Najlepšie, čo som čítal tohto roku (2012)

Tohto roku som aj čo to počítal. (Hľa minulé.) Tak napríklad som prečítal 4 z 5 dielov cyklu G.R.R. (čítaj gŕŕ) Martina A Song of Ice and Fire (prvý diel som dočítal ešte na Vianoce 2011). V priemere som každému zhruba 1000-stranovému zväzku venoval asi 10 dní a vo februári a marci teda veľa iného nerobil. Parafrázujúc Paroubka, nechcem sa chváliť, ale kto z vás na to má (čas)? Kebyže si vymyslím kategóriu najlepší diel predlhočiznej fantasy ságy pre dospelých, nebolo by o čom. Teda bolo by o čom, že ktorý diel konkrétne (3.), ale inak by to bolo ľahké, lebo by nemal konkurenciu.

Iné treba. 

Najlepšia kniha politickej teórie o zastupiteľskej demokracii: 

V tejto kategórii bola tohto roku konkurencia preveliká (čítal som veľa k tejto téme kvôli kurzu, ktorý mi dovolili učiť na FSEV-ke), napokon však ocenenie smeruje ku dvom klasikám žánru: 

Bernard Manin - The Principles of Representative Government 

Hanna Fenichel Pitkin - The Concept of Representation 

Čisto len okolo týchto dvoch kníh by sa dal vybudovať krásny seminár, a dúfam, že ho niekedy aj zrealizujem. 

Najlepšie pojednanie o dejinách zastupiteľskej demokracie 

Klasifikovali by sa tu čiastočne aj predošlé dve knihy, ale ocenenie putuje ku knihe 

Philip Manow – In the King's Shadow: The Political Anatomy of Democratic Representation 

O knižke (a prečo je super) som sa obsiahlejšie rozpisoval tu. 

Najlepšia epistemologická kniha 

David Coady – What to Believe Now: Applying Epistemology to Contemporary Issues 

Super vec – o expertoch, o poverách a šuškandách, o blogoch, aj o tom, prečo netreba plošne zaznávať konšpiračné teórie. 

Najlepší román 

Mat Johnson - Pym: A Novel

Príbeh profesora afro-amerických štúdií a literatúry, ktorý potom, čo mu zamietnu profesúru (tenure) objaví rukopis, ktorý naznačuje, že Príbeh Arthura Gordona Pyma z pera Edgara Alana Poea sa zakladá na skutočnosti a zorganizuje černošskú polárnu výpravu do Antarktídy, do srdca beloby. Vynikajúci román, vtipný literárny pastiš dobrodružnej fantasy trochu na spôsob Pandora in the Congo, trochu Borgesovský, trochu Amisovský, trochu Dave-Chappelle-ovský. 

Najlepšia oneskorená četba, niečoho, čo už som mal mať prečítané v puberte: 

Milan Kundera: Nesnesitelná lehkost bytí 

Na zadok som nepadol. Viac než cit alebo zaľúbenie som našiel ku knihe len rešpekt intelektuálny. Čo je samozrejme fajn, na víťazstvo v kategórii tejto to stačí. A pojednanie o gýči možno brožovať ako samostatné čtivo hodné všeobecnej pozornosti. 

Sklamanie roka: 

Tom Nicholson - Gorila

Zle. Chaoticky usporiadaná kniha – určite kauza je to zložitá, ale celkový príbeh by sa dal vystavať aj lepšie. Navyše autor sa pri písaní často až príliš sústredil na svoje zisťovania, dojmy a pocity. Nicholson nedokázal odolať urobiť zo seba hlavného hrdinu detektívky, či akejsi moralistickej hry, kde sú všetci prehnití a len bezmocná hŕstka je dobrá a cnostná. Pričom púhe vyrozprávanie udalostí a faktov by túto prácu odviedlo omnoho lepšie; nemnohé pásaže, kde len zoraďuje fakty patria práve medzi najsilnejšie, najviac rozhorčujúce. Navyše kniha očakáva znalosť kontextu. Niekomu nezainteresovanému, kto nesleduje správy, alebo sa po roku prebral z kómy, by táto kniha nepomohla dozvedieť sa, o čom to celé bolo. 

Najlepšia slovenská kniha:

Nič iného pôvodného slovenského som veru tohto roku nečítal. Hanba mi.

Honourable mentions: 

Paul Lendvai - Premrhaná krajina: Maďarsko na prelome (Goodreads)

Sam Lipsyte – The Ask (Goodreads)

Herman Koch – The Dinner 

W.G. Sebald - Austerlitz (Goodreads)

Citát na dnes

"We are going to eat ice cream and we are going to eat shit. The trick is to use different spoons." 

 -- Sam Lipsyte, The Ask

Citát na dnes

"Farskou půdu tvořil pravidelný jehlan s čtvercovou podstavou nesený vazbou bytelných trámů. Hluboké podélné praskliny v trámech Hanse v dětství děsily možností, že se krov zhroutí. Pozdější zjištění, že vlastně každý trám je prasklý, se stalo základem jeho životního postoje, který si po vystřízlivění z touhy po dokonalosti formuloval asi tak, že když už musím být prasklý, měl bych být aspoň prasklý dobře."

-- Ján Balabán, Možná že odcházíme [Host: Brno, 2011], str. 19

(Moje) Najlepšie knihy roku 2011 (teda tento rok čítané, nie nevyhnutne aj publikované)

Tak som sa dočítal, že vytváranie pomyslených rebríčkov ako akýchsi objektívnych meradiel kvality je v skutočnosti len objektivizované vyjadrenie osobných preferencií, ktoré je vlastne tiež akýmsi seba-brandingom a nepovie nám nič o kvalite. Vytváraním rôznych best of rebríčkov redukujeme umelecké, ehm, produkty, na komodity. No shit! 

Tak poďme na to. Najlepšie knihy roku 2011. 

Tohto roku som prečítal čosi vyše 20 kníh, a do konca roka už sa to výrazne nezmení. Vymyslel som si úplne ad hoc tieto kategórie. Najprv tu prekvapivo máme:  

Najlepšia slovenská kniha  

Zuska Kepplová: Buchty švabachom 

Tohto roku som čítal jednu slovenskú knihu. Môžete namietať, že veď keď je v tejto kategórií jedinou, že aká súťaž. Na čo ja vám len, že ticho! Najlepšia a basta! Mohli by ste aj namietať, keby ste vedeli, že favoritizmus, že autorku poznám, že kamoška, že mám šriftovnú kópiu, že sme obaja z liahne slobodomurárskej CEU v Budapešti, že písala aj o živote na CEU a v Pešti, a že písala vôbec o ľuďoch žijúcich mimo domova, emigrantoch Slovákoch, a že neviem čo, že sa s tým viem príliš stotožniť. Ticho! Dobré to je, fajne to napísala a bežte si to kúpiť! 

Ďalšia kategória je:  

Najlepšia prekladová literatúra 

Michel Houellebecq: Mapa a území 

Český preklad vyšiel o mesiac skôr ako slovenský, a ja už som nemienil čakať. Navyše si asi ani Houellebecqa po slovenský predstaviť neviem. Anyway. Mohli by ste namietať, že veď depresívny realizmus, že kto má čítať tie cynické, pesimistické, rasistické a mizogýnne písačky a čo ja viem, čo ste ešte o ňom počuli. Na čo vám ja len, že. Hlavný hrdina je Jed Martin, umelec, maliar chystajúci veľkú výstavu, osloví Michela Houellebecqa (!), slávneho francúzskeho spisovateľa, aby mu napísal sprievodnú štúdiu. Je to román o umení, o tvorbe, o postmoderne, je tam nečakané priateľstvo, a je tam aj beštiálna vražda, ktorá vám vyrazí dych, ale viac nepoviem. A je to vynikajúce. A nie je tam sex. A ste sa báli.

Best non-fiction 

Tu už je taf kompetiš, ako by povedal niekto v lacnom obleku, než ho odvlečieme na nádvorie a zastrelíme, až teda nadíde tá zmena systému. Ale nepredbiehajme. Čítal som tohto roku Hitch-22, alebo Looming Tower, alebo Game Change, všetko fajn knihy, ba super, ale najlepšou bola: 

Philip Kitcher: Living with Darwin: Evolution, Design, and the Future of Faith 

Kitcher je filozof, a špeciálne filozof vedy, a v tejto knihe sa zaoberá problémom kreacionizmu a dôvodom, prečo tu jestvuje potreba veriacich popierať Darwina. Problém kreacionizmu nie je, že je to nie-veda, ale že je to mŕtva veda, veda vyvrátená. V prvých dvoch tretinách v skratke, hutne, precízne zhŕňa ako a prečo sú kreacionistické teórie dávno vyvrátené. To samo o sebe by bolo záslužné a hodné pozornosti. V poslednej kapitole, sa ale zamýšľa aj nad príčinami neutíchajúcej snahy veriacich odsúvať Darwina do úzadia. Darwin je v centre zápasu o chápanie nášho miesta vo vesmíre a konfliktu medzi náboženským a vedeckým ponímaním sveta. Teória evolúcie nabúrava ideu boha stvoriteľa a zjavenej pravdy v posvätných náboženských textoch. Prijatím Darwina musí veriaci prijať aj ideu osvietenstva a ustúpiť leda k akémusi neforemnému spiritualizmu. Z toho v Spišskej Kapitule radosť mať nemôžu. 

Táto kniha si zaslúži preklad do slovenčiny. Je napísaná citlivým jazykom, ktorý žiadneho veriaceho neurazí. Navyše je to užitočná protilátka pre akékoľvek nezmysly, ktoré snáď môžu mladí konzervatívci en bloc preberať z USA, keď cicajú z webov neokonzervatívne múdra.  

Honourable mentions (čím teda je myslené, že hoci neboli úplne najsuper, aj tak sa chcem nimi pomancovať): The Lecturer’s Tale, Lucky Jim, The Looming Tower, Hitch-22, a vôbec, som na GoodReads. To je taký Facebook pre gramotných. 

Mimochodom. The Millions robia takú vec, Year in Reading, kde ľudia píšu o knihách, čo čítali toh(t)o roku. Teda čosi čo som tu vlastne teraz ja spáchal. Akurát, že oni mňa neoslovili, koťuhy, takže ja len na svojom piesočku musím.

Jedna veta

"The flashlight your mother name-tagged with masking tape and packed for you special pans around the institutional room: the drop-ceiling, the gray striped mattress and bulged grid of bunksprings above you, the two other bunkbeds another matte gray that won't return light, the piles of books and compact disks and tapes and tennis gear; your disk of white light trembling like the moon on water as it plays over the identical bureaus, the recessions of closet and room's front door, door's frame's bolections; the cone of light pans over fixtures, the lumpy jumbles of sleeping boys' shadows on the snuff-white walls, the two rag throw-rugs' ovals on the hardwood floor, black lines of baseboards' reglets, the cracks in the Venetian blinds that ooze the violet nonlight of a night with snow and just a hook of moon; the flashlight with your name in maternal cursive plays over every cm. of the walls, the rheostats, CD, InterLace poster of Tawni Kondo, phone console, desks' TPs, the face in the floor, posters of pros, the onionskin yellow of the desklamps' shades, the ceiling-panels' patterns of pinholes, the grid of upper bunk's springs, recession of closet and door, boys wrapped in blankets, slight crack like a creek's course in the eastward ceiling discernible now, maple reglet border at seam of ceiling and walls north and south no floor has a face your flashlight showed but didn't no never did see its eyes' pupils set sideways and tapered like a cat's its eyebrows' \ / and horrid toothy smile leering right at your light all the time you've been scanning oh mother a face in the floor mother oh and your flashlight's beam stabs jaggedly back for the overlooked face misses it overcorrects then centers on what you'd felt but had seen without seeing, just now, as you'd so carefully panned the light and looked, a face in the floor there all the time but unfelt by all others and unseen by you until you knew just as you felt it didn't belong and was evil: Evil."

- David Foster Wallace, Infinite Jest [New York: Little, Brown and Co., 1996], p. 62

Citát na dnes

'I too was a republican in the frothy pride of my youth,' said Stephen [...] 'And had I been out of coats at the time, I should have joined you at Bunker Hill and Valley Forge and those other interesting spots. As it was, I cheered the taking of the Bastille. But with age, I have come to think that after all a monarchy is best.'
'When you look about the world, and view the monarchs in it - I do not refer to your own, of course - can you really maintain that the hereditary king cuts a very shining figure?'
'I cannot. Nor is that the point: the person, unless he be extraordinarily good or extraordinarily bad, is of no importance. It is the living, moving, procreating, sometimes speaking symbol that counts.'
'But surely mere birth without any necessary merit is illogical?'
'Certainly, and that is its great merit. Man is deeply illogical being, and must be ruled illogically. Whatever that frigid prig Bentham may say, there are innumerable motives that have nothing to do with utility. In good utilitarian logic a man does not sell all his goods to go crusading, nor does he build cathedrals; still less does he write verse. There are countless pieties without a name that find their focus in a crown. It is all well, I grant you, that the family should have worn it beyond the memory of man; for your recent creations do not answer - they are nothing in comparison of your priest-king, whose merit is irrelevant, whose place cannot be disputed, nor made the subject of a recurring vote.'

- Patrick O'Brian, The Fortune of War [London: HarperCollins 2003], 123-124.

Citát ako ilustrácia k téze: I [heart] O'Brian. A vôbec, čo čítate blogy, choďte čitať knihy.

Hej, no, rok čítania

Inde ľudia čítajú. Tohto roku som prečítal tak málo kníh, že zostavovať rebríček toho naj je priam smiešne. Netreba vyberať, stačí ich zobrať všetky a zoradiť. Ale no dobre, tak pár ich za zvláštnu zmienku stojí.

J.M. Coetzee - Disgrace. Pocit úpadku, zmaru a nevoľnosti ešte nikdy nebol tak pútavo čítavý. Budete chcieť čítať ďalej a nebude to príjemné.

Thomas Bernhard – Beton. Čo už len môžem viac dodať k Bernhardovi.

Patrick O’Brian – Master and Commander (1970); Post Captain (1972); HMS Surprise (1973); The Mauritius Command (1977); Desolation Island (1978). Áno, táto séria kníh je naozaj tak dobrá. Ďalšie tri diely už mám nachystané. Jane Austen na mori, dobrodrúžstvo (ako toto slovo nemám rád), napätie, humor a filozofické odbočky - kvalita a oddych môžu ísť ruka v ruke. Námorná terminológia nech suchozemcov neodradí, v tom nechápaní, čo sa vlastne deje, a čo znamenajú leeway, hawser, belay, mizzen, topgallant, jib, forecastle, halliards, bosen, bowsprit, je vlastne poézia. Odporúčam jednoznačne v origináli.

Tom Stoppard - Rosencrantz & Guildenstern Are Dead. Stark raving sane.

Víkendové efeméry

Dutá lebka Dana Browna /// Príklad kvantitatívneho bling-bling /// Eric Cartman odpovedá na Proustov dotazník /// Pasové fotky slávnych umelcov /// Kafka prospieva vašej mysli /// Federer! /// Hunter S. Thompson píše filmovej producentke /// Aj mŕtve lososy vedia analyzovať spoločenské situácie (lepšie ako ja) /// atď.

Údajný nominant

Často sa pertraktuje (scuzi, naozaj prvé slovo čo mi napadlo), že Milan Rúfus bol/býval nominovaný na Nobelovku za literatúru, naposledy som to videl tuná a svieti to aj na jeho anglickej wiki ale bez zdroja. Fakt by ma zaujímalo, kde táto informácia vznikla, kto to tvrdí a kto ho mal teda údajne nominovať. Na oficiálnych nobelovských stránkach totiž visí info, že nominácie nie sú verejné. Nevravím, že niekto z tých 700 eligable nominovať sa aj nepochválil, len potom by som rád vedieť kto a kedy. Alebo bude treba čakať tých 50 rokov než sa dozvieme pravdu? Zas si tu bezduchým opakovaním budujeme nejaký mýtus? UTFG mi zatiaľ moc nepomohlo.

Malá citačná anabáza

Čítajúc nedávno tu linkovaný článok Tomského zaujala a nesmierne ma pobavila švejkovská odvolávka "každý Maďar může za to, že je Maďar". Keďže Švejka som čítal a nedočítal už pred mnohými rokmi a výrok mi nebol povedomý, jal som sa pátrať po pôvodnom znení.

Doma na poličke mám vydanie z roku 1996, z Baronetu, neslávne známe tým, že je 'vyzdobené' síce mierne ohavnými ale duchu knihy snáď aj viac vyhovujúcimi ilustráciami Karla Klosa miesto tradičných ladovských naivistických kresieb (ostatne posúďte sami).

Ako som tak knihou listoval, utvrdil som sa v pozorovaní, ktoré som už v minulosti učinil po dvoch predchádzajúcich pokusoch knihu dočítať (ani raz som sa nedostal za polovicu) - je až zbytočne dlhá, a to je, prosímpekne, nedokončená. Keby Hašek nenapísal viac než prvý diel V zázemí mal by stále nesmrtelnosť zaručenú - ostatne, prvý diel bohate stačí, jeho záverečná veta by bola geniálnym koncom skvelej knihy. S postupom strán sa ale odmeny z čítania zmenšujú priam geometrickým radom. Preto mi ani spomínaný citát o Maďaroch nebol povedomý, je len pár strán za miestom, po ktoré som sa naposledy dopracoval. Nachádza sa v 2. diele Na frontě ku koncu tretej kapitoly Švejkovy příhody v Királyhidě:

"[...] - Maďaři jsou, zkrátka řečeno, holota," zakončil starý sapér Vodička, načež Švejk poznamenal: "Někerej Maďar taky za to nemůže, že je Maďar." [strana 313]

Nuž takto ja trávim nedeľné večery. Haj hou.

Citát na dnes

"V zlatožltom župane, čiernych plavkách na traky a v šarlátovočervenej kúpacej čiapke sa zastaví pri klavíri, jedným prstom zahrá a znovu zopakuje jednu hudobnú frázu. Nezdá sa vám, že v tej téme je niečo naliehavé? spýta sa Samazeuilha. A potom sa ide okúpať. Keď vyjde z vody, sadne si na piesok rozohriaty júlovým slnkom a opäť začne hovoriť o hudobnom motíve. Oplatilo by sa z neho niečo urobiť. Mohol by ho viackrát zopakovať, no nerozvíjať ho, orchester bude len stupňovať jeho intenzitu. Nie? Koniec koncov, povie, keď vstane a opäť zamieri do vody, niekedy čosi také funguje lepšie ako populárna pesnička. A ono to funguje ešte lepšie, Maurice, bude to stotisíckrát lepšie ako populárna pesnička."

- Jean Echenoz, Ravel [Bratislava: PT Marenčin, 2007] s. 69

B

V rámci svojho čiteteľského augusta som včera prečítal Bernhardov Betón, opäť typická Bernhardiana, jedným dychom vychŕlená obžaloba sveta z úst chorľavého muzikológa ktorý už desať rokov nevie začať svoj spis o Mendelssohnvi-Barthodlym. Znamenité, len neodporúčam čítať v období, keď máte za úlohu vyprodukovať nejaký text. Táto spisovateľská nemohúcnosť je nákazlivá. Keby som to čítal pred troma mesiacmi, svoju MA Thesis neslávnu veru ani nedopíšem.

Aj som tak včera uvažoval, že by mohlo byť zaujímavé zasvätiť svoj život písmenu B. Konzumovať len diela majstrov na B. Mohol by som dopadnúť aj horšie než po zbytok života počúvať len veci od Beethovena, Brahmsa, Bacha (JS, JC i CPE), Berlioza, Brittena, Boccheriniho, Borodina, Bartoka, Brucknera, či Braunfelsa (neviem, či sa Bartholdy s tým svojím M kvalifikuje). To isté u spisovateľov, veď Beckett, Bernhard, Borges, Bulgakov, Broch, Bolano etc. A potom sú tam ešte aj Bergson, Brentano, Bolzano, lež o týchto viem ani trt. A tiež Bourdieu. Ale taký Badiou to už radšej ani nejdem uvažovať. Gah, never mind.

Keď už je reč o B, dnes čítam Beigbedera, Windows on the World. Tejto knižke som sa tak trochu vyhýbal, viac než sledovaním katastrofy v priamom prenose som sa témou 11. septembra emocionálne nezaoberal a táto kniha ide priamo do centra diania, do reštaurácie Windows on the World v severnej veži kde je hlavný hrdina so svojimi dvoma malými synmi na výlete. Kniha trvá od 8:30 do 10:28, každá minúta jedna kapitola. Lietadlo naráža do severnej veže o 8:46 a veža padá o 10:28. "There is therefore a time lag of exactly an hour and three-quarters. Hell lasts an hour and three quarters. As does this book." [s. 6] Takáto kniha predsa musí byť trápna a patetická, ale autorovi sa napriek všetkému podarilo namiešať koktail kde trápne a dojímavé, patetické a vtipné, bystré a hĺbavé spolu koexistujú a, čo je najdôležitejšie, dajú sa čítať.

Bloggerské motto, od Bernharda

"Každé zveřejnění je hloupost, důkaz slabého povahového rysu. Chtít zveřejňovat svého ducha je nejostudnější ze všech zločinů a já se tento nejostudnější zločin všech zločinů nerozpakoval spáchat hned několikrát."

- Thomas Bernhard, Beton [Praha: Prostor, 2004, s.43]

Letné čítanie

Ako aj po minulé letá, aj tieto prázdniny trávim prijemným ničnerobením, ktoré mi kazí len úzkosť z nedostatku čítania. Obzvlášť ma mátajú dve krabice anglických paperbackov, ktoré som za lacný Sorosov groš v Pešti uplynulý rok napĺňal. A potom všelikde na webe nachádzam odkazy na zoznamy skvelých kníh. Tak reku uvažujem na to od augusta ísť po tyler-cowenovsky, zobrať denne jednu knihu a čítať len pokiaľ to znesie, nesiliť sa, odhodiť hocako renomovanú knihu, ak ma nebude baviť, ale čítať niečo pevne aspoň 4 hodiny denne. Uvidíme, čo to dá. Začnem v sobotu s Bernhardovým Betónom. Tento blogpost by asi mal slúžiť ako verejný záväzok, čiže kľudne nešetrite opovrhovaním, pokiaľ sa k tomuto nevrátim, prípadne nebudem aspoň referovať ako to ide.

...and times being what they are

ROS: What is your line?
PLAYER: Tragedy, sir. Deaths and disclosures, universal and particular, dénouements both unexpected and inexorable, transvestite melodrama on all levels including the suggestive. We transport you into a world of intrigue and illusion... clowns, if you like, murderers - we can do you ghosts and battles, on the skirmish level, heroes, villains, tormented lovers - set pieces in the poetic vein; we can do you rapiers or rape or both, by all means, faithless wives and ravished virgins - flagrante delicto at a price, but that comes under realism for which there are special terms. Getting warm, am I?
ROS (doubtfully): Well, I don't know....
PLAYER: It costs little to watch, and little more if you happen to get caught up in the action, if that's your taste and times being what they are.
ROS: What are they?
PLAYER: Indifferent.
ROS: Bad?
PLAYER: Wicked. Now what precisely is your pleasure?

-- Tom Stoppard: Rosencrantz & Guildenstern Are Dead, Act One [London: Faber and Faber, p. 14]

Don't Panic

Nezabúdajte, že dnes je International Towel Day! Uteráky so sebou!

Citát etc.

Nuž moje štúdiá na CEU, tu v stredisku internacionálnych, sionistických, maďarónskych spiklencov, kde nás učia ako svojstojným Slovákom zakrútiť krkom, sa pomaly chýlia ku koncu a ja zisťujem, že mám za 4 týždne splodiť thesis. A čím sa zapodievam? Čítam si esej od literárneho kritika časopisu New Yorker Jamesa Wooda How Fiction Works. Ak moja snaha nezmení v dohľadnej dobe razanciu, budem asi znalosti písania fikcie notne potrebovať. Nie je to veľmo vedecká publikácia, ale zato nesmierne zábavná a plná skvelých postrehov. Napr.:

So what did Flaubert mean by style, by the music of a sentence? This, from Madame Bovary - Charles is stupidly proud that he has got Emma pregnant: "L'idée d'avoir engendré le délectait." So compact, so precise, so rhythmic. Literally, this is 'The idea of having engendered delighted him.' Geoffrey Wall, in his Penguin translation, renders it as: "The thought of having impregnated her was delectable to him." This is good, but pity the poor translator. For the English is a wan cousin of the French. Say the French out aloud, as Flaubert would have done, and you encounter four 'ay' sounds in three of the words: 'l'idée, engendré, délectait.' An English translation that tried to mimic the untranslatable music of the French - that tried to mimic the rhyming - would sound like bad hip-hop: 'The notion of procreation was a delectation.
-- James Wood, How Fiction Works (London: Vintage Books), p.143.

Teraz už len nájsť spôsob ako to zakomponovať do dákej tej politicko-vednej thesis.

Re: Rúfus

Ale už toho mám vážne plné zuby! Kde v paži sa flákajú slovenskí literárni kritici? (A máme nejakých vôbec?) Nastal príhodný čas na prehodnocovanie tvorby, ale sú podozrivo ticho. Zrejme sa boja že ich stáda bien-pensant trpiace emocionálnou inkontinenciou ubijú čapicami (resp. kefijami). Bože uchovaj o niekom v deň jeho pohrebu povedať niečo iné než chválorečenia. Bah! Ale kedy bude príhodnejšia chvíľa konečne nahlas povedať, že Rúfus písal posledné desaťročia sentimentálne sračky a je to čistý gýč!? A hoci mal aj zamlada svetlejšie chvíle, to nie je žiaden dôvod ho dnes fetišizovať na nejakého národného barda. I keď verím, že jeho poetika apoteózy kresťanského utrpenia a pasivity, jeho temer ľudácka estetika, silne konvenovala istým 'intelektuálnym' okruhom.

Rúfus je vinný gýčom. To už by som mu skôr odpustil to údajné členstvo v komunistickej strane.

(ďakujem VK za postrehy)

900 slov o knihách

Teda, niežeby som ich počítal. Tie slová. Kníh bolo tohto roku prečítaných len poskromne. Ostatne už som sa raz sťažoval, že nečítam, nač sa opakovať. Jednako by som tu rád pár kníh vyzdvihol, odporučil, ba aj pochválil. Možno z toho bude tradícia. Teda: Rok 2008 v čítaní. V neporadí konkrétnom, len tak.

Starí majstri, Thomas Bernhard, napríklad. Famózna knižka, povedal by som ak od Bernharda len jednu alebo dve knižky, tak táto je pekným kompendiom väčšiny jeho mizantropií (ako druhú by som potom odporúčal azda jeho najprístupnejšieho Wittgensteinovho synovca). Ale aby som sa citoval, veď prečo nie, kto iný by mi aj zvýšil citačný index, že áno:

"Starí majstri sú zatiaľ to naj, čo som od Bernharda čítal, mohol by som citovať z každej strany, je úchvatne nasratý, nadáva na všetko, od Beethovena po viedenské toalety. Odporúčam."

Tak veru. A Bernhard rozumie, že čítať sa nemá veľa.

Amsterdam, Ian McEwan. Znamenité. Krátky príbeh dvoch priateľov, z ktorých jeden je uznávaný skladateľ a druhý šéfredaktor prominentného plátku, ktorý na pohrebe spoločnej známej (povedzme rovno, že milenky oboch) uzavrú pakt, ktorý vedie k tragi-komickým dôsledkom. Plus jedna z najkrajších pasáží o skladaní hudby, aká kedy bola zverená papieru.

Dieťa 44, Tom Rob Smith. Najprv ma aj prekvapilo, že táto kniha žánrovo patriaca do kategórie thriller/detektívka sa dostala na Booker longlist, čo je literárne azda trochu snobskejšia záležitosť. Ale len do prečítania. Pretože, ak za literatúru máme knihy, ktoré človeka upútajú, omámia a privodia tú priam barthesovskú rozkoš z textu, tak tento vrcholne inteligentný thriller, strhujúco zasadený do fascinujúcej, mrazivej doby stalinského Ruska, jednoznačne je literatúrou. A nič na tom nemení ani fakt, že je to príbeh o pátraní po masovom vrahovi v spoločnosti, kde neexistuje (lebo nesmie) zločin. Túto knihu zvládnete za dva/tri dni ale veľa iného popritom nestihnete.

Blood Meridian, Cormac McCarthy. Tento zoznam nemá favoritov, nie je o poradí, o najsamnaj. Ale táto kniha aj tak akosi čnie. Svojím rozmachom, jazykom, sujetom, štýlom aj ambíciou je prirovnávaná k Moby Dickovi a môžem len dodať, že zaslúžene. Tak starosvetsky popiči hardcore western román-epos tak skoro čítať nebudete. Nekecám. Bezpochýb jedna z naj kníh americkej literatúry 20. storočia, ak nie vôbec, Magnum Opus autora takých kníh ako je Cesta alebo Táto krajina nie je pre starých. Príbeh knihy sa odohráva v polke 19. storočia, na americko-mexickom pohraničí, voľne opisujúc osudy reálneho Glantonovho gangu, oficiálne povereného skalpovacími výpravami proti Indiánom. McCarthy tu priviedol na svet jednu z najfascinujúcejších postáv svetovej literatúry, Sudcu Holdena, "the vast abhorrence", dvojmetrového plešatého albína, chladnokrvného vraha, pedofila, banditu, filozofa, vedca, zdanlivo nestarnúceho strojcu ľudských osudov priam mýtických rozmerov, duchovného vodcu gangu.

"It makes no difference what men think of war, said the judge. War endures. As well ask men what they think of stone. War was always here. Before man was, war waited for him. The ultimate trade awaiting its ultimate practitioner. That is the way it was and will be. That way and not some other way."

Posledný paragraf knihy:

"And they are dancing, the board floor slamming under the jackboots and the fiddlers grinning hideously over their canted pieces. Towering over them all is the judge and he is naked dancing, his small feet lively and quick and now in doubletime and bowing to the ladies, huge and pale and hairless, like an enormous infant. He never sleeps, he says. He says he'll never die. He bows to the fiddlers and sashays backwards and throws back his head and laughs deep in his throat and he is a great favorite, the judge. He wafts his hat and the lunar dome of his skull passes palely under the lamps and he swings about and takes possession of one of the fiddles and he pirouettes and makes a pass, two passes, dancing and fiddling at once. His feet are light and nimble. He never sleeps. He says that he will never die. He dances in light and in shadow and he is a great favorite. He never sleeps, the judge. He is dancing, dancing. He says that he will never die."

Dajte tomu chlapovi Nobela, ťuťmáci. Vraj sa chystá preklad do čestiny, ale serte naň, siahnite po originále. "Goldseekers. Itinerant degenerates bleeding westward like some heliotropic plague." Kam sa podeje v preklade tá poetickosť, nechcem vedieť. Vážení, Blood Meridian, to je kurva umenie!

Journey by Moonlight, Antal Szerb. Aspoň na niečo bol moj pobyt v Pešti zatiaľ isto dobrý. Táto kniha mi bola vysoko odporúčaná jednou spolužiačkou so slovami, že ju čítal každý vzdelaný Maďar.* Na rozdiel od našich školopovinných autorov o tomto možno bezpečne predpokladať, že tak činia dobrovoľne. Milosrdne sardonický štýl autora nám uvádza trampoty moderného 'anti-hrdinu' Mihályho, márne unikajúceho svojmu stredostavovskému osudu, stále námesačne opantaného fantáziami dospievania, putujúceho Talianskom v ústrety zmiereniu. Zhruba. V priamom protiklade k predchádzajúcim knihám je táto priam láskavá, ironická iste, inteligentná - na výsosť, ale nikdy nie cynická. Že táto kniha nebola schopná za 70 rokov od jej publikovania ešte vyjsť po slovensky považujem za kultúrny škandál. Tak.

Samozrejme, so svojimi tipmi, postrehmi, a naj knihami prečítanými v roku 2008 sa prosím zdôverte na obvyklom mieste.

*Pre vzdelaných Stredoeurópanov našťastie existuje anglický preklad. O/T: Jestvuje kniha, o ktorej by sme mohli tvrdiť, že ju čítal každý vzdelaný Slovák? A keď vravím každý, myslím tým aspoň každého tretieho, nech si nekladieme hneď privysoké ciele.

Dead pool watch

RIP Harold Pinter.

Bodíky!

(Mimochodom, Pintera môžete vidieť v tejto adaptácii Beckettovej hry Katastrofa čoby Režiséra.)

Ako sa tak pozerám na ten svoj zoznam, nezaslúžil by som si už aj body za General Motors?