KDH na starém bělidle

Keď už je reč o amaterizme, nedá mi ešte poukázať na nedávno spustenú kampaň KDH, podľa ktorej sa chystajú vybieliť Slovensko. KDH sú prekvapení, šokovaní, urazení, že by to niekto mohol vnímať ako rasizmus. Veď oni len chcú čistotu. A novú farbu pre stranu. To volebný štáb vymyslel a je to vraj aj odkaz na nejaký výrok Andreja Hlinku (?).

Neviem, čo je horšie, že by v KDH boli natoľko cynicky vypočítaví, že chcú využiť rasistické konotácie svojho sloganu a udržať si zdanie korektnosti – alebo sú tam natoľko nekompetentní, neschopní amatéri, ktorí nemajú ani len poňatie o tom aké možné sú konotácie fráz o "bielení" Slovenska. Oboznámení s Hanlonovou britvou (Nepripisuj zlovôli, čo možno vysvetliť hlúposťou) budú vedieť, že pravdepodobná je skôr druhá verzia. Ale ešte aj tie výhovorky má KDH podobné ako Kotleba pred 6 rokmi. Keď Kotleba v rozhlase prehlásil, že chcú "biele Slovensko", dodal, že ho chcú "očistiť" od "vplyvu  komunistov,  socialistov  a  liberálov". Aké ušlachtilé, no veď s tým by hádam nemal problém ani Hlinka.

Píše Tomáš Gális:

KDH môže argumentovať Hlinkom a historickým kontextom. Problém je, že do historického kontextu nepatrí len rok 1920, ale aj posledných dvadsať rokov, počas ktorých sme tu nemali núdzu o ľudí, ktorí tento pojem požívali úplne inak ako Hlinka.
Tak ako si normálni ľudia nekupujú oblečenie Thor Steinar, tak skrátka patrí k minimálnej citlivosti nepoužívať pojem, ktorý používajú skinhedi a pospolitosť. Aj hákový kríž mal pôvodne iný význam.

Keby Tomáš Gális napísal len toto, nemal by som čo dodať. On ale žiaľ pokračoval:

Tak ako by sme mali zachovávať citlivosť a súdnosť v prípade bieleho Slovenska, podobne by mohli súdnosť prejavovať aj tí, ktorí KDH okamžite odsúdili za rasizmus.
Problémom je, že toto pôvodne silné slovo vďaka ľahkému narábaniu už dlho stráca na váhe. Rasizmus totiž už dlho neoznačuje len iracionálny a nenávistný postoj k iným, ale často sa ujde človeku len za to, že zastáva postoje, ktoré sa hodnotiteľovi skrátka nepáčia.
Ak však s rasizmom budeme narábať takto voľne, časom ho nikto nebude brať vážne. A ako potom označíme ľudí, ktorí sú skutoční rasisti a nie len ignoranti?

Falošná ekvivalencia, komentátor chcel byť zrejme vyvážený, tak tu hodil vinu na KDH-ákov aj ich kritikov. Lenže poznamenať, že slogan KDH je nevhodný a má rasistické konotácie neznamená hneď povedať, že KDH sú plnokrvní rasisti. A aké postoje sa to kritikom KDH nepáčia? Žeby tie trošku páchnuce? A ako si vlastne Gális predstavuje, že by sa na prešľap KDH upozornilo so súdnosťou? Ako by sa asi dalo na ten ich prešľap upozorniť bez toho, aby sa slovko rasizmus neobjavilo? Ale, a čo je najdôležitejšie, naozaj si Gális myslí, že rasizmus a ignorantstvo sú navzájom vylúčené? To si máme slovo rasista rezervovať len na autentických novoľudákov? Mnoho ľudí ma rasistické poznámky, predstavy a názory nie preto, že by ich Kotleba intelektuálne presvedčil – mnohým, ako by ich možno aj Gális nazval, slušným ľuďom sa aj môže Kotleba hnusiť – a napriek tomu sú svojimi činmi a názormi rasistami práve skrze svoje ignorantstvo. Jeho výčitka tak ostáva jalovou a hlúpou.

Ochotníci

Attention conservation notice - pre tl;dr ľudí: nasleduje zhruba 1000 slov rozličných invektív na adresu SaS, OĽ a politického amaterizmu na Slovensku všeobecne. Pointou je amaterizmus podenkových politických projektov na jednej strane a neschopnosť stabilných strán integrovať nových ľudí a vychovať nových lídrov. Taktiež sa dopredu ospravedlňujem skutočným ochotníkom, neprofesionálnym divadelníkom, ktorých status amatérov, na rozdiel od politikov, neznamená, že nevedia čo robia.

"The older I get the more I admire and crave competence, just simple competence, in any field from adultery to zoology." -- H.L. Mencken

Ak by som mal pomenovať jeden moment slovenskej politiky ktorý ma neskutočne vytáča (a ktorý sa nevolá Robert Fico), tak by to bol ten všepredchýňajúci amaterizmus. Politická ochotníčina. Nerozumejú mizanscéne, Stanislavského nečítali, šepkára nemajú ale tvária sa, že idú hrať Macbetha, pričom nezvládnu ani Mastný Hrniec v školskej besiedke.

Takéto politické ochotníctvo nájdeme vo väčšej či menšej miere všade, od Ficovej tlačovkovej šmíry, cez slotovských ľudových bavičov, Bugárovu pantomímu, až po akademické kabuki v podaní Rudolfa Chmela alebo aj Ivety Radičovej. Sú tu ale dva politické, povedzme, projekty, ktoré stelesňujú ducha ochotníctva viac než ktokoľvek iný.

Prvým súčasným epitómom politického amaterizmu sa pre mňa stala strana SaS. Ani nemá zmysel tu vymenovávať všetky trápne momenty, od Galkovej improligy až po dnešné pivné sľuby. Už pri jej vzniku som bol skeptický a to aj napriek tomu, že som liberál. Robili síce liberálne vlny, ale tie robila aj ANO, a viac než na reči som stavil na základy. Výtlak ideologickej kvapaliny stranou do prostredia sa rovná váhe ťapákovštiny do strany vloženej. Alebo také čosi. Skrátka mi SaS prišla ako ANO 2.0, len menej moderátorov a viac blogerov. Uslintaný oportunizmus nahradil "liberálny idiotarianizmus", keď SaS efektívne povýšila podvojné účtovníctvo na politickú ideológiu. Ó, áno, spomenuli aj jointy a ukázali sa aj na gay pride, ale slobodu a rovnosť pred zákonom skúšali hájiť len kam dopočítali ich abakusy. Ozaj, a ten o odvodovom bonuse si ešte pamätáte?

Aby som definoval pojem - pre slovenské politické ochotníčenie príznačný - idiotarianizmom myslím onen nešťastný fenomén, kde človek, resp. politik v mene (proklamovaných) princípov obetuje zdravý rozum. Učebnicovým príkladom idiotarianizmu tak ostáva moment, keď Richard Sulík daňovým poplatníkom "zachránil 300 miliárd eur" a to na celých 40 hodín, a len za bagateľ - povalenie vlastnej vlády. Tej vlády, ktorá mala ešte stále jedinečnú možnosť nielen oddialiť Ficov návrat, ale pokúsiť sa definitívne demontovať ficoizmus ako politickú prax – to znamená urobiť systémové zmeny, kde by aj návrat Fica k moci neznamenal návrat rokov 2006-2010, či nebodaj 1994-1998. Odvážny sen, ktorý sa ale ešte pred rokom dal snívať.

Že konanie SaS nemohlo splniť deklarované ciele je zrejmé: ak veríme tomu, že mechanizmus EFSF, a navýšenie záruk v ňom, ktoré bolo pred pár mesiacmi ach tak životne dôležité, neodvráti katastrofu, tak neexistuje *principiálny* dôvod prečo, aspoň symbolicky, zaň nezahlasovať. Keď na tom ostatným deťom na pieskovisku tak záleží, dobre, nech si majú Deda Mráza. Nebola by to prvá hlúposť voči ktorej mali výhrady a za ktorú zahlasovali (veď hlasovali aj za prvotný EFSF, hoci aj mrnčali). Ak by verili ekonomickým fundamentom, verili svojim tézam, tak mohli s kľudom zahlasovať za navýšenie záruk v EFSF, ktoré by predsa nič nezmenilo a neodvratný krach a zúčtovanie s ich 'prorockým' veď-sme-vám-to-vraveli by prišlo tak či tak. Dokonca dostali, po dlhom kvákaní, ako na podnose možnosť vycúvať zo svojej tvrdohlavosti a zahlasovať za, keď sa „euroval“ spojil s hlasovaním o dôvere vláde. Ale nie, amatér nepochopil, amatér nevie čítať medzi riadkami, amatér videl len výzvu svojím princípom. Tu stojíme, politickí autisti, nemôžeme inak. Lebo nevieme.

