Innocent abroad

Po 4 hodinách letu, niekde juhovýchodne od Grónska, vo výške 11 kilometrov vám to konečne dôjde naplno. Sedím na stoličke v oblakoch. Sedím. Na stoličke. V oblakoch. Okolo ľudia s výrazmi v ksichtoch aké by ste čakali v lokálke do Hronského Beňadiku a nie v hliníkovej trúbke hviždiacej 900 kilometrovou rýchlosťou, smer Atlanta.

Dvaja postarší Fíni sediaci vedľa mňa na to, zdá sa, išli zo správneho konca. Jedno brandy, 5 gintonikov a dve vína neskôr spokojne driemali. Predtým ale veľmi nefínsky tliachali a mleli. A behali na záchod, prostatici jedni. Nevadí, palubný entertainment ponúka In Bruges, záznam z koncertu Mahlerovej Druhej a Master & Commander. Slúchadlá nasadiť. Ak sa medzi Fínmi ustáli slovné spojenie tichý/uzavretý ako Slovák, viete komu ďakovať.

Keď som v strese, treba ma odfotiť a dať do slovníka ako vysvetlivku k slovku taciturn.

A v strese som aj pred akýmkoľvek verejným vystúpením, to azda netreba dodávať. Raison d'être pre konferencie je socializácia. Ale ako sa má človek socializovať, keď je v strese. Môj paper bol na programe posledného dňa, posledný panel, posledný v poradí. 3 dni v strese a jetlagu. Potrebujete nakresliť graf? Moje jediné dva 'socializačné' rozhovory ("yeah, write me an email") sa odohrali v krátkom intermezze medzi mojím výstupom a mojím útekom na letisko na ďalšie kolo stoličiek v oblakoch.

Čím menej napíšeme o mojom výstupe samotnom, tým lepšie.

Pri príprave prezentácie k bodu o vzťahu politickej moci a vedy uvažujete nad použitím jedného citátu z Hobbesa:

For I doubt not, but if it had been a thing contrary to any mans right of dominion, or to the interest of men that have dominion, That The Three Angles Of A Triangle Should Be Equall To Two Angles Of A Square; that doctrine should have been, if not disputed, yet by the burning of all books of Geometry, suppressed, as farre as he whom it concerned was able.

Je to pekný postreh, ale trochu dlhý a možno nie ľahko zrozumiteľný. Hm. No a potom opening speaker, známa to politická filozofka (is that a word?) ho použije hneď v úvode svojej reči. Dilema vyriešená.

Jaj, že čo to bolo za konferenciu? Tunáka si pozrite.

V Atlante, imigračná kontrola. - What’s the purpose of your visit, sir? - A conference. - What sort of a conference? - A philosophy conference. On science, knowledge and democracy. Reakcia okamžitá, svetlo v očiach zamrelo, sklený pohľad, len zdvorilosť mu zrejme zahryzla do jazyka a zabránila okamžite vykríknuť „next!“. Podáva pas a slušne sa lúči. Next!

Columbia, SC. Univerzitný campus nádherný. Mesto, not so much. Nitra roztiahnutá na desaťnásobnú plochu. Pred 9 ráno človek kráča tri bloky z Hiltonu (kde okrem biblie v šuflíku nájdete aj paperback Connieho Hiltona Be my guest) ku campusu, ani nohy, občas auto. A to sme downtown, v hlavnom meste štátu, cesta vedie okolo malého kapitolčeka. Tu a tam nejaká kockatá brutalistická federálna alebo štátna budova (Silas N. Pearman Building, si nevymýšľam), medzi nimi nízke barabizne a parkoviská. Volné plochy, pumpy, fast-foody, palacinkárne a sendvičiarne. Skutočná, pravá Amerika. Nemôžem povedať, že by sa mi páčila. Keď miestne kníhkupectvo slúži aj ako predajňa športových potrieb a oblečenia s insígniami miestnych športových tímov, viac mi netreba. Go Gamecocks! Indeed.

Toto asi nebude ten Downtown, čo o ňom spievala tá Petuľa.

Ale nech nefrflem, konferencia bola super, inšpiratívna, skvelí, chytrí ľudia. A tak. Veľa si nepamätám, ale mám poznámky. A campus nádherný, neo-klasicistické budovy a moderné stavby zapadali k sebe a strácali sa v záľahe krásnych, starých, kvitnúcich stromov. Televízia neklame. Americké (malo-)mestá sú v seriáloch ohavné, campusy nádherné, lebo také sú aj naozaj.

A aha aké fajné špeky majú v univerzitnej knižnici vystavené.

V taxíku na letisko mi aspoň 70-ročný starý pán všetko vysvetlí za desať minút. Život, vesmír, šport a vôbec. A že je z Charlestonu, že Američania potrebujú ropu, že krízu tušil už v 2006, že guvernérka je mladá a robí čo môže, a že miestny štadión (80 000 miest) idú rozširovať. A mnoho iného, čo už som aj zabudol. Trochu južanského šarmu na záver.

Mimochodom, viete ako zistíte, že ste na letisku pridlho? Z nudy alebo zábudlivosti vojdete do obchodu, kde už ste raz boli a po polhodine browsingu kupujete žuvačky a predavač vás víta s úsmevom "You are still here?". Yep.

Informovať o leteckých katastrofách a ukazovať trosky lietadiel by malo byť na letiskách zakázané. Môj libertarianizmus siaha len odtiaľ potiaľ.

Najviac ma ale mrzí, že sa mi cestou späť na lete Atlanta-Amsterdam nepodarilo imitovať Fínov, stačilo jedno víno a celý Papillon so Stevom McQueenom a bol som v limbe. Anticipatory jet-lag is a bitch.

Všetko ma baví

Pozorujem, že neblogujem. Pozorujem, že nepíšem. Mal by som, mohol by som. Jedno z vysvetlení, ktoré sa mi ponúka je, že jednoducho nemám hnevu v sebe dostatok. Ten vnútorný oheň rozhorčenia, jedovatá slina. Nemám dosť trpezlivosti, alebo síl, či čo. Keď ma aj niečo nas.. vytočí*, poviem si, že pôvodcovia môjho momentálne zvýšeného tlaku sú [a tu by zaznelo sprosté slovo] a tým to aj zhasne. Nemám nejako chuť na 400 slov rozpisovať, že prečo, ako a na koľko sú to [iný variant škaredého slova]. Keď som mal šesť, údajne som v podráždení vyslovil "Všetko ma baví, všetko ma serie!". Čosi ako motto. Už nie som rozhnevaný, ani nejak extra mladý. A už ma až tak ani nebaví.

A možno je to len jarná únava.

Počas najbližších štyroch týždňov by mi bolo načim napísať zo tri papers. Tak snáď možno, ako by Rawls povedal, a small fraction thereof redounds to [your] advantage. Ale mal by som tu písať viac, lebo už mi je aj seriózne zaťažko po slovensky písať, a to je už veru hanba.

*Case in point: Mienil som veru písať o šibnutých nápadoch kvalifikovať právo voliť a byť volený vzdelanostnými kompetenciami, ako aj čosi proti konzevatívnym argumentom proti manželstvám homosexuálov a proti potratom. Zakiaľ čo k prvému sa mi napokon nechcelo vyjadrovať, lebo sa to príliš blíži téme mojej dizertácie - čo je ale aj dôvod, prečo sa k tomu zrejme asi vrátim - k druhému aj mám uložený abortus jedného textu [bad pun intended] a možno z toho ešte niečo tiež bude. Ale zatiaľ si len otvorte Nietzscheho Radostnú Vedu, oddiel 29 si načítajte. 5 riadkov, k veci, dobrých. Nietzsche by bol fajn bloger. Dnes je z neho leda obľúbený filozof zastydlých pubertálnych pseudo-intelektuálov. Človek z toho poväčšine vyrastie. Ale niektoré glosy má fakt dobré.

Letné čítanie

Ako aj po minulé letá, aj tieto prázdniny trávim prijemným ničnerobením, ktoré mi kazí len úzkosť z nedostatku čítania. Obzvlášť ma mátajú dve krabice anglických paperbackov, ktoré som za lacný Sorosov groš v Pešti uplynulý rok napĺňal. A potom všelikde na webe nachádzam odkazy na zoznamy skvelých kníh. Tak reku uvažujem na to od augusta ísť po tyler-cowenovsky, zobrať denne jednu knihu a čítať len pokiaľ to znesie, nesiliť sa, odhodiť hocako renomovanú knihu, ak ma nebude baviť, ale čítať niečo pevne aspoň 4 hodiny denne. Uvidíme, čo to dá. Začnem v sobotu s Bernhardovým Betónom. Tento blogpost by asi mal slúžiť ako verejný záväzok, čiže kľudne nešetrite opovrhovaním, pokiaľ sa k tomuto nevrátim, prípadne nebudem aspoň referovať ako to ide.

Čvirik

Nikdy ma nie je dosť, obzvlášť na internete. Tak už som aj na Twitteri, čiže čviriku. Už som ako v tom vtipe o Mečiarovi (možno updejtnúť na Fica), ktorého sa šofér pýta, kam zaviesť "To je jedno, všade ma potrebujú". No vlastne zase nie celkom ako v tom vtipe, nevadí, blbé analógie. Popojedem. Každopádne môžete sledovať ako zanedbávam ďalšie webové médium, či čo to je.

Augustové dodatky

- Nerád cestujem, ale napriek tomu pozorujem, že som minulý mesiac bol až na dvoch cestách, v Chorvátsku a aj pár kilometrov od Žiliny. Cherche la femme, že áno. Ehm ehm. To len na vysvetlenie.

- Nuž a na stene v dedinskom hostinci 30 kilometrov od Žiliny sa na mňa zo skupinovej foto usmieval Mikuláš Dzurinda.

- Čítam [ešte stále] Blood Meridian Cormaca McCarthyho [The Modern Library Edition, New York, 2001] a musím povedať, že je to dobré. Teda aby som bol presný, včera, cestujúc vlakom domov, som mal chuť po každých dvoch stranách zdvihnúť hlavu a okríknuť spolucestujúcich v preplnenom kupé "toto je kurva umenie!" To wit:

"They saw patched argonauts from the states driving mules through the streets on their way south through the mountains to the coast. Goldseekers. Itinerant degenerates bleeding westward like some heliotropic plague." (p. 78)
"When Glanton and his chiefs swung back through the village people were running out under the horses’ hooves and the horses were plunging and some of the men were moving on foot among the huts with torches and dragging the victims out, slathered and dripping with blood, hacking at the dying and decapitating those who knelt for mercy. There were in the camp a number of Mexican slaves and these ran forth calling in Spanish and were brained or shot and one of the Delawares emerged from the smoke with a naked infant dangling in each hand and squatted at a ring of midden stones and swung them by the heels each in turn and bashed their heads against the stones so that the brains burst forth through the fontanel in a bloody spew and humans on fire came shrieking forth like berserkers and the riders hacked them down with their enormous knives and a young woman ran up and embraced the bloodied forefeet of Glanton’s warhorse." (p. 156)

- Ale ešte k letnému čítaniu: Hoci som v Chorvátsku spával snáď 12 hodín denne, váľal sa na slnku, plával a žral, našiel som si napokon pár chvíľ aj na knihy. Wodehousa som odložil po prvej kapitole, nemohol som sa striasť dojmu, že už som ho čítal. Terry Pratchett nesklamal, zábavný bol, aj ma mrzelo, až som ho dočítal, Pišťanka som prečítal len prvé dve poviedky ale tiež nie som sklamaný, zábavné boli a napokon Dieťa 44 bolo presne tak dobré, ako som čakal, inteligentný (vzhľadom na žáner) thriller pútavo zasadený do fascinujúcej, mrazivej doby stalinského Ruska. Tiež len odporúčam. Nuž a bral som aj Bourdieuho, ale toho mi zobrali a na pláži si čítali slečna (tá la femme). Som sa potom s Pratchettom v ruke cítil akosi neadekvátne. So it goes.

Lážo-plážo.

Letné čítanie, part deux

Naprotiveň všetkým mojim inklináciám sa v piatok poobede odoberiem vycapiť na pláž do Chorvátska, kde zotrvám v prepotenom ničnerobení po dobu celého týždňa. Dám vám pár minút, aby ste ma poľutovali.

Hotovo? OK, áno, budem 10 dní offline, bez počítača a vôbec bez techniky, ak nerátam holiaci strojček a ponorný varič na čaj. Iste chápete, že za takýchto okolností je imperatívom zvolenie vhodnej literatúry. Dal som si obmedzenie, že viac než 5 kníh trepať nemienim - všetci kandidáti sú tenšie veci, brať len jednu, dve hrubé knihy, ktoré by ma nemuseli baviť je priveľké riziko, doma tak ostane napr. Cloud Atlas Mitchellov, či Miévillovo Perdido Street Station, alebo aj ten Moby Dick, či Wolfeov Ohňostroj márnosti. Nasleduje teda akýsi užší zoznam predbežných kandidátov; rád by som počul aj vaše názory, ctení okoloidúci:

P. Pišťanek – Mladý Dônč
PG Wodehouse – The Code of Woosters
Terry Pratchett – Monstrous Regiment
Evelyn Waugh – Drazí zesnulí
Joseph Conrad – Under Western Eyes
Kingsley Amis – Lucky Jim
Houellebecq – Platforma
Hm, alebo Coetzee (Hanebnosť) alebo Bernhard (Rúbanie lesa), či niečo celkom iné?

Z hentoho zhluku uvažujem 4 knihy vybrať - taktiež som sa totiž nazdával, že aspoň 1 kniha by mala byť cerebrálnejšia a tu mám dvoch kandidátov:

Leo Straus: Obec a člověk
Pierre Bourdieu: Teorie jednání

Leo Strauss mi z týchto dvoch prichodí ako kvintesenciálne plážové čítanie. Veď čo už môže byť lepšie než trochu ezoterického vykladania politickej filozofie Aristotela a Platóna.

Inu, čo mi odporúčate?

Lamentácie sociálno-kultúrno-ludditské

Darmo sa tuná štrádujem, moje intelektuálne pozérstvo už dlhšiu dobu naráža na problém, ktorým nie je nič menšie než kompletná zmena paradigmy intelektuálneho pozérstva. Až teraz plne dochádza na slová baťka McLuhára "the medium is the message" a musel som sa o tom dočítať v NY Times, čo naozaj značí, že už starnem. David Brooks píše:

[T]he means of transmission replaced the content of culture as the center of historical excitement and as the marker of social status. Now the global thought-leader is defined less by what culture he enjoys than by the smartphone, social bookmarking site, social network and e-mail provider he uses to store and transmit it.

No môžem sa ja vytešovať nad svojou kultúrnou gramotnosťou takto, keď kdejaký holobriadok s iPhonom bude mať vyšší status, lebo z mobilu na net začviriká recenziu na film "Jokr rulz lol!"? Fuj. Aby som držal krok s chujovinkami, aplikáciami, mašinkami a neviemčím. Len pred troma dňami som si založil konto na Delicious.com a zabil som tam celý víkend daromne. Mobil mám ten istý už tri roky a nemienim ho meniť, počítač už 5 rokov, mail tri. Kindle mať nebudem asi nikdy. Facebook ma tiež serie, len aby som čumel na dovolenkové fotky ľudí, ktorých som vo väčšine prípadov 6 rokov nevidel. A blog, škoda reči, the medium is without a message.

Najhoršie ale je, že nemôžem povedať "dosť! ja sa nehrám! choďte s tým doriti" uchýliť sa do pustovne, naštartovať gramofón na kľuku a otvoriť zažltnutú knihu, to by zo mňa bol zasek voľajaký kontrarián, anti-pozérsky pozér. Ba čo viac, uplný luddita! A takí veru pôjdu prví k stene, až nastane tá Singularita.

