Ja Inde

"- What do we say to the God of Procrastination? - Not today." -- internety

Nejak sa mi to nahustilo, neostalo času reflektovať, ledva som sa vrátil z Chicaga z konferencie jednej (MPSA) a prekonal jetlag, prednasťahoval sa do nového bývania (Fuck Yeah Ružinov!) a ostal jednou nohou v Pešti do leta, začala naša interná povinná doktorandská konferencia na CEU.

Nuž len toľko som chcel poznamenať, že som sa rozhodol nechať vykorisťovať webom jetotak.sk a v pravidelných intervaloch pre nich písať dáke provokácie. Neviem prečo ja, asi že potrebovali token neoliberála. Anyhoo, moje prvé salvo zas hádam nikoho príliš neurazí, je to len také malé hurá jednému veľkému volebnému obvodu. Zjednodušujem, mudrujem. Ako inak.

Proti epistokracii

Môj nezadržateľný plán rozmachu a podmanenia si celého slovenského webu vstúpil do ďalšej fázy. Na stránkach jetotak.sk (of all places!) je môj text o tuposti vzdelanostných cenzov. Pre tl;dr: snažím sa v 1400 slovách vysvetliť Radovi Ondřejíčkovi a podobným, že snaha zaviesť epistokraciu - vládu vzdelaných - naráža na zásadné problémy. Uvedomujem si, že je to asi márna snaha. Koštovka:

Neboli by to snáď ani voľby na Slovensku aby sa ale následne aj tak neobjavili insitné mudrovania o "zlyhaniach demokracie", ktoré by najlepšie vyriešil nejaký spôsob obmedzenia volebného práva. Nemôžeme predsa nechať tých idiotov, paštikárov, vidiečanov, dôchodcov, poberačov dávok, hlupákov, čitateľov bulváru, nemakačenkov [doplňte si obľúbenú vinnú skupinu obyvateľov] aby nám, ktorí tomu predsa rozumieme a vieme ako sa veci majú, aby nám diktovali a zavadzali, keď my vieme najlepšie ako spravovať tie veci verejné!

Svojím spôsobom je to možno pochopiteľná reakcia, ale je rovnako detinská a arogantná, ako stredoškolské dumanie nad tým, čo by som robil keby som bol osvietený diktátor. Keď je reč o múdrom vladárovi, každý buď vidí seba ako toho mudrca alebo aspoň ako niekoho, kto je natoľko múdry a chápavý, že snílkovi presne rozumie a vie čo chce. Snúbi sa tu arogancia a paradoxne veľmi nevyspelé predstavy o povahe a rozsahu možného ľudského poznania.

Inde

V sobotnom SME bol z nepochopiteľných príčin zverejnený veľmi zlý článok Rada Ondřejíčka [Piano]. Je to podivný úlet, v ktorom nám predostrel víziu, aké by bolo fajn, kebyže niektorí ľudia nemajú volebné právo. Ak by som mal vysloviť od boku diagnózu, myslím, že autor si pletie ostrovtip s múdrosťou, cynizmus so sofistikovanosťou. Každopádne je to hlúposť, na ktorú je nutné reagovať, než sa z takýchto potrhlých a morálne odpudivých fantázií stanú spoločensky akceptovateľné názory.

V zajtrajšom SME je moja stručná rekacia. [Piano] Koštovka:

Keď John Stuart Mill navrhoval v 19. storočí zaviesť vedomostný cenzus, jeho úmysel bol na tie časy pokrokový a ašpiračný. Chcel motivovať ľudí k vzdelaniu, ktoré malo byť okrem vnútorného obohatenia aj cestou k politickej samospráve. Návrh Rada Ondřejíčka je opakom, chce odobrať volebné právo ľuďom, ktorí myslia, cítia a chápu veci trochu inak ako on. Jeho komentár tak paradoxne demonštruje presne tú bulvárnu neschopnosť domýšľať veci do dôsledkov, ktorú pranieroval u iných. Našťastie, jemu právo voliť nikto neodoberie.

Volebný špeciál

Pôjdem ja veru voliť. Mohol by som kľudne zopakovať dôvod spred dvoch rokov, aj sa zacitovať. Nič sa totiž nezmenilo, budúci víťaz volieb a pravdepodobný zostavovateľ vlády ešte stále reprezentuje ten "bohorovný, ťapákovský, normalizačný, papalášsky obmedzený étos" a jeho garnitúra ním bude prekypovaťaj naďalej. Rozpravy o zle a dobre necháme Štefanovi Hríbovi, pre mňa Fico nie je stelesnením zla a korupcie. Je ale pre mňa cez tú tribalistickú skratku stelesnením všetkých hodnôt a postojov, ktorými opovrhujem a ktoré považujem za mylné, škodlivé a škaredé.

Nebudem voliť menšie zlo. Pri všetkej neúcte k niektorým jej predstaviteľom mnou zvolenú stranu, s ohľadom na jej minulé úspechy, súčasné návrhy a poniektoré nominácie jednoducho nemôžem považovať za zlú. Hoci je to pekná vetička, nesúhlasím ani so Samom Trnkom, nejdem jesť hovno s hrozienkami. Skôr je to vrecúško hrozienok, v ktorom sú niektoré zhnité a niektoré muškami obsraté. Aj také vrecúško je stále lepšie ako smerácky kobylinec. Nehovoriac už nič o amatérskych alternatívach.

Nemám chuť sa ani hrať na nejaké zhrozenie z korupcie, ktoré mala 'Gorila' údajne odhaliť. Teraz, zrazu, sú ľudia strašne zhrození, koľký to jemnocit. Tie veci sme tušili už v 2005-2006, čítali o nich čiastkovo v 2009 a 2010. Ostatne, ak sa má dačo vyriešiť, ak sa má dačo urobiť s prepojením finančných skupín na politické strany, ak sa ma ztransparentniť financovanie politických strán, reformovať súdnictvo a došetriť poodkryté kauzy, sotva sa tak stane vo vláde so Smerom na čele. Nebudem urážať nikoho inteligenciu vyratúvaním dôvodov.

Budem voliť SDKÚ-DS a krúžkovať:

Miroslava Beblavého

Luciu Žitňanskú

Máriu Kolíkovú

a

a štvrtý krúžok ešte zvažujem. Myslel som, reku rovno nového lídra by bolo fajn krúžkovať. Zvažoval som Pavla Freša, ale mám pochyby.

Každopádne teda voliť pôjdem. Ale trošku iná pesnička už mi bude v ušiach hrať:

KDH na starém bělidle

Keď už je reč o amaterizme, nedá mi ešte poukázať na nedávno spustenú kampaň KDH, podľa ktorej sa chystajú vybieliť Slovensko. KDH sú prekvapení, šokovaní, urazení, že by to niekto mohol vnímať ako rasizmus. Veď oni len chcú čistotu. A novú farbu pre stranu. To volebný štáb vymyslel a je to vraj aj odkaz na nejaký výrok Andreja Hlinku (?).

Neviem, čo je horšie, že by v KDH boli natoľko cynicky vypočítaví, že chcú využiť rasistické konotácie svojho sloganu a udržať si zdanie korektnosti – alebo sú tam natoľko nekompetentní, neschopní amatéri, ktorí nemajú ani len poňatie o tom aké možné sú konotácie fráz o "bielení" Slovenska. Oboznámení s Hanlonovou britvou (Nepripisuj zlovôli, čo možno vysvetliť hlúposťou) budú vedieť, že pravdepodobná je skôr druhá verzia. Ale ešte aj tie výhovorky má KDH podobné ako Kotleba pred 6 rokmi. Keď Kotleba v rozhlase prehlásil, že chcú "biele Slovensko", dodal, že ho chcú "očistiť" od "vplyvu  komunistov,  socialistov  a  liberálov". Aké ušlachtilé, no veď s tým by hádam nemal problém ani Hlinka.

Píše Tomáš Gális:

KDH môže argumentovať Hlinkom a historickým kontextom. Problém je, že do historického kontextu nepatrí len rok 1920, ale aj posledných dvadsať rokov, počas ktorých sme tu nemali núdzu o ľudí, ktorí tento pojem požívali úplne inak ako Hlinka.
Tak ako si normálni ľudia nekupujú oblečenie Thor Steinar, tak skrátka patrí k minimálnej citlivosti nepoužívať pojem, ktorý používajú skinhedi a pospolitosť. Aj hákový kríž mal pôvodne iný význam.

Keby Tomáš Gális napísal len toto, nemal by som čo dodať. On ale žiaľ pokračoval:

Tak ako by sme mali zachovávať citlivosť a súdnosť v prípade bieleho Slovenska, podobne by mohli súdnosť prejavovať aj tí, ktorí KDH okamžite odsúdili za rasizmus.
Problémom je, že toto pôvodne silné slovo vďaka ľahkému narábaniu už dlho stráca na váhe. Rasizmus totiž už dlho neoznačuje len iracionálny a nenávistný postoj k iným, ale často sa ujde človeku len za to, že zastáva postoje, ktoré sa hodnotiteľovi skrátka nepáčia.
Ak však s rasizmom budeme narábať takto voľne, časom ho nikto nebude brať vážne. A ako potom označíme ľudí, ktorí sú skutoční rasisti a nie len ignoranti?

Falošná ekvivalencia, komentátor chcel byť zrejme vyvážený, tak tu hodil vinu na KDH-ákov aj ich kritikov. Lenže poznamenať, že slogan KDH je nevhodný a má rasistické konotácie neznamená hneď povedať, že KDH sú plnokrvní rasisti. A aké postoje sa to kritikom KDH nepáčia? Žeby tie trošku páchnuce? A ako si vlastne Gális predstavuje, že by sa na prešľap KDH upozornilo so súdnosťou? Ako by sa asi dalo na ten ich prešľap upozorniť bez toho, aby sa slovko rasizmus neobjavilo? Ale, a čo je najdôležitejšie, naozaj si Gális myslí, že rasizmus a ignorantstvo sú navzájom vylúčené? To si máme slovo rasista rezervovať len na autentických novoľudákov? Mnoho ľudí ma rasistické poznámky, predstavy a názory nie preto, že by ich Kotleba intelektuálne presvedčil – mnohým, ako by ich možno aj Gális nazval, slušným ľuďom sa aj môže Kotleba hnusiť – a napriek tomu sú svojimi činmi a názormi rasistami práve skrze svoje ignorantstvo. Jeho výčitka tak ostáva jalovou a hlúpou.

Ochotníci

Attention conservation notice - pre tl;dr ľudí: nasleduje zhruba 1000 slov rozličných invektív na adresu SaS, OĽ a politického amaterizmu na Slovensku všeobecne. Pointou je amaterizmus podenkových politických projektov na jednej strane a neschopnosť stabilných strán integrovať nových ľudí a vychovať nových lídrov. Taktiež sa dopredu ospravedlňujem skutočným ochotníkom, neprofesionálnym divadelníkom, ktorých status amatérov, na rozdiel od politikov, neznamená, že nevedia čo robia.

"The older I get the more I admire and crave competence, just simple competence, in any field from adultery to zoology." -- H.L. Mencken

Ak by som mal pomenovať jeden moment slovenskej politiky ktorý ma neskutočne vytáča (a ktorý sa nevolá Robert Fico), tak by to bol ten všepredchýňajúci amaterizmus. Politická ochotníčina. Nerozumejú mizanscéne, Stanislavského nečítali, šepkára nemajú ale tvária sa, že idú hrať Macbetha, pričom nezvládnu ani Mastný Hrniec v školskej besiedke.

Takéto politické ochotníctvo nájdeme vo väčšej či menšej miere všade, od Ficovej tlačovkovej šmíry, cez slotovských ľudových bavičov, Bugárovu pantomímu, až po akademické kabuki v podaní Rudolfa Chmela alebo aj Ivety Radičovej. Sú tu ale dva politické, povedzme, projekty, ktoré stelesňujú ducha ochotníctva viac než ktokoľvek iný.

Prvým súčasným epitómom politického amaterizmu sa pre mňa stala strana SaS. Ani nemá zmysel tu vymenovávať všetky trápne momenty, od Galkovej improligy až po dnešné pivné sľuby. Už pri jej vzniku som bol skeptický a to aj napriek tomu, že som liberál. Robili síce liberálne vlny, ale tie robila aj ANO, a viac než na reči som stavil na základy. Výtlak ideologickej kvapaliny stranou do prostredia sa rovná váhe ťapákovštiny do strany vloženej. Alebo také čosi. Skrátka mi SaS prišla ako ANO 2.0, len menej moderátorov a viac blogerov. Uslintaný oportunizmus nahradil "liberálny idiotarianizmus", keď SaS efektívne povýšila podvojné účtovníctvo na politickú ideológiu. Ó, áno, spomenuli aj jointy a ukázali sa aj na gay pride, ale slobodu a rovnosť pred zákonom skúšali hájiť len kam dopočítali ich abakusy. Ozaj, a ten o odvodovom bonuse si ešte pamätáte?

Aby som definoval pojem - pre slovenské politické ochotníčenie príznačný - idiotarianizmom myslím onen nešťastný fenomén, kde človek, resp. politik v mene (proklamovaných) princípov obetuje zdravý rozum. Učebnicovým príkladom idiotarianizmu tak ostáva moment, keď Richard Sulík daňovým poplatníkom "zachránil 300 miliárd eur" a to na celých 40 hodín, a len za bagateľ - povalenie vlastnej vlády. Tej vlády, ktorá mala ešte stále jedinečnú možnosť nielen oddialiť Ficov návrat, ale pokúsiť sa definitívne demontovať ficoizmus ako politickú prax – to znamená urobiť systémové zmeny, kde by aj návrat Fica k moci neznamenal návrat rokov 2006-2010, či nebodaj 1994-1998. Odvážny sen, ktorý sa ale ešte pred rokom dal snívať.

Že konanie SaS nemohlo splniť deklarované ciele je zrejmé: ak veríme tomu, že mechanizmus EFSF, a navýšenie záruk v ňom, ktoré bolo pred pár mesiacmi ach tak životne dôležité, neodvráti katastrofu, tak neexistuje *principiálny* dôvod prečo, aspoň symbolicky, zaň nezahlasovať. Keď na tom ostatným deťom na pieskovisku tak záleží, dobre, nech si majú Deda Mráza. Nebola by to prvá hlúposť voči ktorej mali výhrady a za ktorú zahlasovali (veď hlasovali aj za prvotný EFSF, hoci aj mrnčali). Ak by verili ekonomickým fundamentom, verili svojim tézam, tak mohli s kľudom zahlasovať za navýšenie záruk v EFSF, ktoré by predsa nič nezmenilo a neodvratný krach a zúčtovanie s ich 'prorockým' veď-sme-vám-to-vraveli by prišlo tak či tak. Dokonca dostali, po dlhom kvákaní, ako na podnose možnosť vycúvať zo svojej tvrdohlavosti a zahlasovať za, keď sa „euroval“ spojil s hlasovaním o dôvere vláde. Ale nie, amatér nepochopil, amatér nevie čítať medzi riadkami, amatér videl len výzvu svojím princípom. Tu stojíme, politickí autisti, nemôžeme inak. Lebo nevieme.

Lenže SaS ľudia nevolili kvôli ich liberálnym princípom, teda aspoň väčšina voličov nie. Úspech SaS vo voľbách spočíval menej na ich proklamovanej liberálnosti, ako na ich fenoméne novosti. Je už volebným truizmom, že zhruba 6-10% voličov je v každých voľbách ochotných voliť "niečo nové", neokukané, antisystémové, apolitické. V 1994 z toho najviac profitovalo Združenie robotníkov Slovenska. V 1998 ich vystriedala Strana občianskeho porozumenia, v 2002 si ich hlasy rozdelili Smer (ešte Tretia cesta), Aliancia nového občana a samozrejme KSS, kdežto v 2006 z nich najviac profitoval už trochu okukaný Smer (teraz už Sociálna demokracia), znovuzrodená SNS a neúspešne aj Slobodné fórum.

Môžeme len hádať nakoľko si stratégovia v SaS (ak tam teda také čosi vôbec majú) uvedomovali svoj podenkový, prevažne totiž jednocyklový, rodokmeň SOP-ANO-SF a či aj kvôli tomu rozpútali svoj principiálny zápas o euroval v snahe o udržanie svojho prchavého voliča. A ktovie, či to bol nejaký amatérsky tiež-stratég, ktorý v záchvate geniality navrhol, že nech do svojej liberálnej platformy zaradia .eurorealizmus, resp. euroskepticizmus. Lebo Brusel, ktorý má na Slovensku na svedomí viac liberálnych reforiem než celá ponovembrová pravica, je proste socialistické fuj. Každopádne sa milý stratég prerátal, lebo .týžďeň už dal titul .eurobijca iným ochotníkom, viac podľa ich gusta. Týchto ochotníkov vedie, zozadu, trochu iný insitný umelec, ktorého si SaS samo odchovalo na chvoste svojej kandidátky.

Už dnes sa totiž črtá scenár, podľa ktorého prápor novosti zdvihnú Obyčajní ľudia okolo (resp. pred ním) Igora Matoviča. A spolu s nimi tu máme aj apoteózu politického amaterizmu. Ako inak ako projekt amatérov môžeme vnímať túto stranu-nestranu, hnutie-nehnutie, vedenú zo zadu aj spredu, s kandidátkou pozbieranou metódou snehovej gule valenou po politickom smetisku .konzervatizmu. Nájdeme tam tak pestrú všehochuť, ktorej poradie vedie Martin Mojžiš, ktorý sa svojpomocne rozhodol vrátiť slovko fachidiot do súčasnej lexiky, cez Eugena "Jéňu" Kordu, ktorý už ochotníčil aj v novinárčine a omrzelo ho to, Alojza Hlinu, občianskeho aktivistu s nediagnostikovanou narcistickou poruchou osobnosti, Štefana Bučka, ktorý zrejme s celou jednou hereckou generáciou povinne absolvoval kurz "Preskakujúci hlas a pátos" pod vedením Ďusa Pántika, Alojza "Striedavý-prúd-proti-homosexualite" Rakúsa spolu s radostnou družinou Vlada Palka okolo KDS až po eurovalovým idiotarianizmom poznačené zbytky OKS.

Nemožno sa ale príliš diviť, že redakcia .týždňa považuje Obyčajných ľudí za schodný politický projekt, veď redakcia .týždňa považuje Jaroslava Danišku za komentátora. Akoby stále snívali romantický sníček o apolitickej politike, kde družina nezávislých hrdinov bez spoločnej platformy, idey, alebo programu svojím údajným morálnym vzorom a čistým štítom dokáže presadiť viac než disciplinovaná, viac-menej jednotná stranícka mašina.

Problémom slovenskej politiky ale ani nie sú všelijakí Matovičovci. Tí nielenže boli a budú, ale sú nevyhnutní. Istá miera insitného krikľúňstva, ktorá jednoduchou skratkou zaujme širšie vrstvy voličov je potrebnou v účinnom politickom boji. Priamočiarosť a ľudovosť samé o sebe nie sú neresť. Čo tu však chýba je efektívna kooptácia podobných ľudových rozhorčencov do existujúcich strán. Tu ale vyvstáva druhá stránka slovenského politického amaterizmu a tým je strnulosť politických strán, neschopných implementovať mechanizmy priebežnej obmeny morálne aj vizuálne opotrebovaného personálu. A tak hoci mi aj napríklad Dzurinda nevadí (dokiaľ neotvorí ústa a svojou modulovanou fistulou prichyteného katechéta nezačne niečo vysvetľovať), tak jeho neschopnosť odísť je neodpustiteľná len v kombinácii s jeho hriechom neschopnosti vychovať si adekvátneho nástupcu, ktorý by ho vyšachoval na dôchodok bez rozpadu strany.

Reakcia na reakciu reakcie

Ak si ešte spomínate, je tomu už poriadne dávno, snáď aj vyše dvojtýždňa, bol sa konal v Bratislave Pride a spolu s kolegom sme sa ako čestní členovia homolobby [pozn. jeden kamarát, rumunský gay, ma upozornil že LGBT je vlastne LGBTIA, kde I je Intersex a A sú Allies, čiže heterosexuálni spojenci], prirodzene pod vplyvom mrzkých Sorosových grošov, rozhodli vyrobiť silný mediálny tlak a pretláčať homoagendu ešte pred konaním Pridu. Presne tak, napísali sme krátky komentár do SME, ktorý je za paywallom. Bu! Tam sme predostreli šokujúci návrh, že aj homosexuáli si zaslúžia rovnosť pred zákonom, a že teda ak štát ponúka zväzky jedným párom musí aj druhým (pozri paragraf citovaný tu).

O týždeň neskôr SME uverejnilo reakciu slovutného pána Lettricha. Tá je taktiež za piano paywallom, ale môžete si ju pozrieť celú tu a to "nescenzurovanú". Pán Lettrich totiž editorské krátenie (ktoré nemení argumentačnú podstatu) považuje za cenzúru a rozhodol sa, že už to nestrpí a pekne tresol dverami aj na blogu SME. Comment thread tiež stojí za to.

Prirodzene som obratom napísal 'reakciu na reakciu'. V SME ale majú redakčnú zásadu, že reakcie na reakcie neuverejňujú. To aj dáva zmysel, po čase by v komentároch boli asi len reakcie na reakcie reakcií k reakciám o reakciách na reakcie, kde sa čitateľovi už pôvodný argument dávno vytratil a na nové články by ani nezostal priestor.

Ja mám ale tiež zásadu, volá sa 'Ani slovo nazmar!', a tak vám tu teraz, pre vaše pobavenie tú reakciu pripájam:

Ad: Lettrich Ad: Rovné právo na manželstvo (9.6.)

Náš pôvodný článok (1.6.) chcel dať do pozornosti fakt objektívnej diskriminácie homosexuálov, ktorým štát neumožňuje vstupovať do právneho zväzku rovnakej symbolickej váhy a rovnakého inštitucionalizovaného obsahu, akým je manželstvo heterosexuálov.
Dúhový Pride, ako pokojná manifestácia inakosti a tolerancie, podnietila veľmi žiaducu spoločenskú diskusiu, ktorá sa ale žiaľ aj naďalej nesie najmä v znamení predsudkov a zlých argumentov. Chybná je aj argumentácia pána Lettricha, ktorý v reakcii na náš článok tvrdí, že k žiadnej diskriminácii homosexuálov nedochádza, keďže v zákone o rodine je zakotvené, že manželstvo je „zväzok muža a ženy“.
V prvom rade, argumentovať citovaním zákona, ktorého diskriminačný charakter bol predmetom našej kritiky je nesmierne úsmevné. Tu nám ostáva len sa pána Lettricha spýtať, či by pred sto rokmi rovnako argumentoval zákonom, ktorý by definoval ako voliča len osobu mužského pohlavia. Ženám by sa tu právo voliť neupieralo, veď ho nemajú, nie je v zákone, a neexistuje ani definične. Každý predsa vie, že volič etymologicky je a vždy bol len muž.
Pán Lettrich tiež zdôrazňuje, že účelom manželstva je založenie rodiny a výchova detí. Dobre, ale pokiaľ nechce argumentovať aj nejakým primitívnym biologickým determinizmom, potom rovnako ako bezdetným neplodným heterosexuálom, ani homosexuálnemu páru de facto nič nebráni rodinu si založiť a deti vychovávať.
Zhodneme sa, že rodičovstvo je záslužné poslanie a rodina je nielen „bunkou spoločnosti“, ako zdôrazňuje pán Lettrich, ale aj zdrojom osobného naplnenia a šťastia. Ostáva nám teda len záhadou, prečo tá tvrdošijná snaha brániť niektorým párom tohto naplnenia dôjsť a stať sa aj oficiálne takou „bunkou spoločnosti“.
Právo na manželstvo prináleží každému, ale pán Lettrich sa obáva, že týmto sa dostávame na nebezpečnú šikmú plochu, kde by snáď toto právo mohli požadovať aj polygamisti. Na takýchto argumentoch šikmou plochou je najvtipnejšie, že fungujú oboma smermi. Môžeme teda zlomyseľne tvrdiť, že ak štát dnes diskriminuje homosexuálov, nič mu nebráni zajtra diskriminovať neplodných heterosexuálov, heterosexuálov vôbec a nakoniec aj zakázať jednotlivcovi oddať sa bohu a cirkvi. Pokiaľ je nám známe, na Slovensku nik polygamiu nepožaduje. Ak by ju ale žiadal, bola by tu samostatná otázka, či štát môže obmedziť právo na manželstvo, napríklad kvôli ochrane rovnosti pohlaví pred nerovnomernosťou takého zväzku.
Pán Lettrich neponúkol argumenty, ale len etymologicko-legalistický fetišizmus. Tvrdiť, že manželstvo je len zväzok muža a ženy diskusiu nikam neposúva. Nemôžeme sa zbaviť dojmu, že takéto etymologické argumenty sú len zbytočným ornamentom. Súhlasil by pán Lettrich s inštitucionalizovanými homosexuálnymi zväzkami, ak by sa volali inak než manželské? V konečnom dôsledku je totiž úplne irelevantné ako sa ten zväzok bude volať, pokiaľ to bude nielen symbolicky ale aj právne a obsahovo to isté ako manželstvo a naplní sa tak rovnosť pred zákonom.

Prečo idem na Pride

- Look what they've done, Michael! Look what the homosexuals have done to me! […] Everything they do is so dramatic and flamboyant. It just makes me want to set myself on fire. -- Lucille Bluth

- gaycist – a person who is prejudiced against homosexuals -- Urban Dictionary

Na úvod disclaimer, som liberál a heterosexuál, ak by to teda niekoho trápilo. Idem na Pride, lebo ma znepokojuje fakt, že v liberálnej demokracii stále existuje flagrantné porušovanie princípu rovnosti pred zákonom. Moja pozícia je v stručnosti popísaná aj v tomto komentári na SME (piano), kľúčový paragraf:

Logika rovnosti pred zákonom je priamočiara. Štát si musí ctiť všetkých občanov rovnako, bez ohľadu na ich vierovyznanie, národnosť, pohlavie alebo sexuálnu orientáciu. Ak si občania skrz zákony ustanovia isté politické výsady, tieto musia náležať každému bez ohľadu na jeho alebo jej jednotlivé atribúty.

Jednou takou výsadou je aj stav manželský, cez ktorý štát uznáva výsadný zväzok dvoch partnerov a udeľuje im množstvo výsad s tým súvisiacich. Lenže štát nemôže preferovať isté zväzky na základe sexuálnej orientácie partnerov. Ak už raz štát ponúka manželstvo ako inštitút posvätenia zväzku dvoch heterosexuálov, musí ponúknuť aj adekvátnu alternatívu homosexuálnym párom, alebo celkom opustiť spravovanie inštitúcie manželstva a ponechať ho cirkvám, právnikom a lodným kapitánom.

Súčasný boj za práva a tolerovanie homosexuálov je zrejme aj jedným z posledných veľkých bojov, ktorý nás liberálov čaká. Som optimista, tento boj vyhrávame. Na Slovensku je ale cesta ešte relatívne dlhá – a aj preto cítim ako svoju občiansku povinnosť podporiť LGBT hnutie aj fyzicky a zúčastniť sa Pride.

