utorok, 30. októbra 2007

Katastrofa

Samuel Beckett – 'Catastrophe':

video

Katastrofa, z roku 1982, je z Beckettových pozdných prác hrou v jeho diele snáď najviac explicitne politickou, nie nadarmo ju aj venoval Václavovi Havlovi (ten mu na oplátku o rok neskôr pripísal Chybu) a patrí aj preto medzi moje obľúbené.

Tejto inak celkom vydarenej verzii režírovanej slávnym scenáristom a dramatikom Davidom Mametom (za účasti nemenej slávneho Harolda Pintera čoby Režiséra a veľkého shakepsearovského herca Johna Gielguda v jeho poslednej roli Protagonistu) možno vytknúť práve fakt, že jej politický osteň je mierne oslabený, že postava Režiséra nepôsobí dostatočne tyransky, ale najmä, že záver, ktorý má predstavovať na Beckettove pomery vysoko optimistický akt tichého odporu a vzoprenia sa Protagonistu, je tu akoby nepochopený. Toľko by aspoň malo byť zrejmé z Beckettových detailných inštrukcií, ktoré tvorili integrálnu súčasť jeho diel, na ktorých dodržiavaní úzkostlivo trval a bez ktorých by sa mohol význam vytratiť v príliš tvorivých 'interpretáciách'. V Beckettových poznámkach na konci hry totiž stojí, že do vzdialeného búrlivého potlesku (ktorý už režisér akoby počuje) Protagonista, dosiaľ tichá obeť Režisérovej zvôle, zdvihne hlavu, a v burácajúcom potlesku sa zahľadí do obecenstva, až ho svojím pohľadom umlčí, potlesk stíchne a zamrie. Tu však servilne súdružský potlesk Asistentky znie až do titulkov s rovnakou intenzitou, zakiaľ čo Protagonistova reakcia je skôr akoby zobudenie z driemot. Na druhú stranu žiadna Beckettova hra nie je nikdy celkom priamočiara a jednoznačne interpretovateľná a aj Katastrofa tak funguje na viacerých úrovniach.

Žiadne komentáre: