Nečítam.
Je leto, nečítam.
Na vine je Google. Robí nás sprostejším. Duh! Ja vôbec odkedy používam Google ani topánky si neviem zaviazať. Hoci zase kravatu si bez netu neuviažem vôbec. Je ale pravda, že už istú dobu u seba pozorujem neschopnosť sústrediť sa na dlhší text, čo je aj dôvod prečo som ani tú esej nedočítal, hoci sa snažím už vyše mesiaca. Ale aspoň viem, že to nie je moja vina. To internet. Sviňa internet. A už som sa bál, že starnem, či čo.
Ako ktosi kdesi chytro poznamenal, knihy prestávajú slúžiť ako kultúrne referenčný rámec našich ašpirácii, túto úlohu pred mnohými vekmi (asi pred týždňom?) prebral internet a ešte predtým televízia. Ani si nepamätám kedy som vôbec videl v našich novinách poctivú knižnú recenziu (tuším Hevierovu ódu na ten Beňovej nový román). Nehovoriac o tom, že kultúrne rubriky v novinách idú systematicky dole vodou (čítali ste napr. túto recenziu na Dark Knight? Čosi príšerné.)
V Británii sa kvôli nečítaniu kníh ešte trochu vzrušujú, snobi jedni. Volajú to Reader’s block a je to fenomén du jour. Fakt, píše o tom Guardian. Lebože si knihy vyberáme ako akúsi signalizáciu svojej kultúrnej prevahy, ale potom nemáme síl ich dočítať, trpíme z toho úzkosťou. Či čo.
Veru a potom mňa napríklad začne lákať nejaká detektívka, ale ako to môžem čítať, keď som ešte ani nezačal čítať toho Prousta, Kierkegaarda, Foucaulta. Navyše, keď už niečo začneme čítať, nechceme sa vzdať, berieme to ako osobnú prehru, nedostatočnosť, zbabelo utiecť z bojiska. Ja osobne sa len veľmi pomaly zbavujem zlozvyku, že čo začnem, to dokončím (Ach, ešte stále mám v živej pamäti to utrpenie a ten pocit prázdneho víťazstva, keď som ešte kedysi na základnej škole dočítal Deti kapitána Granta. Fuj. Verne. Fuj. Karl May. Tiež fuj.)
Pár neslávnych príkladov mojich nedočítaní:
Dva roky prázdnin. Fuj. Poklad na striebornom jazere. Fuj. Tie detské dni, ktoré som mohol tráviť lámaním rúk nôh (najmä vlastných) povonku mi už nik nevráti.
Eco – Foucaultovo kyvadlo. Kabala? Skôr Kablabla. No čo, mal som 15.
Hašek – Švejk. Prečítal som len prvú zo štyroch kníh (2 pokusy) a dnes som presvedčený, že to bohato stačí.
Schlink – Predčítač. Nejako som sa nedokázal preniesť cez tu teenagerovsky fantasknú pasáž, kde toho pubertiaka zvedie tá sexi vojnová zločinka. Takto opísané to znie lepšie než je to v knihe.
Broch – Smrť Vergíliova. Super vec, ale náročné jak fras. Ešte niekedy skúsim.
Stephen King – Zelená míľa. Ngngngng. Majster vypätia, nie napätia.
Egon Bondy – Sklepní práce. Keby to boli ožralecké veršovanky, možno.
Raymond Queneau – Zazi v metre. Nedočítal, hoci je to môj obľúbený autor. Videl som film, knihu už sa mi nechcelo. Ale teraz ďalšia jeho kniha hrozí nedočítaním. Žeby som prehodnotil jeho status?
A iné, ktoré ani nepamätám a/alebo bolo už nutné ich vrátiť do knižnice či kam.
Non-fiction ani nejdem vyratúvať, lebo sa naozaj znemožním.
Nuž ale nie o tomto som chcel, teda nie celkom. Viac než nedočítané má trápia neprečítané. Teda ani nenačaté.
David Lodge v knihe Profesorské rošády – ktorú som mimochodom nečítal – popisuje zábavnú hru ctených akademikov, hru na Hanbu (populárnu v mnohých inkarnáciach), kde má každý povedať knihu, pri ktorej sa hanbí, že ju nečítal. Najzahanbujúcejšie priznanie (resp., priznanie, ktoré má najnižšiu zhodu u ostatných hráčov) vyhráva. Vyhral profesor anglickej literatúry, čo priznal, že nečítal Hamleta. Následne dostal padáka. Tuná také nič nehrozí. Ctení čitatelia, za neprečítanie ktorého literárneho veľdiela sa hanbíte najviac? Von s tým, favorita už aj tak poznám*.
Ja sám neviem, s Melvillovým Moby Dickom asi sotva vyhrám, hoci ma mrzí, že som ho nečítal. Za mnoho kníh, ktoré som nečítal sa vôbec nehanbím, naopak (Marquez, Coelho, Hesse, etc). Možno tak Murakamiho Nórske drevo, populárne, čítané, v istých kruhoch de rigueur. S tým možno vyhrať hanbu. Z akademických sa určite hanbím za nečítanie de Tocquevilla, Webera, Schumpetera, Foucaulta, alebo aj Huntingtona. A ďalších. Mnohých, mnohých ďalších.
Pôvodne som tento post plánoval na začiatok leta, s tým, že tu vymenujem nejakých 8 kníh, za ktoré sa hanbím a ktoré hodlám v lete prečítať a koncom augusta vyhodnotiť svoju snahu. Ešteže som tak neurobil, leto v polovici a ja mám jeden z najhorších prípadov reader’s blocku zaznamenaný v literatúre.
Sviňa ten internet. Sviňa Google.
* Ahoj Kaja!
