Tohto roku som aj čo to počítal. (Hľa minulé.) Tak napríklad som prečítal 4 z 5 dielov cyklu G.R.R. (čítaj gŕŕ) Martina A Song of Ice and Fire (prvý diel som dočítal ešte na Vianoce 2011). V priemere som každému zhruba 1000-stranovému zväzku venoval asi 10 dní a vo februári a marci teda veľa iného nerobil. Parafrázujúc Paroubka, nechcem sa chváliť, ale kto z vás na to má (čas)?
Kebyže si vymyslím kategóriu najlepší diel predlhočiznej fantasy ságy pre dospelých, nebolo by o čom. Teda bolo by o čom, že ktorý diel konkrétne (3.), ale inak by to bolo ľahké, lebo by nemal konkurenciu.
Iné treba.
Najlepšia kniha politickej teórie o zastupiteľskej demokracii:
V tejto kategórii bola tohto roku konkurencia preveliká (čítal som veľa k tejto téme kvôli kurzu, ktorý mi dovolili učiť na FSEV-ke), napokon však ocenenie smeruje ku dvom klasikám žánru:
Čisto len okolo týchto dvoch kníh by sa dal vybudovať krásny seminár, a dúfam, že ho niekedy aj zrealizujem.
Najlepšie pojednanie o dejinách zastupiteľskej demokracie
Klasifikovali by sa tu čiastočne aj predošlé dve knihy, ale ocenenie putuje ku knihe
O knižke (a prečo je super) som sa obsiahlejšie rozpisoval tu.
Najlepšia epistemologická kniha
Super vec – o expertoch, o poverách a šuškandách, o blogoch, aj o tom, prečo netreba plošne zaznávať konšpiračné teórie.
Najlepší román
Príbeh profesora afro-amerických štúdií a literatúry, ktorý potom, čo mu zamietnu profesúru (tenure) objaví rukopis, ktorý naznačuje, že Príbeh Arthura Gordona Pyma z pera Edgara Alana Poea sa zakladá na skutočnosti a zorganizuje černošskú polárnu výpravu do Antarktídy, do srdca beloby. Vynikajúci román, vtipný literárny pastiš dobrodružnej fantasy trochu na spôsob Pandora in the Congo, trochu Borgesovský, trochu Amisovský, trochu Dave-Chappelle-ovský.
Najlepšia oneskorená četba, niečoho, čo už som mal mať prečítané v puberte:
Na zadok som nepadol. Viac než cit alebo zaľúbenie som našiel ku knihe len rešpekt intelektuálny. Čo je samozrejme fajn, na víťazstvo v kategórii tejto to stačí. A pojednanie o gýči možno brožovať ako samostatné čtivo hodné všeobecnej pozornosti.
Sklamanie roka:
Zle. Chaoticky usporiadaná kniha – určite kauza je to zložitá, ale celkový príbeh by sa dal vystavať aj lepšie. Navyše autor sa pri písaní často až príliš sústredil na svoje zisťovania, dojmy a pocity. Nicholson nedokázal odolať urobiť zo seba hlavného hrdinu detektívky, či akejsi moralistickej hry, kde sú všetci prehnití a len bezmocná hŕstka je dobrá a cnostná. Pričom púhe vyrozprávanie udalostí a faktov by túto prácu odviedlo omnoho lepšie; nemnohé pásaže, kde len zoraďuje fakty patria práve medzi najsilnejšie, najviac rozhorčujúce. Navyše kniha očakáva znalosť kontextu. Niekomu nezainteresovanému, kto nesleduje správy, alebo sa po roku prebral z kómy, by táto kniha nepomohla dozvedieť sa, o čom to celé bolo.
Najlepšia slovenská kniha:
Nič iného pôvodného slovenského som veru tohto roku nečítal. Hanba mi.
Honourable mentions:
