V rámci svojho čiteteľského augusta som včera prečítal Bernhardov Betón, opäť typická Bernhardiana, jedným dychom vychŕlená obžaloba sveta z úst chorľavého muzikológa ktorý už desať rokov nevie začať svoj spis o Mendelssohnvi-Barthodlym. Znamenité, len neodporúčam čítať v období, keď máte za úlohu vyprodukovať nejaký text. Táto spisovateľská nemohúcnosť je nákazlivá. Keby som to čítal pred troma mesiacmi, svoju MA Thesis neslávnu veru ani nedopíšem.
Aj som tak včera uvažoval, že by mohlo byť zaujímavé zasvätiť svoj život písmenu B. Konzumovať len diela majstrov na B. Mohol by som dopadnúť aj horšie než po zbytok života počúvať len veci od Beethovena, Brahmsa, Bacha (JS, JC i CPE), Berlioza, Brittena, Boccheriniho, Borodina, Bartoka, Brucknera, či Braunfelsa (neviem, či sa Bartholdy s tým svojím M kvalifikuje). To isté u spisovateľov, veď Beckett, Bernhard, Borges, Bulgakov, Broch, Bolano etc. A potom sú tam ešte aj Bergson, Brentano, Bolzano, lež o týchto viem ani trt. A tiež Bourdieu. Ale taký Badiou to už radšej ani nejdem uvažovať. Gah, never mind.
Keď už je reč o B, dnes čítam Beigbedera, Windows on the World. Tejto knižke som sa tak trochu vyhýbal, viac než sledovaním katastrofy v priamom prenose som sa témou 11. septembra emocionálne nezaoberal a táto kniha ide priamo do centra diania, do reštaurácie Windows on the World v severnej veži kde je hlavný hrdina so svojimi dvoma malými synmi na výlete. Kniha trvá od 8:30 do 10:28, každá minúta jedna kapitola. Lietadlo naráža do severnej veže o 8:46 a veža padá o 10:28. "There is therefore a time lag of exactly an hour and three-quarters. Hell lasts an hour and three quarters. As does this book." [s. 6] Takáto kniha predsa musí byť trápna a patetická, ale autorovi sa napriek všetkému podarilo namiešať koktail kde trápne a dojímavé, patetické a vtipné, bystré a hĺbavé spolu koexistujú a, čo je najdôležitejšie, dajú sa čítať.
Aj som tak včera uvažoval, že by mohlo byť zaujímavé zasvätiť svoj život písmenu B. Konzumovať len diela majstrov na B. Mohol by som dopadnúť aj horšie než po zbytok života počúvať len veci od Beethovena, Brahmsa, Bacha (JS, JC i CPE), Berlioza, Brittena, Boccheriniho, Borodina, Bartoka, Brucknera, či Braunfelsa (neviem, či sa Bartholdy s tým svojím M kvalifikuje). To isté u spisovateľov, veď Beckett, Bernhard, Borges, Bulgakov, Broch, Bolano etc. A potom sú tam ešte aj Bergson, Brentano, Bolzano, lež o týchto viem ani trt. A tiež Bourdieu. Ale taký Badiou to už radšej ani nejdem uvažovať. Gah, never mind.
Keď už je reč o B, dnes čítam Beigbedera, Windows on the World. Tejto knižke som sa tak trochu vyhýbal, viac než sledovaním katastrofy v priamom prenose som sa témou 11. septembra emocionálne nezaoberal a táto kniha ide priamo do centra diania, do reštaurácie Windows on the World v severnej veži kde je hlavný hrdina so svojimi dvoma malými synmi na výlete. Kniha trvá od 8:30 do 10:28, každá minúta jedna kapitola. Lietadlo naráža do severnej veže o 8:46 a veža padá o 10:28. "There is therefore a time lag of exactly an hour and three-quarters. Hell lasts an hour and three quarters. As does this book." [s. 6] Takáto kniha predsa musí byť trápna a patetická, ale autorovi sa napriek všetkému podarilo namiešať koktail kde trápne a dojímavé, patetické a vtipné, bystré a hĺbavé spolu koexistujú a, čo je najdôležitejšie, dajú sa čítať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára