videl), želám Vám všetkým, čo o toto zavadíte pohľadom, aby teda tých nasledujúcich 366 dní bolo čo možno najznesiteľnejších. A veď aj tie zvyšné, ak dožijeme.

Čo sa novoročných predsavzatí týka, plánujem: 1) byť spontánny 2) nerobiť novoročné predsavzatia.

PF 2008!

Bah, Humbug!

Nastáva obdobie obmedzeného blogovania, zajtra sa odoberiem na rodinný výlet do Banskej Bystrice, kde síce bude možno internet, ale sotva vôľa texty splietať. Nuž a dnes sa dožívam životného jubilea. Mám za sebou už celú štvrťstoročnicu, pár šedivých vlasov, jeden titul, a to je tak všetko. Polka života za sebou, najlepšie roky dávno preč. Super. Kde už iní boli v mojom veku, čo všetko dosiahli! Napríklad taký Mollie Steimer bol už v mojom veku prvým človekom, ktorého vyhostili z USA aj Sovietskeho zväzu! To sa mi už asi nepodarí. Mňa ešte nevyhodili ani len z krčmy, ani z práce, či z hocičoho, nieto zo štátu. Ale zo mňa má už aj depresia čierne myšlienky a vyhýba sa mi, chválapánusuperbohu. Pomaly si asi zvykám žiť sám so sebou, alebo čo.

Navyše.

Pozajtra o takomto čase, presne pred dvetisíc a siedmimi rokmi, pribili Santa Clausa na kríž (*). Tento deň si pripomíname dávaním drahých darov blížnym, ktoré oni nechcú a ani nepotrebujú. Nepýtajte sa prečo, žijeme vraj v stochastickom svete, kde nieto kauzalít a otázka prečo tak nemá zmysel. Alebo čo. Každopádne ma zbesilý konzumerizmus, ktorý sviatky sprevádza napĺňa radosťou a vnímam ho ako dôvod na oslavu. Ale zase nezabúdajte, že Vianoce nie sú len o daroch, ale aj o žrádle. Brú chuť. Ale prosím, bez sentimentálnych kydov a pravom zmysle a duchu Vianoc, o požehnaných sviatkoch atď., to by ste ma nasrali.

Všetko dobré prajem. Bla bla.

Ticho

Dôvody víkendového ticha na tomto blogu sú trojaké. Nie devätoraké, nie šestoraké, lež trojaké. A úzko súvisiace. Ale nie príliš. Ako ostatne všetko.

V piatok večer som bol účastný večierka jedného, a víkend som mal vyhradený na zotavovanie. Toľko dôvod prvý. A hlavný.

Existuje akási bloggerská zásada neblogovať opitý. Problémom je, že neskôr, keď už som aj bol triezvy, sa mi zas písať veľmo nechcelo, z piatku a soboty ráno som si moc veľa tiež nepamätal a iné než moje biologické pochody ma vlastne ani nezaujímalo. Navyše, ožralecká história aj tak zaujíma ešte menej ľudí než repríza tej povstaleckej v STV. Toľko teda k druhému bodu môjho nepísania, komplementárnemu, podružnému, explikačnému... či čo.

Nuž a napokon, bod tretí, meta-intencionálny: treba si zvykať. Idú sviatky (ste asi už počuli, pre mňa to bol šok) a počas nich tu bude písané ešte menej než teraz. Hm, pomyslíte si, menej než teraz, značí menej než nič, a to môže byť len niečo, niečo, čo by bolo lepšie, keby ani nebolo. Nuž, a ani len toľko nemôžem prisľúbiť. Tak.

Strasti mimo vlasti

Po väčšinu svojho mladého života študentského som nebol nútený bývať mimo domu a tak je pre mňa momentálne tých pár dní v mesiaci strávených na koleji každodenný kultúrny šok. Mno, trochu preháňam, navyše bývam na bloku vynovenom, pokojnom, kde veľa nevycválaných sedláckych prvákov neexhibuje, ale aj tak, niektoré fíčre tunajšieho žitia ma neskutočne iritujú.

- Vykypené a pripálené mlieko – a pach jedál vôbec, rinúci sa po chodbe. Mňam. Niet nad lepšie privítanie.

- Ľudia, čo smrkajú do umývadiel. Takých len zastreliť, rozštvrtiť, rozdrviť a spláchnuť.

- Rozpačité pohľady a pozdravy s ľuďmi na chodbe, ktorých mená nepoznám a ktorých životné osudy sú mi ukradnuté. Meh.

- Záchod na chodbe je tak ďaleko, že kým tam dôjdem aj zabudnem, čo som chcel. Navyše: opakovanie situácie z predošlého bodu.

- Chlapi tu po chodbách – ergo na verejnosti – chodia v trenkách, o akých som si myslel, že zanikli spolu so spartakiádami. Moje staré, vyťahané, zodraté menčestráky tu zo mňa robia fashionistu par excellance.

- Môj spolubývajúci na izbe je Rus. Síce slušný, čistotnejší než ja, civilizovaný, dlhé roky žil v Londýne, ale aj tak, keď ma niečím ponúkne ("want some borshch?"), uvažujem, ako sa prejavuje otrava polóniom, pri konverzácii svoje názory radšej príliš nenačrtávam a som rád, že som pri jeho otázke, či hovorím po rusky nedal na nápad kamaráta a neodpovedal: Ja neponimáju, ja fašist!

- Akási slečna z izby odvedľa má prenikavý smiech, ktorý sa navyše nebojí použiť. Je to ten druh smiechu, čo vám zabije milióny neurónov, v krku sa vám vystrie dederónsky umelohmotný skladací pohár a ušné boltce sa hrajú na rolety. Jej smiech možno písomne znázorniť takto H-h-h-h-h-h-H! len namiesto pomlčiek medzi písmenami h si musíte doplniť akúsi starogermánsku samohlásku, ktorej grafické označenie našťastie zaniklo spolu s runovým písmom. Neviem, ako sa dotyčná volá, netuším ako vyzerá, ale neváhal by som vraždiť.

- A skoro by som bol zabudol, plagátiky Ne Základnám! už síce pomaly vymizli, ale ich hojné vylepenie po okolí, ktoré mi aj najprv pomohlo pri prvej návšteve internát lokalizovať (stačilo sledovať stopu kokotenkov ako turistickú značku), ma ešte aj dnes máta. Rovnako ako aj markantná prevaha kontajnerov určených na recyklovanie. Šmarja, kde to som?

Cue sgt. Murtaugh: "I'm too old for this shit!"

en route

Zajtra idem v rámci môjho pokračujúceho predstierania snahy o PhD titul opäť na pár dní do Prahy. Môjbože, keď nad tým tak uvažujem, mal by som asi napísať pozdravný mail môjmu školiteľovi, nech vie, že ešte žijem a tak. Síce mu okrem želania príjemných sviatkov veľmo nemám o čom referovať, ale práve sviatky sú ideálna príležitosť pre flákača pripomenúť sa, bez toho, aby sa musel venovať nepríjemným témam, ako napr. nulové výsledky a pod.

Aj tak do Prahy asi idem najmä kvôli vianočným nákupom. Som predsa hrdým poberateľom doktorandského štipendia, ktoré, ak tomu správne rozumiem, je ešte nižšie než na Slovensku. Tak to roztočím a pekne ho rozfofrujem. Čecháčci, daňovníci, to platia, nech teda aj vidia Slováka v Prahe. Sa zas v Kanzelsbergerovi utrhnem z reťaze alebo čo. Jaj. Možno aj dve knihy si kúpim.

A vôbec.

The Bibliotheca is Decadent and Depraved, alebo pokus o slovenský gonzo-žurnalizmus

Bol som na Bibliotéke, bolo to fascinujúce, nič zaujímavého som nevidel, nič som ta nekúpil a nemám o čom podať správu. Čize...

Šiel som tam z dvoch dôvodov, oba sa ukázali byť založene na nesprávnych predpokladoch. Po prvé som sa domnieval, že by tam mohli predávať nejaké knihy v zľave a po druhé som dúfal, že mi zdravotná prechádzka pomôže od bolesti šije ukrutnej, s ktorou som sa bol ráno (napoludnie) prebudil. Krk som mal tuhý, že by lámal aj akupunktúrne ihly (a ešte aj teraz, keď sedím s hlavou podloženou vankúšom, aby som dovidel zo svojej vyvrátenej polohy v kresle na monitor a už len trubička z huby mi chýba pre úplný dojem paraplegika, je krk tuhý ako stollwerck). Prudká bolesť mi bránila vo väčšine pohybov hlavy a vlastne akýkoľvek pokus udržať hlavu v akejkoľvek polohe bol nemysliteľný. Ergo som po Inchebe od stánku k stánku pobiehal ako akýsi kvázi Quasimodo a desil deti.

Ešte pred odchodom z domu som zhltol Acylcoffin a Ibalgin (ďakujem sponzorom) a zapil ich čajom. Teraz spätne ľutujem, že som ich nezapil niečím tvrdším. Keďže vstup bol zadarmo, pohybovalo sa tam na môj vkus priveľa ľudí. Tu je jeden roztrasený záber, ruku som kvôli bolesti vo veľkom kľude udržať nedokázal.

Najväčšie stánky mali Artfórum a Slovart, s množstvom kníh, jedine Slovart ponúkal tuším knihy aj so zľavou, ale len také, čo už buď dávno aj v Lacných Knihách na pultoch svietia, alebo ich už jeden nemenovaný puk dávno kúpil za plnú cenu, že. Artfórum naopak, sa mi zdalo, ponúkalo knihy na predaj s výstavnou prirážkou, asi za trest pre každého sviatočného návštevníka, ktorý nenakupuje pravidelne v kamenej predajni.

Polka stánkov patrila obskúrnym vydavateľstvám, ktorých produkcie by som ani hnilým papekom nechytal, potom tam bolo asi desať stánkov so slovníkmi, brožúrkami a letákmi a svoje tri pamflety hrdo vystavovala aj Kancelária Európskeho parlamentu na Slovensku. Ďalej menovite stánky s okultnými vedami, tarotmi, detskými knihami, druhou svetovou, ruskými, španielskymi, poľskými knihami, podpisovými akciami.. Na jednej takej akcii sedel aj Braňo Jobus, ktorý vo chvíľach keď sa o jeho podpisy asi nik netrhal občas zaujúkal do mikrofónu z nejakej svojej hitovky, ako napr. "Ježiši Kristééé" a panie v ostatných stánkoch sa tak distingvovane, ako im len ich bodkovane šaty a horčičáky na nosoch dovoľovali, tvárili, že naozaj nič nepočujú. Nuž a potom tam mala stánok aj Matica. Aj knižku uja prezidenta ponúkali, v zľave, no nekúpte to. No nekúpil.

Ale asi najzaujímavejší stánok na celej výstave bol tento.

Následne na to môj mobil vyhlásil, že nemá dosť šťavy na ďalšie fotenie. Ani sa mu veľmi nedivím. Čiže budete ukrátený o podrobný fotoreport. To máte radosť.

No a na záver ešte toto, kľúčové slovo, ale tak zriedkavé...