Idem na Pride, lebo slovenská spoločnosť je hlboko homofóbna. Stačí len zavítať na niektoré diskusné fórum pod článkami o homosexuáloch a človek dostane približný obraz prevažujúcich názorov spoločnosti na Slovensku. Viem, nie je to príliš vedecký prístup, ale v anonymite internetu nechávajú až príliš mnohí naplno vyznieť svoje temné, nenávistné vnútro.

Podporujem Pride aj preto, lebo verím v právo homosexuálov žiť otvorene. Jeden argument, ktorý počuť často, znie nejako takto: "Homosexuáli mi nevadia, nech si v spálni robia čo chcú, ale nech sa nepretŕčajú na verejnosti!" Tohto paradoxného živočícha môžeme nazvať tolerantný homofób. Nechá homosexuálov žiť, len nech sa mu preboha neukazujú na očiach. Lebo, keď ich uvidí, túliť sa, bozkávať, či držať za ruky na verejnosti, do hlavy sa mu natisnú všakovaké nepekné obrázky ich sexuality. No a tento jedinec, neborák, nevie čo s nimi robiť, nedokáže potlačiť svoje rozpaky, ktoré sa už naučil potlačiť pri prejave verejnej náklonnosti heterosexuálneho párika (nechajme teraz bokom psychologizujúce úvahy, že ho ako latentného homosexuála heterosexualita len necháva chladným), tak musí potlačiť externý zdroj svojho vnútorného nepohodlia. Nie je schopný svoje infantilnú myseľ ovládať, tak musí zakročiť externá sila. Keby mohol, zavolal by mamičku, nech idú tí bakaní zlí do preč. Jediné, čo tomuto typu človeka pomôže je vyrásť a dospieť. Je emocionálne nevyzretý. Nech mu je konfrontácia s fenoménom Pride školou života.

Homosexualita – hoc definuje objekt sexuálnej túžby – neznamená, že homosexuáli sú posadnutí sexom. Človeku je až trápne, že takú samozrejmosť vôbec musí napísať, ale niektorí konzervatívni jedinci sú zrejme až nezdravo posadnutí sexom – a majú potom dojem, že to sú ich oponenti, ktorých nič iné netrápi. Je paradoxné, že konzervatívni bojovníci proti nemravnosti a nemorálnostiam doby, obrancovia čistoty lásky, nie sú schopní pochopiť, že aj homosexuáli sú schopní lásky, vzťahu, vernosti, vzájomnej opory a úcty.

Homosexualita nie je ani životný štýl, slobodná voľba jednotlivca, ktorý by si snáď z nudy či roztopaše zmyslel, že už ho to opačné pohlavie omrzelo. Ale ak si nejaký konzervatívec myslí, že to ide, nech sa páči, môže to skúsiť dokázať, opačnou cestou, kolumnista Dan Savage navrhol peknú výzvu (The Choicer Challenge; dole, posledná sekcia textu).

A nie, nie je ani "proti prírode", to si stačí len trochu načítať biológie, teda trochu viac než len prírodopis zo základnej školy. Zvieratká to robia tiež, cicavce, vtáčiky ba možno aj vzdelané blchy. Je ale zvláštne, že práve správanie zvierat by malo byť merítkom ľudskej prirodzenosti. Veď napríklad reč, náboženstvo, či futbal nie sú aktivity, ktoré by nejaké zvieratá praktizovali. Koľká to neprirodzenosť. No fuj.

Albert Hirschman poznamenal (presnejšie napísal o tom celú knihu), že konzervatívna rétorika, respektíve rétorika reakcie, sa opiera o tri body. Navrhované či prebiehajúce spoločenské zmeny sú buď 1) perverzné [u Hirschmana v zmysle kontraproduktívne -ed.], 2) škodlivé resp. nebezpečné alebo 3) márne. Tak aj teraz počúvame myšlienkovo postiacich sa, že homosexualita je ak už nie choroba (tam ich už tá prekliata veda opäť zradila), tak perverzita, nemorálnosť, veď však Leviticus. Potom počujeme šomrania, že homosexualita nejakým záhadným spôsobom ohrozuje tradičnú rodinu, spoločnosť a spôsobí úplný rozvrat hodnôt. A adopcia detí homosexuálmi že je nebezpečný pokus na deťoch, sociálne inžinierstvo a podobne. No a napokon, sú naše liberálne snahy celkom márne lebo homosexuáli skrátka sú promiskuitní zhýralci, neschopní skutočných vzťahov a lásky.

Tieto rétorické cviky sa opakujú dokola, človeka až udivuje tá variabilita, ktorú dokážu z týchto troch nôt vyludzovať títo konzervatívni majstri. Lenže ich pomyselné barikády sú vždy len čiary v piesku, ich argumenty sú cukrová vata, a ich pevné, nemenné pozície každou dekádou nevyhnutne ustupujú pokroku modernity. Argumenty ich žiaľ asi nepresvedčia, ale aj preto je Pride dôležitý. Odhalí práve márnosť ich snáh, keď budú nevyhnutne konfrontovaní s radikálnou samozrejmosťou homosexuality.

V konečnom dôsledku idem na Pride, lebo je to normálne. Argumenty, nech budú akokoľvek racionálne, akokoľvek presvedčivé, nebudú voči uzavretej mysli nikdy celkom účinné. Ľudia ako Vladimír Palko, alebo Jaroslav Daniška a im podobní, vstúpili do epistemického kláštora, kam neprenikne žiadna potenciálne podvratná nová myšlienka. Konzervatívci odmietajúci ľudskú rovnosť pred zákonom, pokiaľ ich neosvieti duch svätý, skrátka zo dňa na deň nepochopia, že sexuálna orientácia je len ďalší atribút ľudskosti, ktorý nikomu neuberá na dôstojnosti a náležitej úcte.

Jedine dlhodobé vystavovanie prejavom, podpore a normálnosti homosexuality nakoniec nevyhnutne spoločnosť navykne. Keby išlo len o silu argumentov, ženy by mali volebné právo oveľa skôr a otroctvo by skončilo možno ešte v 18. storočí. A široká akceptácia ľudskej rovnosti v týchto otázkach sa nedosiahla len silou argumentov, ale presadenou praxou, každodennou samozrejmosťou. Rasisti a šovinisti postupne vymierali a noví, ktorí by povstali na ich mieste stáli zoči-voči samozrejmosti, proti ktorej ani nedokázali postaviť presvedčivú a účinnú protihodnotu. A hoci aj dnes sa stále nájdu rasisti a šovinisti, dlhodobá prax väčšinu spoločnosti skrátka navykla na to, že rovnosť je proste normálna.

Pride tu hrá pozitívnu rolu, pretože je demonštráciou normálnosti a samozrejmosti. Pretože až sa pekní, upravení, slušní, moderní, či už extravagantní alebo strohí, starí či mladí, či už hetero, homo, bi, alebo trans- zástancovia ľudskej rovnosti a tolerancie budú kontrastovať s vyholenými fašistickými troglodytmi v kanadách, nenávistnými pámbičkármi a fanatikmi, bude jasné, kto je tu normálny, a kto spoločnosti škodiaca deviácia.

[za článok môžete hlasovať na vybrali.sme.sk]

Ku kauze hayekovcov

Kolega spísal pekný článok a bol natoľko gentlemanský, že mi okrem pár pripomienok na moje naliehanie dovolil pripojiť aj môj podpis.

Kauzu 'hayekovcov' som sledoval len zbežne, vyhýbal sa detailom, lebo mi po pravde bolo tak trochu mdlo. Mlčanie z liberálnych kruhov, ktoré chce tento článok prerušiť, nasvedčuje, že asi nebudem sám. A nielen preto, že sa tu bralo meno Hayeka nadarmo.

Nebudem sa radšej ani pozastavovať nad mierou kognitívnej disonancie liberálov, ktorí vstupujú do pochybných obchodov za štátne peniaze. Ani, že potom s bohorovným kľudom vstúpili do politiky, a čo možno ani nečakali, napokon aj do vlády.

Nepoznám pozadie, a netuším ani mieru do akej šlo o správanie korupčné. Smrdí to, ale to nie je hlavný dôvod môjho rozhorčenia. Toto totižto nemôžeme brať len v rovine politickej, ale aj v rovine akejsi bazálnej intelektuálnej a morálnej integrity. Veľké slová a chceli by aj veľké činy, činy ktoré by liberálov dokázali dištancovať od zatuchnutej bažiny predchadzajúcej garnitúry. Nestačí byť menej slizký, viac uhladený. Od liberálov očakávame rozdiel kvalitatívny, nie kvantitatívny. V momente odôvodneného podozrenia mali ponúkať funkcie k dispozícií a vysvetlovať, vysvetlovať. Pretože v službe verejnosti neexistuje prezumpcia neviny a nič by nepozdvihlo politickú úroveň ako prosté gesto pokory. Navyše odchod z funkcie nie je (napriek úzu a perverzitám naších politických tradícií) priznanie viny a nik by po uspokojivom objasnení (ak je teda také možné) nebránil návratu do funckie.

Lenže to u nás, zdá sa, nejde. A napokon sa to liberálne povedomie, čo roky budovali, nenapraviteľne poškvrnilo. A čia je to smola, čia, čia?