Lenže SaS ľudia nevolili kvôli ich liberálnym princípom, teda aspoň väčšina voličov nie. Úspech SaS vo voľbách spočíval menej na ich proklamovanej liberálnosti, ako na ich fenoméne novosti. Je už volebným truizmom, že zhruba 6-10% voličov je v každých voľbách ochotných voliť "niečo nové", neokukané, antisystémové, apolitické. V 1994 z toho najviac profitovalo Združenie robotníkov Slovenska. V 1998 ich vystriedala Strana občianskeho porozumenia, v 2002 si ich hlasy rozdelili Smer (ešte Tretia cesta), Aliancia nového občana a samozrejme KSS, kdežto v 2006 z nich najviac profitoval už trochu okukaný Smer (teraz už Sociálna demokracia), znovuzrodená SNS a neúspešne aj Slobodné fórum.

Môžeme len hádať nakoľko si stratégovia v SaS (ak tam teda také čosi vôbec majú) uvedomovali svoj podenkový, prevažne totiž jednocyklový, rodokmeň SOP-ANO-SF a či aj kvôli tomu rozpútali svoj principiálny zápas o euroval v snahe o udržanie svojho prchavého voliča. A ktovie, či to bol nejaký amatérsky tiež-stratég, ktorý v záchvate geniality navrhol, že nech do svojej liberálnej platformy zaradia .eurorealizmus, resp. euroskepticizmus. Lebo Brusel, ktorý má na Slovensku na svedomí viac liberálnych reforiem než celá ponovembrová pravica, je proste socialistické fuj. Každopádne sa milý stratég prerátal, lebo .týžďeň už dal titul .eurobijca iným ochotníkom, viac podľa ich gusta. Týchto ochotníkov vedie, zozadu, trochu iný insitný umelec, ktorého si SaS samo odchovalo na chvoste svojej kandidátky.

Už dnes sa totiž črtá scenár, podľa ktorého prápor novosti zdvihnú Obyčajní ľudia okolo (resp. pred ním) Igora Matoviča. A spolu s nimi tu máme aj apoteózu politického amaterizmu. Ako inak ako projekt amatérov môžeme vnímať túto stranu-nestranu, hnutie-nehnutie, vedenú zo zadu aj spredu, s kandidátkou pozbieranou metódou snehovej gule valenou po politickom smetisku .konzervatizmu. Nájdeme tam tak pestrú všehochuť, ktorej poradie vedie Martin Mojžiš, ktorý sa svojpomocne rozhodol vrátiť slovko fachidiot do súčasnej lexiky, cez Eugena "Jéňu" Kordu, ktorý už ochotníčil aj v novinárčine a omrzelo ho to, Alojza Hlinu, občianskeho aktivistu s nediagnostikovanou narcistickou poruchou osobnosti, Štefana Bučka, ktorý zrejme s celou jednou hereckou generáciou povinne absolvoval kurz "Preskakujúci hlas a pátos" pod vedením Ďusa Pántika, Alojza "Striedavý-prúd-proti-homosexualite" Rakúsa spolu s radostnou družinou Vlada Palka okolo KDS až po eurovalovým idiotarianizmom poznačené zbytky OKS.

Nemožno sa ale príliš diviť, že redakcia .týždňa považuje Obyčajných ľudí za schodný politický projekt, veď redakcia .týždňa považuje Jaroslava Danišku za komentátora. Akoby stále snívali romantický sníček o apolitickej politike, kde družina nezávislých hrdinov bez spoločnej platformy, idey, alebo programu svojím údajným morálnym vzorom a čistým štítom dokáže presadiť viac než disciplinovaná, viac-menej jednotná stranícka mašina.

Problémom slovenskej politiky ale ani nie sú všelijakí Matovičovci. Tí nielenže boli a budú, ale sú nevyhnutní. Istá miera insitného krikľúňstva, ktorá jednoduchou skratkou zaujme širšie vrstvy voličov je potrebnou v účinnom politickom boji. Priamočiarosť a ľudovosť samé o sebe nie sú neresť. Čo tu však chýba je efektívna kooptácia podobných ľudových rozhorčencov do existujúcich strán. Tu ale vyvstáva druhá stránka slovenského politického amaterizmu a tým je strnulosť politických strán, neschopných implementovať mechanizmy priebežnej obmeny morálne aj vizuálne opotrebovaného personálu. A tak hoci mi aj napríklad Dzurinda nevadí (dokiaľ neotvorí ústa a svojou modulovanou fistulou prichyteného katechéta nezačne niečo vysvetľovať), tak jeho neschopnosť odísť je neodpustiteľná len v kombinácii s jeho hriechom neschopnosti vychovať si adekvátneho nástupcu, ktorý by ho vyšachoval na dôchodok bez rozpadu strany.