Haj hou, pointy niet.

Letné čítanie

Nečítam.

Je leto, nečítam.

Na vine je Google. Robí nás sprostejším. Duh! Ja vôbec odkedy používam Google ani topánky si neviem zaviazať. Hoci zase kravatu si bez netu neuviažem vôbec. Je ale pravda, že už istú dobu u seba pozorujem neschopnosť sústrediť sa na dlhší text, čo je aj dôvod prečo som ani tú esej nedočítal, hoci sa snažím už vyše mesiaca. Ale aspoň viem, že to nie je moja vina. To internet. Sviňa internet. A už som sa bál, že starnem, či čo.

Ako ktosi kdesi chytro poznamenal, knihy prestávajú slúžiť ako kultúrne referenčný rámec našich ašpirácii, túto úlohu pred mnohými vekmi (asi pred týždňom?) prebral internet a ešte predtým televízia. Ani si nepamätám kedy som vôbec videl v našich novinách poctivú knižnú recenziu (tuším Hevierovu ódu na ten Beňovej nový román). Nehovoriac o tom, že kultúrne rubriky v novinách idú systematicky dole vodou (čítali ste napr. túto recenziu na Dark Knight? Čosi príšerné.)

V Británii sa kvôli nečítaniu kníh ešte trochu vzrušujú, snobi jedni. Volajú to Reader’s block a je to fenomén du jour. Fakt, píše o tom Guardian. Lebože si knihy vyberáme ako akúsi signalizáciu svojej kultúrnej prevahy, ale potom nemáme síl ich dočítať, trpíme z toho úzkosťou. Či čo.

Veru a potom mňa napríklad začne lákať nejaká detektívka, ale ako to môžem čítať, keď som ešte ani nezačal čítať toho Prousta, Kierkegaarda, Foucaulta. Navyše, keď už niečo začneme čítať, nechceme sa vzdať, berieme to ako osobnú prehru, nedostatočnosť, zbabelo utiecť z bojiska. Ja osobne sa len veľmi pomaly zbavujem zlozvyku, že čo začnem, to dokončím (Ach, ešte stále mám v živej pamäti to utrpenie a ten pocit prázdneho víťazstva, keď som ešte kedysi na základnej škole dočítal Deti kapitána Granta. Fuj. Verne. Fuj. Karl May. Tiež fuj.)

Pár neslávnych príkladov mojich nedočítaní:
Dva roky prázdnin. Fuj. Poklad na striebornom jazere. Fuj. Tie detské dni, ktoré som mohol tráviť lámaním rúk nôh (najmä vlastných) povonku mi už nik nevráti.
Eco – Foucaultovo kyvadlo. Kabala? Skôr Kablabla. No čo, mal som 15.
Hašek – Švejk. Prečítal som len prvú zo štyroch kníh (2 pokusy) a dnes som presvedčený, že to bohato stačí.
Schlink – Predčítač. Nejako som sa nedokázal preniesť cez tu teenagerovsky fantasknú pasáž, kde toho pubertiaka zvedie tá sexi vojnová zločinka. Takto opísané to znie lepšie než je to v knihe.
Broch – Smrť Vergíliova. Super vec, ale náročné jak fras. Ešte niekedy skúsim.
Stephen King – Zelená míľa. Ngngngng. Majster vypätia, nie napätia.
Egon Bondy – Sklepní práce. Keby to boli ožralecké veršovanky, možno.
Raymond Queneau – Zazi v metre. Nedočítal, hoci je to môj obľúbený autor. Videl som film, knihu už sa mi nechcelo. Ale teraz ďalšia jeho kniha hrozí nedočítaním. Žeby som prehodnotil jeho status?
A iné, ktoré ani nepamätám a/alebo bolo už nutné ich vrátiť do knižnice či kam.
Non-fiction ani nejdem vyratúvať, lebo sa naozaj znemožním.

Nuž ale nie o tomto som chcel, teda nie celkom. Viac než nedočítané má trápia neprečítané. Teda ani nenačaté.

David Lodge v knihe Profesorské rošády – ktorú som mimochodom nečítal – popisuje zábavnú hru ctených akademikov, hru na Hanbu (populárnu v mnohých inkarnáciach), kde má každý povedať knihu, pri ktorej sa hanbí, že ju nečítal. Najzahanbujúcejšie priznanie (resp., priznanie, ktoré má najnižšiu zhodu u ostatných hráčov) vyhráva. Vyhral profesor anglickej literatúry, čo priznal, že nečítal Hamleta. Následne dostal padáka. Tuná také nič nehrozí. Ctení čitatelia, za neprečítanie ktorého literárneho veľdiela sa hanbíte najviac? Von s tým, favorita už aj tak poznám*.

Ja sám neviem, s Melvillovým Moby Dickom asi sotva vyhrám, hoci ma mrzí, že som ho nečítal. Za mnoho kníh, ktoré som nečítal sa vôbec nehanbím, naopak (Marquez, Coelho, Hesse, etc). Možno tak Murakamiho Nórske drevo, populárne, čítané, v istých kruhoch de rigueur. S tým možno vyhrať hanbu. Z akademických sa určite hanbím za nečítanie de Tocquevilla, Webera, Schumpetera, Foucaulta, alebo aj Huntingtona. A ďalších. Mnohých, mnohých ďalších.

