B

V rámci svojho čiteteľského augusta som včera prečítal Bernhardov Betón, opäť typická Bernhardiana, jedným dychom vychŕlená obžaloba sveta z úst chorľavého muzikológa ktorý už desať rokov nevie začať svoj spis o Mendelssohnvi-Barthodlym. Znamenité, len neodporúčam čítať v období, keď máte za úlohu vyprodukovať nejaký text. Táto spisovateľská nemohúcnosť je nákazlivá. Keby som to čítal pred troma mesiacmi, svoju MA Thesis neslávnu veru ani nedopíšem.

Aj som tak včera uvažoval, že by mohlo byť zaujímavé zasvätiť svoj život písmenu B. Konzumovať len diela majstrov na B. Mohol by som dopadnúť aj horšie než po zbytok života počúvať len veci od Beethovena, Brahmsa, Bacha (JS, JC i CPE), Berlioza, Brittena, Boccheriniho, Borodina, Bartoka, Brucknera, či Braunfelsa (neviem, či sa Bartholdy s tým svojím M kvalifikuje). To isté u spisovateľov, veď Beckett, Bernhard, Borges, Bulgakov, Broch, Bolano etc. A potom sú tam ešte aj Bergson, Brentano, Bolzano, lež o týchto viem ani trt. A tiež Bourdieu. Ale taký Badiou to už radšej ani nejdem uvažovať. Gah, never mind.

Keď už je reč o B, dnes čítam Beigbedera, Windows on the World. Tejto knižke som sa tak trochu vyhýbal, viac než sledovaním katastrofy v priamom prenose som sa témou 11. septembra emocionálne nezaoberal a táto kniha ide priamo do centra diania, do reštaurácie Windows on the World v severnej veži kde je hlavný hrdina so svojimi dvoma malými synmi na výlete. Kniha trvá od 8:30 do 10:28, každá minúta jedna kapitola. Lietadlo naráža do severnej veže o 8:46 a veža padá o 10:28. "There is therefore a time lag of exactly an hour and three-quarters. Hell lasts an hour and three quarters. As does this book." [s. 6] Takáto kniha predsa musí byť trápna a patetická, ale autorovi sa napriek všetkému podarilo namiešať koktail kde trápne a dojímavé, patetické a vtipné, bystré a hĺbavé spolu koexistujú a, čo je najdôležitejšie, dajú sa čítať.

Bloggerské motto, od Bernharda

"Každé zveřejnění je hloupost, důkaz slabého povahového rysu. Chtít zveřejňovat svého ducha je nejostudnější ze všech zločinů a já se tento nejostudnější zločin všech zločinů nerozpakoval spáchat hned několikrát."

- Thomas Bernhard, Beton [Praha: Prostor, 2004, s.43]

900 slov o knihách

Teda, niežeby som ich počítal. Tie slová. Kníh bolo tohto roku prečítaných len poskromne. Ostatne už som sa raz sťažoval, že nečítam, nač sa opakovať. Jednako by som tu rád pár kníh vyzdvihol, odporučil, ba aj pochválil. Možno z toho bude tradícia. Teda: Rok 2008 v čítaní. V neporadí konkrétnom, len tak.

Starí majstri, Thomas Bernhard, napríklad. Famózna knižka, povedal by som ak od Bernharda len jednu alebo dve knižky, tak táto je pekným kompendiom väčšiny jeho mizantropií (ako druhú by som potom odporúčal azda jeho najprístupnejšieho Wittgensteinovho synovca). Ale aby som sa citoval, veď prečo nie, kto iný by mi aj zvýšil citačný index, že áno:

"Starí majstri sú zatiaľ to naj, čo som od Bernharda čítal, mohol by som citovať z každej strany, je úchvatne nasratý, nadáva na všetko, od Beethovena po viedenské toalety. Odporúčam."

Tak veru. A Bernhard rozumie, že čítať sa nemá veľa.

Amsterdam, Ian McEwan. Znamenité. Krátky príbeh dvoch priateľov, z ktorých jeden je uznávaný skladateľ a druhý šéfredaktor prominentného plátku, ktorý na pohrebe spoločnej známej (povedzme rovno, že milenky oboch) uzavrú pakt, ktorý vedie k tragi-komickým dôsledkom. Plus jedna z najkrajších pasáží o skladaní hudby, aká kedy bola zverená papieru.

Dieťa 44, Tom Rob Smith. Najprv ma aj prekvapilo, že táto kniha žánrovo patriaca do kategórie thriller/detektívka sa dostala na Booker longlist, čo je literárne azda trochu snobskejšia záležitosť. Ale len do prečítania. Pretože, ak za literatúru máme knihy, ktoré človeka upútajú, omámia a privodia tú priam barthesovskú rozkoš z textu, tak tento vrcholne inteligentný thriller, strhujúco zasadený do fascinujúcej, mrazivej doby stalinského Ruska, jednoznačne je literatúrou. A nič na tom nemení ani fakt, že je to príbeh o pátraní po masovom vrahovi v spoločnosti, kde neexistuje (lebo nesmie) zločin. Túto knihu zvládnete za dva/tri dni ale veľa iného popritom nestihnete.

Blood Meridian, Cormac McCarthy. Tento zoznam nemá favoritov, nie je o poradí, o najsamnaj. Ale táto kniha aj tak akosi čnie. Svojím rozmachom, jazykom, sujetom, štýlom aj ambíciou je prirovnávaná k Moby Dickovi a môžem len dodať, že zaslúžene. Tak starosvetsky popiči hardcore western román-epos tak skoro čítať nebudete. Nekecám. Bezpochýb jedna z naj kníh americkej literatúry 20. storočia, ak nie vôbec, Magnum Opus autora takých kníh ako je Cesta alebo Táto krajina nie je pre starých. Príbeh knihy sa odohráva v polke 19. storočia, na americko-mexickom pohraničí, voľne opisujúc osudy reálneho Glantonovho gangu, oficiálne povereného skalpovacími výpravami proti Indiánom. McCarthy tu priviedol na svet jednu z najfascinujúcejších postáv svetovej literatúry, Sudcu Holdena, "the vast abhorrence", dvojmetrového plešatého albína, chladnokrvného vraha, pedofila, banditu, filozofa, vedca, zdanlivo nestarnúceho strojcu ľudských osudov priam mýtických rozmerov, duchovného vodcu gangu.

"It makes no difference what men think of war, said the judge. War endures. As well ask men what they think of stone. War was always here. Before man was, war waited for him. The ultimate trade awaiting its ultimate practitioner. That is the way it was and will be. That way and not some other way."

Posledný paragraf knihy:

"And they are dancing, the board floor slamming under the jackboots and the fiddlers grinning hideously over their canted pieces. Towering over them all is the judge and he is naked dancing, his small feet lively and quick and now in doubletime and bowing to the ladies, huge and pale and hairless, like an enormous infant. He never sleeps, he says. He says he'll never die. He bows to the fiddlers and sashays backwards and throws back his head and laughs deep in his throat and he is a great favorite, the judge. He wafts his hat and the lunar dome of his skull passes palely under the lamps and he swings about and takes possession of one of the fiddles and he pirouettes and makes a pass, two passes, dancing and fiddling at once. His feet are light and nimble. He never sleeps. He says that he will never die. He dances in light and in shadow and he is a great favorite. He never sleeps, the judge. He is dancing, dancing. He says that he will never die."

Dajte tomu chlapovi Nobela, ťuťmáci. Vraj sa chystá preklad do čestiny, ale serte naň, siahnite po originále. "Goldseekers. Itinerant degenerates bleeding westward like some heliotropic plague." Kam sa podeje v preklade tá poetickosť, nechcem vedieť. Vážení, Blood Meridian, to je kurva umenie!

Journey by Moonlight, Antal Szerb. Aspoň na niečo bol moj pobyt v Pešti zatiaľ isto dobrý. Táto kniha mi bola vysoko odporúčaná jednou spolužiačkou so slovami, že ju čítal každý vzdelaný Maďar.* Na rozdiel od našich školopovinných autorov o tomto možno bezpečne predpokladať, že tak činia dobrovoľne. Milosrdne sardonický štýl autora nám uvádza trampoty moderného 'anti-hrdinu' Mihályho, márne unikajúceho svojmu stredostavovskému osudu, stále námesačne opantaného fantáziami dospievania, putujúceho Talianskom v ústrety zmiereniu. Zhruba. V priamom protiklade k predchádzajúcim knihám je táto priam láskavá, ironická iste, inteligentná - na výsosť, ale nikdy nie cynická. Že táto kniha nebola schopná za 70 rokov od jej publikovania ešte vyjsť po slovensky považujem za kultúrny škandál. Tak.

Samozrejme, so svojimi tipmi, postrehmi, a naj knihami prečítanými v roku 2008 sa prosím zdôverte na obvyklom mieste.

*Pre vzdelaných Stredoeurópanov našťastie existuje anglický preklad. O/T: Jestvuje kniha, o ktorej by sme mohli tvrdiť, že ju čítal každý vzdelaný Slovák? A keď vravím každý, myslím tým aspoň každého tretieho, nech si nekladieme hneď privysoké ciele.

Ako pochopiť Rakúsko

Tá ohavná záležitosť v rakúskom Amstettene, akosi nejde na ňu nereflektovať, len umocnila všetky moje anti-rakúske predsudky, ktoré vo mne silno vypestoval najmä Thomas Bernhard svojou prezieravou a intelektuálne zžieravou nenávisťou všetkého rakúskeho. A nebol som veru sám, kto si spomenul na Bernharda, keď sa v správach objavil ďalší prípad súkromných pekiel plných chmúrností a ohavností pod falošne idylickou fasádou zaprdenej provinčnosti. Musím len opakovať, keď chcete pochopiť Rakúsko – a cezeň aj Strednú Európu – neostáva vám nič iné len sa ponoriť do diela Thomasa Bernharda – ak na to máte pevné nervy.

Záznam z ciest

Tri albumy, tri krát tri slová, tri ukážky:

The Black Keys 2008 - Attack & Release: Výborný, ich najslabší.

'Psychotic Girl'

Gnarls Barkley 2008 - The Odd Couple: Mor. Inak fajn.

'Whatever'

The Duke Spirit 2008 – Neptune: Ujde. Svetlý moment:

'This Ship Was Built To Last'

Ech, asi sa vrátim na čas zas ku klasike.

Ale aby tu z toho nebol len nejaký treťotriedny hudobný blog či čo, tuná je citát z Bernharda:

"Dnešní generace neklade kupodivu na hudbu ony absolutní požadavky, které se ještě před patnácti či dvaceti lety na hudbu kladly. Je to tím, že poslouchání hudby se díky technice stalo všední záležitostí. Poslouchat hudbu není dnes nic mimořádného, dnes slyšíme hudbu všude, kamkoli vstoupíte, jste takřka donucen hudbu poslouchat, v každém obchodním domě, v každé lékařské ordinaci, na každé ulici, dnes nelze hudbě uniknout, chcete utéci, ale nemůžete, tento věk je zcela podmalován hudbou, a to je pohroma, pravil Reger. V naší době vypukla totální hudba, všude, od severního pólu k jižnímu pólu, jste vystaven hudbě, ve městě nebo na venkově, na moři nebo na poušti, pravil Reger. Lidé jsou už dlouho dennodenně zahlcováni hudbou, takže dávno stratili pro hudbu veškerý cit."

- Thomas Bernhard, Staří mistři (Praha: Prostor, 2004) ss. 210-211

Fragment na dnes

Ťaj, mám ja pre vás fajný citát, ale prepisovať sa mi ho nechce. Takto to spravíme, zoberte si z poličky (stolíka, z pod postele, WC, what-evaah, je mi jedno, kde to skladujete) svoj výtlačok knihy Thomasa Bernharda Staří mistři (Praha: Prostor, 2004) a prečítajte si stranu 162 (aby som bol presný, citát začína už v štvrtom riadku odspodu na strane 161 a skončiť môžete niekde na strane 163, alebo veď čítajte ďalej, jak je ľubovôľa). Dobré, nie? Jaj, čo, nemáte? Jááj. Nuž ale to je váš problém.

Mimochodom, Starí majstri sú zatiaľ to naj, čo som od Bernharda čítal, mohol by som citovať z každej strany, je úchvatne nasratý, nadáva na všetko, od Beethovena po viedenské toalety. Odporúčam.

Ale aby ste neškodovali, že ste to tentoraz tunáka úplne nadarmo otvárali, tu máte niečo, z čoho sa mi až hlava točí, dva blogy I Dream of Barack & I Dream of Hillary, kde ľudia zasielajú záznamy svojich snov, v ktorých, ako ste si už iste domysleli, vystupovali demokratickí kandidáti na prezidenta. Niektorým ľuďom už z tej politiky načisto drbe. Seriózne, ak by sa mi malo niekedy snívať o #### (meno scenzurované v súlade s našou blog-policy) tak dúfam, že sa ani nezobudím. Bolo by to zbytočné.

Fragment

"[J]á jsem nikdy v životě žádnou knihu neprečetl, můj způsob čtení je způsob nadmíru talentovaného listování stránkami, způsob člověka, který raději listuje stránkami než čte, který obrátí tucty, ne-li stovky stránek, než jednu jedinou přečte; ale když člověk tu jednu stránku čte, pak ji přečte důkladněji než kdokoli jiný, s tou největší čtenářskou vášnivostí, jakou si lze vůbec představit. (...) Dnes čtou všichni všechno jako v letu, přečtou vše, a nechápou nic. (...) Není nutné číst celého Goetha, celého Kanta a také není nutné číst celého Schopenhauera; (...) Jenže k takovému násilnému sebeomezování patří i hodně odvahy a hodně duševní síly, kterou lze jen zřídkakdy nalézt, a my sami ji jen zřídkakdy můžeme uplatnit; čtoucí člověk je stejně jako člověk masožravý tím nejodpornějším způsobem nenasytný a ničí si, podobně jako člověk masožravý, svůj žaludek, a vůbec zdraví, svoji hlavu a celou duševní existenci. (..) Největší potěšení máme přece z fragmentů, stejně jako v životě pociťujeme nejvyšší radost, když jej posuzujeme jako fragment, vždyť jak strašlivý připadá člověku celek, a vlastně vše, co je hotové a dokonalé."

- Thomas Bernhard, Staří mistři (Praha: Prostor, 2004) ss. 31-33