Jeden z mojich obľúbených spisovateľov detských liet, autor sci-fi
Arthur C. Clarke, posledný z veľkej trojky sci-fi dinosaurov (Asimov, Clarke, Heinlein),
umrel.
Dostal som sa k nemu cez Kubricka. Áno, najprv som videl ako dieťa film, potom som si
2001: Vesmírnu Odyseu v knižnici vyhľadal a aj prečítal, že reku o čom to vlastne bolo. Že som následne prečítal aj všetky pokračovania, tiež knihy poviedok (poviedka
9 miliárd božích mien je stále moja obľúbená a považujem ju za jednu z naj v žánri sci-fi), ako aj
Stretnutie s Rámou,
Kolísku,
Kladivo božie,
Rajské fontány a neviem čo všetko ešte, nebudem zdôrazňovať. Bolo toho veľa a bolo to skvelé. Dnes by ma to už možno tak nebavilo, predsa len, akonáhle v knihe odbočil od veľkolepých rozmachov technickej predstavivosti a potenciálov ľudského umu a mal pre potreby príbehu osvetliť medziľudské vzťahy, šlo to sťažka, trochu strojene, miestami sentimentálne, inde až vyslovene prvoplánovo a hlúpo, ale pubescentný sociálny idiot ľahko odpustí, odpustí, lebo ten zvyšok, ten bol grandiózny. Aj Clarkovi vďačím za to, že aj napriek svojim občasným pesimistickým sklonom som dnes zväčša technologický optimista.
A teraz to najdôležitejšie:
Bodíííky! Body! Body! Áno! (A.C. Clarkea som do svojho
dead poolu pridal až neskôr, ale už pri prvotnom nápade pred pol rokom bol dlhodobo front-runner, ktorý mi pri spísaní článku nedopatrením vypadol.)
Update:
A.C. Clarke a jeho "rozlúčkové" video pri príležitosti jeho 90. narodenín (December 2007; pozor, video obsahuje vysoké dávky geriatrie).