Pôvodne som tento post plánoval na začiatok leta, s tým, že tu vymenujem nejakých 8 kníh, za ktoré sa hanbím a ktoré hodlám v lete prečítať a koncom augusta vyhodnotiť svoju snahu. Ešteže som tak neurobil, leto v polovici a ja mám jeden z najhorších prípadov reader’s blocku zaznamenaný v literatúre.

Sviňa ten internet. Sviňa Google.

* Ahoj Kaja!

Povinné drísty po dlhšom čase

Dlho som nič nenapísal, lebo som nemal náladu, nechcelo sa mi, nebolo čo, melanchólia, šťastie, ambivalencia v krabici, každý deň streda, šetril som slová na písanie eseje, ktorú som stále ani nezačal, blabla. Viem, je vám to srdečne jedno.

Takže dnes len trochu od veci blábolenia. Aby sme z cviku nevyšli.

Najsamprv, ma šoklo, umrel Ján Johanides (a ja som ho netipol, sakra), autor pár kníh v mojej polici. Napríklad dávnejšie pribalili zadarmo k balíku kníh objednaných jeho Podstatu kameňolomu, a neskôr som videl (a žial kúpil) jeho Nepriestrelnú ženu za 20 korún v kníhkupectve. To ma mohlo varovať, ale až po prečítaní Hmly na našej trpezlivosti mi došlo, prečo bývajú jeho knihy zlacnené. Lebo sú to nečitateľné ležiaky. Možno mu krivdím, ale Hmla (ako aj nedočítaná Podstata) ma od Johanidesa nadobro odradili. Škoda. Ah áno, sústrasť, etc.

Keď už je reč o literárnych skvostoch, Golonkovi, ktorého pokračujúci status celebrity je možno chápať len ako perverznú formu božieho trestu za neviem-aký-hriech športových fanúšikov, vyšla ďalšia kniha spomienok. Ach. Dojemné. Aj na STV bol riport, že to bol rebel, údajne. Tak jest, je to aj v názve. Zrejme nie bez príčiny, ale bakané jazyky by povedali bez rozumu. (Elitist Hi5). To mi pripomenulo, že mi kdesi hlboko dávno, na prvom stupni ZŠ bola "za výborný prospech a vzorné správanie" od "Rady rodičov a riaditeľstva školy" daná do daru kniha Volali ma žiletka. Do krvi urazený som bol, nasraný, a dodnes vôbec nedokážem pochopiť, koho geniálny nápad to bol dať malému byflošovi knihu spomienok nejakého troglodyta s hokejkou. Snáď nejaký nejapný pokus o counter-programming, či čo? Knihu som ani neotvoril – na rozdiel od dvoch ďalších prvostupňových prospechových podarúnkov – Zbojnícku mladosť som ešte zvládol prečítať celú ale pri Oliverovi Twistovi som to zabalil už po pár kapitolách. Jergušova sociálna ubiedenosť mi stačila bohate, vďaka, dosť. Vlastne už ilustrácia Vincenta Hložníka na obale Twista bola zlým znamením, od detstva ma jeho kresby silno odpudzovali. Každopádne, Golonkova kniha (resp. jeho ghostwritera) je pre mňa stálym mementom, ako možno knižným darom totálne prestreliť.

A áno, viem, uvedomujem si, že správne sa píše bifľoš, ale aj tak si myslím, že byfloš by bola vhodnejšia forma (áno, aj bez mäkčeňa), nech je byflenie medzi vybranými slovami. Chvíľu som aj uvažoval, či radšej nepoužijem slovo štréber, ale žiaľ nenarodil som sa za cisára pána. A vlastne som sa ani nebiflil, ale vysvetlite sprostejším, že to šlo samo. (Elitist sob)

A teraz už úplné drísty:

CKĽ je zdesený, že deti nevedia po slovensky. Ale k jazykovým nedostatkom koaličného partnera sa nevyjadril. Zing. "Ja neviem, či je ešte nejaká taká krajina na svete, kde vychádzajú deti zo škôl a nevedia štátny jazyk." Všade kde tie deti vychádzajú zo štátnych škôl je to tak.

Súťažná otázka na záver: dopozerám skôr prvú sériu How I Met Your Mother, alebo napíšem 10-stranovú esej z filozofie? Pozrieť mi ostávajú 4 diely a napísať 10 strán. Comment up!

Bla bla a pod

Čo som to chcel? Hm. Mám ja veľa chytrých známych. Niekedy mám dojem, že až priveľa. A tí majú kopec múdrych rád. Náš ctený priateľ Cadio nám napríklad nedávno v osobnom rozhovore na tému písania akademických textov sprostredkovali radu, ktorú počuli od niekoho ešte chytrejšieho. Tuším Buchanana. Alebo iného ťažkého kalibru. Každopádne, keď čelíme blikajúcemu kurzoru na prázdnej bielej obrazovke nášho obľúbeného textového editora a nevieme čo a ako, odporúča tento kaliber, než si zúfalo lámať hlavu jednoducho stlačiť písmeno, napr. a, a držať ho. Aaaaaa. Atď. Po dvoch až troch minútach to človeka prestane baviť a zaručene začne niečo písať. Možno to nebude žiadna sláva, ale už to bude niečo. Niečo s čím sa dá pracovať. Rád by som vám teda zacitoval z niekoľkostranového výsledku môjho dnešného snaženia:

aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa

Nemusím vám zdôrazňovať, že tých strán sú stovky. Už len doplniť citácie a môžem odovzdať.

K nedostatku slov

Zaťažko mi písať teraz. Posledné dni, kým prečítam všetko, čo mi vypľuje Google Reader, som tak vyčerpaný, že nevládzem splietať slová do zmysluplných viet. Slovosled mi už vôbec nič nehovorí. V takomto stave mám najbližšie ku koherentne vyjadrenej myšlienke v podobe vrčania, mrmlania a oplzlých gest v prípade, že otvorím domáce politické spravodajstvo, alebo priblblého úsmevu, ak narazím na čokoľvek iné. Áno, je aj také čosi ako priveľa čítania, priveľa triviálneho čítania, taľafatiek na ktoré sa sústredím 10 sekúnd a už som nervózny, či mi niečo niekde inde neuniklo. Opäť, knihu som už v ruke nedržal aspoň týždeň, ak nerátam víkendovú reorganizáciu mojej knižnice, na ktorú som sa podujal v akomsi olympijskom (raz za štyri roky) záchvate jarného upratovania a taktiež som v tejto vete stratil niť a už vôbec neviem, čo som vlastne chcel povedať, tak to radšej ukončím troma bodkami...

Hm.

Z oblasti života súkromného, pre tých čo to ešte odo mňa nepočuli z iných zdrojov (e.g. cryptic facebook status) a nebodaj také veci sledujú (hoci pochybuje, že mám takých sympatických cyberstalkerov ako Kaja) – zdá sa, že ma prijali do Pešti na CEU na 1-ročné M.A. štúdium, čo je zrejme dobrá vec, nielen, že si akútne potrebujem doplniť/občerstviť vzdelanie, ale najmä keď som svoje doktorandské štúdium v Prahe dosial dosiaľ flákal spôsobom, pri ktorom by som sa nedivil, keby ma odtiaľ neslávne vypoklonkovali. Bude to ešte veselý zvyšok jari. Ale o to menej veselý tu na blogu.

Vybrali ma

Och. Hľa:


Strašné čosi. Ľudia mi sem chodia. Ani sa nevyzujú a vôbec. Čo sú zač? Hrôzu z toho mám. Buď prekliate meno Macfričkins! (Máva päsťou a vonku dramaticky zabliká lampa pouličného osvetlenia.)

Kde je Lemuel?

Spí. Nerušiť. Vážne, asi končí obdobie zimnej letargie a ja prechádzam priamo do jarnej únavy. Spím aj 12 hodín denne a keď nespím, tak myslím na spánok alebo driemem. Bolo by mi sveta žiť – a keď sa nad tým zamyslí, zrejme mi aj je sveta žiť, neviem, či je niekomu aj nesveta žiť alebo sveta nežiť – keby som nemal v nadchádzajúcich dňoch roboty ako na Sagrada Familia. No dobre, zveličujem, ale aspoň toľko ako na Modrom kostolíku určite. Po renovácii. Ale niečo by som robiť mal. Nechajme to.

Len som teda chcel podotknúť, že tu toho nebude veľa, nechcem tu sem len hudbu hádzať, ešte by vyplávali na povrch obmedzenia môjho vkusu, ktoré sa všemožne snažím maskovať, o počasí sa mi nechce písať, o politike tobôž nie, nechce sa mi a vlastne ani nemám čas, musím spať.

Brú.



(Skladbu považujte za hádanku.)

Kde je stres, keď ho človek potrebuje

Nič, nič, nič, nič sa mi nechce, ani len vymýšľať prirovnania ako sa mi strašne nič nechce. Ani toto sa mi nechce. Len tu tak sedím, čumím do blba a počúvam Honeggera. Na nedeľu možno nie zlý program, ale ja by som sa mal stresovať a nie tu len tak sedieť. Zajtra mám veledôležitý akademický pohovor a hoci aj tuším, čo sa ma budú pýtať, nemám vôbec chuť si čítať a pozerať veci, ktoré by som už mal vedieť naspamäť ale ani náhodou neviem. Ani nehovorím, že by som sa mal učiť alebo si aspoň niečo čítať, na také som už rezignoval, ale aspoň keby som sa trochu stresoval, bol neposedný, prejavil interes, zrýchlil pulz, zapotil, znervóznel, zbystril, aby som aspoň zajtra pri rozhovore pôsobil, že viem o čom je reč, len pre nervozitu habkám, ale inak poznám kľúčové slovká a tak. Ale nie.

Nemýľte sa, tento výlev nie je prejav pravého stresu, toto sú len stopové prvky môjho meta-stresu z nedostatku stresu. Planý pokus o sebavybičovanie, alebo aspoň mierne sebavydurenie. Bez stresu nerobím dobrý dojem, bez stresu sa objavuje moje pravé ja indiferentného blbca, jedine so stresom možno občas pôsobím ako roztomilý intelektuál. Nič. Stále nič. Ani toto ma nevybudilo. Nevybudený. Nestresovaný.



Update: Furt nič.

36 hodín

Najprv drobné upresnenie. Že vraj to s tými novými hriechmi vôbec nie je také žhavé. Že to bol len nápad jedného biskupa, zamyslel sa vraj nahlas, či čo a v našich končinách (ale aj v Timesoch) z toho bola mediálna búrka. No dobre, povedzme, že tomu verím. I keď mi to skôr pripomínalo akýsi pokusný balónik, betaverziu Hriechu 2.0. Ale Benny 16 by to zrejme ani nepripustil, zase toľko súdnosti by som mu ešte uznal, hoci jeho nástupca, to už môže byť iná káva.

Každopádne, inšpirovaný potenciálnou hriešnosťou "experimentovania na ľuďoch v rozpore s etickými princípmi" som sa odhodlal na jeden drobný pokus. Na sebe. Bude to neľudské. Som odhodlaný skúsiť byť 36 hodín bez internetu. Za hodinku aj niečo sa odpojím a najbližšie budem na nete až v piatok poobede. Au. Ale to, že si v medzičase odskočím do Prahy by mi to malo uľahčiť. Hádam.

Niečo depresívne o štvrť na tri ráno

Teda aspoň pre mňa. Vedci zase niečo zistili a len to potvrdzuje moje obavy:

[L]ow neuroticism and high extraversion are strongly correlated with higher levels of happiness, high conscientiousness is a bit less strongly correlated, and high agreeableness and openness to experience are positive but not so important. Non-neurotic, conscientious extraverts are the winners in the genetic happiness lottery.

Inými slovami som fpi*i ako svište v Tatrách. Super. (Moja miera extrovertnosti podľa nedávneho testu: 13%; miera neuroticizmu: 61%; svedomitosť zmeranú nemám, ale v posledných rokoch rozhodne klesá. Etc.)

Nuž ale aspoň tu nezažijete optimistické výlevy ako niekde (schtum, schtum), keďže v blízkej budúcnosti zrejme naozaj nehrozí, že by som bol 'zaskočený šťastím'. Haj hou.

"Mám ja divnú chorobu, pôjdem skoro do hrobu, šubidubidúú" *

Je to oficiálne. To, čo som predošlé dni len tušil, ten neistý pocit, čo zažívajú tigre pred zemetrasením a akvarijné rybičky pri pohľade na decko šibrinkujúce s tupým predmetom, ten pocit hrozby a blížiacej sa záhuby sa dnes pri zobudení pretavil na istotu. Hneď teda ako mi z nosa začala tiecť hmota. Áno, Hmota! Tekutá.

Neviem síce, kde sa nabrala, ale hneď ako som sa uistil, že to nie je mozgomiešny mok, som sa mierne upokojil. OK, nádcha. Neumieram. Ešte nie. Ba dokonca svoje šance na prežitie momentálne hodnotím ako vyššie než u Patricka Swayzeho. Predsa len, minimálne 95% ľudí, u ktorých diagnostikujú nádchu (ak diagnóza nie je pri nádche prisilné slovo) žije aj o päť rokov neskôr, kdežto u ľudí s diagnostikovanou rakovinou pankreasu je ten číselný pomer presne opačný. Film Duch 2 už asi uvidíte len s pomocou nejakej tety Teodory ("Poznáte z TV"). A ja teda na rozdiel od toho Patricka zrejme Olympiádu v Londýne v TV uvidím, hoci po tom ani nijak zvlášť netúžim. A také majstrovstvá v ľadovom hokeji najnovšie už vôbec nie.

Ale toto všetko bledne v porovnaní s utrpením talianskych mužov, ktorí už sa nemôžu chytať za prirodzenie na verejnosti (ženy predpokladám tiež nie). Kam ten svet speje!? Chcel by som vidieť tie protesty, keď by si dav chlapov pred budovou súdu ostentatívne masovo naprával trenky. Snáď sa toho chytí nejaký taliansky liberálny think tank. Neviem si predstavit lepšie PR.

* Takto voľajako si pospevoval náš ctený kolega Lafacadio kedysi okolo roku pána 1995 v škole cez veľkú prestávku. Žije dodnes.

Víkend v Pešti

Keď som bol v Budapešti asi pred 7 rokmi, nebol som celkom uchvátený, rozhodne nie tak ako Prahou. Budapešť je síce krásne mesto, ale aj plné špiny a rozkladu. Už vtedy mi prišla ako mesto, ktoré už má lepšie časy za sebou. Len neviem kedy boli. Tento dojem sa po tohtovíkendovej návšteve len posilnil.

Kdeže špina, rovno smeti. Na ulici.

Bol som upozornený, že teda ide o miestny zvyk, keď raz do roka v každej štvrti ohlásia jeden deň, keď možno všetko haraburdie nábytkovo-užitkovo-elektronické vyhádzať na ulicu a ráno sa už o to smetiari postarajú. A kto chce si prípadne môže niečo pekné uchmatnúť. Je libo koberček? Akvárium? Stoličku? Poličku? Tlačiaren? Kryt z gramofónu? Televízor s vykopnutou obrazovkou? Pravý duch Vianoc zasadol na mesto, mestská komunita si navzájom rozdáva dary.

Ale nejde veď len o čudné smetiarske zvyky a nutnosť preskakovať pri chôdzi ulicou bezdomovcov, ktorých je tu snáď najvyššia koncentrácia na meter štvorcový v strednej Európe. A nejde ani o uhýbanie sa padajúcim kusom omietky a podliezanie všadeprítomných lešení. Ani vlastne neviem, o čo ide. Ale je to vo vzduchu. A ako som poznamenal, duchom už na anglických testoch, it doesn't inspire confidence.

Never mind.

Nuž a tuná skladujú vysušenú ruku Sv. Štefana tuším. A možno aj ruku keď bol dieťaťom. Overovať som si to nešiel.

Toto je tiež niečo v centre.

A toto tiež, ale trochu ďalej.
Vlastne ani nie, len som otočil Nokiu opačným smerom. (Sťažnosti na nízku kvalitu fotiek prosím posielajte do Fínska)

A tuná je obchod, čo pozná svojich zákazníkov.

Každopádne. V sobotu ráno ma teda zobudili smetiari, od 10 ráno až do poobedia som vypĺňal nejaké krepie TOEFL a TWA testy, ktorým sa mi doteraz akosi vždy darilo vyhýbať a ktoré sú naozaj neskutočne nudné a únavné. Večer ma moji skvelí hostitelia zobrali na party k nejakým Bulharkám, ktoré už vítali jar, kde som napriek svojej asociálnosti kecal s množstvom mladých shiny happy people, ktorých mená som aj spravidla okamžite zabudol. Tak to chodí. V nedeľu ráno som už len nasadol na autobus a do Bratislavy sa mi podarilo doraziť skôr než mojej opici. Haj hou.

O tom, že nič a tak

Opäť nič, ani sa neunúvajte, nič zaujímavé tu nebude. Súhlasím, poznamenania hodný súzvuk mlčania sa rozlial po blogovom kraji. Nebudeme na nikoho ukazovať prstom, ale niektorí nevedia, čo od dobroty, iní sú zas dobrovoľne zavretí v slonovinovej veži a na blogové hemženie zrazu hľadia s dešpektom. A potom flákači ako ja.

Ale na druhú stranu, nemožno povedať, že by bolo mlčanie univerzálne, žiaľ to vôbec nie. Inde to fičí až príliš. Odkedy som si zriadil RSS čítačku akosi poklesli moje blogovacie ambície. Alebo schopnosti, či sily. Neviem. Už ani slová neviem užívať, som slovne preťažený, v pretlaku, slov presila, vyťažený. Nestíham. Nestíham ani nič nerobiť. Ešteže mi ostávajú aspoň základné hygienické návyky. Každopádne viem len, že denne zabijem viac než 5 hodín čistého času, kým prejdem všetko, čo mi čítačka vyhodí. Začínam mať pocit že tých 70+ kanálov (prestal som ich počítať, len odhadujem) je priveľa, ale vždy keď idem nejaký vyhodiť, nahradia ho dva nové. Každé otvorenie Google Readera je sprevádzané vzdychnutím, keď na mňa vybafne číslo neprečítaných článkov. Každé čítanie sú preteky dočítať všetko skôr, než pribudnú ďalšie veci. Blik! Ani nemusím stláčať refresh, zas niečo blikne, že aha, mňa si nečítal. Blik. Blik. Fuj. Blik. Vzdych.

Tak mi treba. To mám za to, že idem s dobou, či čo. Ale liečim sa. Pomaly. Nečítam všetko. Ono istá repetetívnosť je aj v článkoch a ich témach badateľná a s potešením môžem napríklad zvestovať, že z asi 8 článkov o úmrtí Williama F. Buckleyho, Jr. som nečítal ani jeden. Hahej.

Inak, v piatok večer idem do Budapešti na víkend; obzrieť prácu robotného slovenského ľudu ale najmä v sobotu nejaké testy vyplniť. Nechcem sa k tomu vyjadrovať bližšie, ale súvisí to s potenciálnym prehodením výhybky na inú trasu môjho akademického žitia a bytia. Nechcem to zakríknuť, nerád totiž kričím.

Predpokladám, že až sa v nedeľu poobede znovu dostanem doma k počítaču, číslo ktoré na mňa z RSS vyskočí bude tak astronomické, že ma z toho vykotí definitívne.

And now... len tak mimochodom: Yippie Kay Yay, America!

Do Rudolfina

Zajtra, vlastne už dnes, sa chystám do Rudolfina na koncert Českej filharmónie, kde zaznie Eroica od Ludwiga van a tiež Prokofievov 2. husľový. Mňam. Diriguje Sir John Eliot Gardiner. To ja tak občas zvyknem, na koncert zájsť, ani neviem, čo ma to pochytí.

Lístok som si rezervoval už v pondelok, a aj to som už mal na výber len medzi ľavým balkónom, treťou lóžou, štvrtým sedadlom a pravým balkónom, štvrtou lóžou a prvým sedadlom alebo, des, "za stĺpom", což sú sedadlá, na ktoré sa už tuším ani študentská zľava nedá uplatniť, také sú otrasné.

Nuž veď hej, Gardiner nehrá v Prahe každý deň, ale aj tak mám silné podozrenie, že obsadenosť tohto podujatie úzko súvisí aj s faktom, že vo štvrtok má, ako som bol informovaný, byť sviatok nejakého sv. Valentína, či kerého marhu. A že teda asi lístky vykúpili najmä kdejaké romance chtivé elementy. Pfui. Ak uvidím nejaké prehnané prejavy náklonnosti medzi návštevníkmi asi sa nezdržím a vrhnem. A nie mladé, ale večeru, keď už mám byť natoľko expresívny. Ale napokon, veď sedím na balkóne, čiže si takúto prípadnú konštruktívnu kritiku odnesú aj tí podo mnou. Budem mieriť na nejaký párik. Hajhou.

Ale nie, nenechám si skaziť večer, nie, nie a just nie.

Update 22:35: Vynikajúce. Len toľko.