Ak si ešte spomínate, je tomu už poriadne dávno, snáď aj vyše dvojtýždňa, bol sa konal v Bratislave Pride a spolu s kolegom sme sa ako čestní členovia homolobby [pozn. jeden kamarát, rumunský gay, ma upozornil že LGBT je vlastne LGBTIA, kde I je Intersex a A sú Allies, čiže heterosexuálni spojenci], prirodzene pod vplyvom mrzkých Sorosových grošov, rozhodli vyrobiť silný mediálny tlak a pretláčať homoagendu ešte pred konaním Pridu. Presne tak, napísali sme krátky komentár do SME, ktorý je za paywallom. Bu! Tam sme predostreli šokujúci návrh, že aj homosexuáli si zaslúžia rovnosť pred zákonom, a že teda ak štát ponúka zväzky jedným párom musí aj druhým (pozri paragraf citovaný tu).
O týždeň neskôr SME uverejnilo reakciu slovutného pána Lettricha. Tá je taktiež za piano paywallom, ale môžete si ju pozrieť celú tu a to "nescenzurovanú". Pán Lettrich totiž editorské krátenie (ktoré nemení argumentačnú podstatu) považuje za cenzúru a rozhodol sa, že už to nestrpí a pekne tresol dverami aj na blogu SME. Comment thread tiež stojí za to.
Prirodzene som obratom napísal 'reakciu na reakciu'. V SME ale majú redakčnú zásadu, že reakcie na reakcie neuverejňujú. To aj dáva zmysel, po čase by v komentároch boli asi len reakcie na reakcie reakcií k reakciám o reakciách na reakcie, kde sa čitateľovi už pôvodný argument dávno vytratil a na nové články by ani nezostal priestor.
Ja mám ale tiež zásadu, volá sa 'Ani slovo nazmar!', a tak vám tu teraz, pre vaše pobavenie tú reakciu pripájam:
O týždeň neskôr SME uverejnilo reakciu slovutného pána Lettricha. Tá je taktiež za piano paywallom, ale môžete si ju pozrieť celú tu a to "nescenzurovanú". Pán Lettrich totiž editorské krátenie (ktoré nemení argumentačnú podstatu) považuje za cenzúru a rozhodol sa, že už to nestrpí a pekne tresol dverami aj na blogu SME. Comment thread tiež stojí za to.
Prirodzene som obratom napísal 'reakciu na reakciu'. V SME ale majú redakčnú zásadu, že reakcie na reakcie neuverejňujú. To aj dáva zmysel, po čase by v komentároch boli asi len reakcie na reakcie reakcií k reakciám o reakciách na reakcie, kde sa čitateľovi už pôvodný argument dávno vytratil a na nové články by ani nezostal priestor.
Ja mám ale tiež zásadu, volá sa 'Ani slovo nazmar!', a tak vám tu teraz, pre vaše pobavenie tú reakciu pripájam:
Ad: Lettrich Ad: Rovné právo na manželstvo (9.6.)
Náš pôvodný článok (1.6.) chcel dať do pozornosti fakt objektívnej diskriminácie homosexuálov, ktorým štát neumožňuje vstupovať do právneho zväzku rovnakej symbolickej váhy a rovnakého inštitucionalizovaného obsahu, akým je manželstvo heterosexuálov.
Dúhový Pride, ako pokojná manifestácia inakosti a tolerancie, podnietila veľmi žiaducu spoločenskú diskusiu, ktorá sa ale žiaľ aj naďalej nesie najmä v znamení predsudkov a zlých argumentov. Chybná je aj argumentácia pána Lettricha, ktorý v reakcii na náš článok tvrdí, že k žiadnej diskriminácii homosexuálov nedochádza, keďže v zákone o rodine je zakotvené, že manželstvo je „zväzok muža a ženy“.
V prvom rade, argumentovať citovaním zákona, ktorého diskriminačný charakter bol predmetom našej kritiky je nesmierne úsmevné. Tu nám ostáva len sa pána Lettricha spýtať, či by pred sto rokmi rovnako argumentoval zákonom, ktorý by definoval ako voliča len osobu mužského pohlavia. Ženám by sa tu právo voliť neupieralo, veď ho nemajú, nie je v zákone, a neexistuje ani definične. Každý predsa vie, že volič etymologicky je a vždy bol len muž.
Pán Lettrich tiež zdôrazňuje, že účelom manželstva je založenie rodiny a výchova detí. Dobre, ale pokiaľ nechce argumentovať aj nejakým primitívnym biologickým determinizmom, potom rovnako ako bezdetným neplodným heterosexuálom, ani homosexuálnemu páru de facto nič nebráni rodinu si založiť a deti vychovávať.
Zhodneme sa, že rodičovstvo je záslužné poslanie a rodina je nielen „bunkou spoločnosti“, ako zdôrazňuje pán Lettrich, ale aj zdrojom osobného naplnenia a šťastia. Ostáva nám teda len záhadou, prečo tá tvrdošijná snaha brániť niektorým párom tohto naplnenia dôjsť a stať sa aj oficiálne takou „bunkou spoločnosti“.
Právo na manželstvo prináleží každému, ale pán Lettrich sa obáva, že týmto sa dostávame na nebezpečnú šikmú plochu, kde by snáď toto právo mohli požadovať aj polygamisti. Na takýchto argumentoch šikmou plochou je najvtipnejšie, že fungujú oboma smermi. Môžeme teda zlomyseľne tvrdiť, že ak štát dnes diskriminuje homosexuálov, nič mu nebráni zajtra diskriminovať neplodných heterosexuálov, heterosexuálov vôbec a nakoniec aj zakázať jednotlivcovi oddať sa bohu a cirkvi. Pokiaľ je nám známe, na Slovensku nik polygamiu nepožaduje. Ak by ju ale žiadal, bola by tu samostatná otázka, či štát môže obmedziť právo na manželstvo, napríklad kvôli ochrane rovnosti pohlaví pred nerovnomernosťou takého zväzku.
Pán Lettrich neponúkol argumenty, ale len etymologicko-legalistický fetišizmus. Tvrdiť, že manželstvo je len zväzok muža a ženy diskusiu nikam neposúva. Nemôžeme sa zbaviť dojmu, že takéto etymologické argumenty sú len zbytočným ornamentom. Súhlasil by pán Lettrich s inštitucionalizovanými homosexuálnymi zväzkami, ak by sa volali inak než manželské? V konečnom dôsledku je totiž úplne irelevantné ako sa ten zväzok bude volať, pokiaľ to bude nielen symbolicky ale aj právne a obsahovo to isté ako manželstvo a naplní sa tak rovnosť pred zákonom.