Je leto, nečítam.
Na vine je Google. Robí nás sprostejším. Duh! Ja vôbec odkedy používam Google ani topánky si neviem zaviazať. Hoci zase kravatu si bez netu neuviažem vôbec. Je ale pravda, že už istú dobu u seba pozorujem neschopnosť sústrediť sa na dlhší text, čo je aj dôvod prečo som ani tú esej nedočítal, hoci sa snažím už vyše mesiaca. Ale aspoň viem, že to nie je moja vina. To internet. Sviňa internet. A už som sa bál, že starnem, či čo.
Ako ktosi kdesi chytro poznamenal, knihy prestávajú slúžiť ako kultúrne referenčný rámec našich ašpirácii, túto úlohu pred mnohými vekmi (asi pred týždňom?) prebral internet a ešte predtým televízia. Ani si nepamätám kedy som vôbec videl v našich novinách poctivú knižnú recenziu (tuším Hevierovu ódu na ten Beňovej nový román). Nehovoriac o tom, že kultúrne rubriky v novinách idú systematicky dole vodou (čítali ste napr. túto recenziu na Dark Knight? Čosi príšerné.)
V Británii sa kvôli nečítaniu kníh ešte trochu vzrušujú, snobi jedni. Volajú to Reader’s block a je to fenomén du jour. Fakt, píše o tom Guardian. Lebože si knihy vyberáme ako akúsi signalizáciu svojej kultúrnej prevahy, ale potom nemáme síl ich dočítať, trpíme z toho úzkosťou. Či čo.
Veru a potom mňa napríklad začne lákať nejaká detektívka, ale ako to môžem čítať, keď som ešte ani nezačal čítať toho Prousta, Kierkegaarda, Foucaulta. Navyše, keď už niečo začneme čítať, nechceme sa vzdať, berieme to ako osobnú prehru, nedostatočnosť, zbabelo utiecť z bojiska. Ja osobne sa len veľmi pomaly zbavujem zlozvyku, že čo začnem, to dokončím (Ach, ešte stále mám v živej pamäti to utrpenie a ten pocit prázdneho víťazstva, keď som ešte kedysi na základnej škole dočítal Deti kapitána Granta. Fuj. Verne. Fuj. Karl May. Tiež fuj.)
Pár neslávnych príkladov mojich nedočítaní:
Dva roky prázdnin. Fuj. Poklad na striebornom jazere. Fuj. Tie detské dni, ktoré som mohol tráviť lámaním rúk nôh (najmä vlastných) povonku mi už nik nevráti.
Eco – Foucaultovo kyvadlo. Kabala? Skôr Kablabla. No čo, mal som 15.
Hašek – Švejk. Prečítal som len prvú zo štyroch kníh (2 pokusy) a dnes som presvedčený, že to bohato stačí.
Schlink – Predčítač. Nejako som sa nedokázal preniesť cez tu teenagerovsky fantasknú pasáž, kde toho pubertiaka zvedie tá sexi vojnová zločinka. Takto opísané to znie lepšie než je to v knihe.
Broch – Smrť Vergíliova. Super vec, ale náročné jak fras. Ešte niekedy skúsim.
Stephen King – Zelená míľa. Ngngngng. Majster vypätia, nie napätia.
Egon Bondy – Sklepní práce. Keby to boli ožralecké veršovanky, možno.
Raymond Queneau – Zazi v metre. Nedočítal, hoci je to môj obľúbený autor. Videl som film, knihu už sa mi nechcelo. Ale teraz ďalšia jeho kniha hrozí nedočítaním. Žeby som prehodnotil jeho status?
A iné, ktoré ani nepamätám a/alebo bolo už nutné ich vrátiť do knižnice či kam.
Non-fiction ani nejdem vyratúvať, lebo sa naozaj znemožním.
Nuž ale nie o tomto som chcel, teda nie celkom. Viac než nedočítané má trápia neprečítané. Teda ani nenačaté.
David Lodge v knihe Profesorské rošády – ktorú som mimochodom nečítal – popisuje zábavnú hru ctených akademikov, hru na Hanbu (populárnu v mnohých inkarnáciach), kde má každý povedať knihu, pri ktorej sa hanbí, že ju nečítal. Najzahanbujúcejšie priznanie (resp., priznanie, ktoré má najnižšiu zhodu u ostatných hráčov) vyhráva. Vyhral profesor anglickej literatúry, čo priznal, že nečítal Hamleta. Následne dostal padáka. Tuná také nič nehrozí. Ctení čitatelia, za neprečítanie ktorého literárneho veľdiela sa hanbíte najviac? Von s tým, favorita už aj tak poznám*.
Ja sám neviem, s Melvillovým Moby Dickom asi sotva vyhrám, hoci ma mrzí, že som ho nečítal. Za mnoho kníh, ktoré som nečítal sa vôbec nehanbím, naopak (Marquez, Coelho, Hesse, etc). Možno tak Murakamiho Nórske drevo, populárne, čítané, v istých kruhoch de rigueur. S tým možno vyhrať hanbu. Z akademických sa určite hanbím za nečítanie de Tocquevilla, Webera, Schumpetera, Foucaulta, alebo aj Huntingtona. A ďalších. Mnohých, mnohých ďalších.
Pôvodne som tento post plánoval na začiatok leta, s tým, že tu vymenujem nejakých 8 kníh, za ktoré sa hanbím a ktoré hodlám v lete prečítať a koncom augusta vyhodnotiť svoju snahu. Ešteže som tak neurobil, leto v polovici a ja mám jeden z najhorších prípadov reader’s blocku zaznamenaný v literatúre.
Sviňa ten internet. Sviňa Google.
* Ahoj Kaja!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára