Víkend v Pešti

Keď som bol v Budapešti asi pred 7 rokmi, nebol som celkom uchvátený, rozhodne nie tak ako Prahou. Budapešť je síce krásne mesto, ale aj plné špiny a rozkladu. Už vtedy mi prišla ako mesto, ktoré už má lepšie časy za sebou. Len neviem kedy boli. Tento dojem sa po tohtovíkendovej návšteve len posilnil.

Kdeže špina, rovno smeti. Na ulici.

Bol som upozornený, že teda ide o miestny zvyk, keď raz do roka v každej štvrti ohlásia jeden deň, keď možno všetko haraburdie nábytkovo-užitkovo-elektronické vyhádzať na ulicu a ráno sa už o to smetiari postarajú. A kto chce si prípadne môže niečo pekné uchmatnúť. Je libo koberček? Akvárium? Stoličku? Poličku? Tlačiaren? Kryt z gramofónu? Televízor s vykopnutou obrazovkou? Pravý duch Vianoc zasadol na mesto, mestská komunita si navzájom rozdáva dary.

Ale nejde veď len o čudné smetiarske zvyky a nutnosť preskakovať pri chôdzi ulicou bezdomovcov, ktorých je tu snáď najvyššia koncentrácia na meter štvorcový v strednej Európe. A nejde ani o uhýbanie sa padajúcim kusom omietky a podliezanie všadeprítomných lešení. Ani vlastne neviem, o čo ide. Ale je to vo vzduchu. A ako som poznamenal, duchom už na anglických testoch, it doesn't inspire confidence.

Never mind.

Nuž a tuná skladujú vysušenú ruku Sv. Štefana tuším. A možno aj ruku keď bol dieťaťom. Overovať som si to nešiel.

Toto je tiež niečo v centre.

A toto tiež, ale trochu ďalej.
Vlastne ani nie, len som otočil Nokiu opačným smerom. (Sťažnosti na nízku kvalitu fotiek prosím posielajte do Fínska)

A tuná je obchod, čo pozná svojich zákazníkov.

Každopádne. V sobotu ráno ma teda zobudili smetiari, od 10 ráno až do poobedia som vypĺňal nejaké krepie TOEFL a TWA testy, ktorým sa mi doteraz akosi vždy darilo vyhýbať a ktoré sú naozaj neskutočne nudné a únavné. Večer ma moji skvelí hostitelia zobrali na party k nejakým Bulharkám, ktoré už vítali jar, kde som napriek svojej asociálnosti kecal s množstvom mladých shiny happy people, ktorých mená som aj spravidla okamžite zabudol. Tak to chodí. V nedeľu ráno som už len nasadol na autobus a do Bratislavy sa mi podarilo doraziť skôr než mojej opici. Haj hou.

V Redute

Bol som ja včera na otváracom koncerte BHS. Áno, bla bla, pohoršenie, údiv, obdiv, strčte si to. Bol som a basta. A nie prvý raz. A nebol som tam len ja. Nie, zazreli sme aj profesora Traubnera (ako ináč), mihli sa aj poslanci ctení, tuším Minárik, Vašáryová sedela na balkóne a čapkala, súdruh podpredseda Čaplovič dokonca príhovorom krátkym (nie dosť) celý festival otvárali. (Citoslovce zívnutia). Srvátka.

No ale už sa hrá konečne.

Prvý na rade je J. Levoslav Bella, Koncertná skladba v uhorskom štýle. Nerozumiem tomu, že furt pchajú nejakých tých našich borcov do programov, keď tí na to nemajú a neobstoja. Nie, nedobré to bolo, prázdne bravado, orchestrálna pompa vypchatá drevenými špachtľami. Pre veľký úspech u čapkajúcich však pán dirigent (Alexander Rahbari) nadšení zahrali allegro ešte raz. No radosť.

Ale už začína môj obľúbený Elgar, ktorý veru pompu ovláda ako nikto iný. Ale hrá sa jeho koncert pre violončelo (Koncert pre violončelo a orch. e mol, op. 85), jeden z najkrajších pre violončelo vôbec. A veru dobré to bolo, len spočiatku som mal dojem, že interpret (Alban Gerhardt) snáď má to violončelo maslom natreté. Nejak moc hladko to hralo, až príliš sladko a romantizujúco, trochu mi tam chýbala taká tá drsnejšia melancholická ambivalencia tejto skladbe vlastná.

Hľa, že to chvíľu temer vyzeralo, že viem o čom hovorím?

Po čapkaní pridal sólo od Bacha. Znamenite.

Nasleduje prestávka a to je znamenie pre mňa, že musím predbehnúť všetkých prostatických starcov na záchod.

No a napokon hrali Šostakoviča, môjho vôbec naj obľúbeného. Symfónia č. 10, op. 93 nie je dielom, ktoré by som mal napočúvané (moje obľúbené sú 13., 7., 6. a 5. symfónie a potom jeho komorné veci), čiže som sa tešil. A aj rozumiem, prečo je 10. jednou z jeho najpopulárnejších symfónií, bolo to svižné, rýchle a hlučné, v sále plnej papalášov sa nikomu zadriemať nepodarilo. Pri Šostakovičovi je spať vôbec ťažké, sám mám Allegro molto z jeho Sláčikového kvarteta č. 8 predvolené ako zvonenie budíka. Zaspať nemožné. Pán dirigent to svižne odmávali a hráči odtrieskali, veľmo dobré, a po čapkaní masívnom aj čosi ešte pridali, ale prepočul som čo, znelo to ako nejaký Dvořák, ale už mi to aj bolo jedno. A ani vŕzganie stáročných kresiel, škrípanie dverí, kašlanie suchotinárov, keci potentátov, ksichty papalášov, trieskanie pohárov čašníkmi z predsália a iné radosti dopĺňajúce kolorit nášho provincionalizmu mi nemohli skaziť hudobný zážitok.

(A pri písaní mi hrali The Libertines. Takže tak.)

The Bibliotheca is Decadent and Depraved, alebo pokus o slovenský gonzo-žurnalizmus

Bol som na Bibliotéke, bolo to fascinujúce, nič zaujímavého som nevidel, nič som ta nekúpil a nemám o čom podať správu. Čize...

Šiel som tam z dvoch dôvodov, oba sa ukázali byť založene na nesprávnych predpokladoch. Po prvé som sa domnieval, že by tam mohli predávať nejaké knihy v zľave a po druhé som dúfal, že mi zdravotná prechádzka pomôže od bolesti šije ukrutnej, s ktorou som sa bol ráno (napoludnie) prebudil. Krk som mal tuhý, že by lámal aj akupunktúrne ihly (a ešte aj teraz, keď sedím s hlavou podloženou vankúšom, aby som dovidel zo svojej vyvrátenej polohy v kresle na monitor a už len trubička z huby mi chýba pre úplný dojem paraplegika, je krk tuhý ako stollwerck). Prudká bolesť mi bránila vo väčšine pohybov hlavy a vlastne akýkoľvek pokus udržať hlavu v akejkoľvek polohe bol nemysliteľný. Ergo som po Inchebe od stánku k stánku pobiehal ako akýsi kvázi Quasimodo a desil deti.

Ešte pred odchodom z domu som zhltol Acylcoffin a Ibalgin (ďakujem sponzorom) a zapil ich čajom. Teraz spätne ľutujem, že som ich nezapil niečím tvrdším. Keďže vstup bol zadarmo, pohybovalo sa tam na môj vkus priveľa ľudí. Tu je jeden roztrasený záber, ruku som kvôli bolesti vo veľkom kľude udržať nedokázal.

Najväčšie stánky mali Artfórum a Slovart, s množstvom kníh, jedine Slovart ponúkal tuším knihy aj so zľavou, ale len také, čo už buď dávno aj v Lacných Knihách na pultoch svietia, alebo ich už jeden nemenovaný puk dávno kúpil za plnú cenu, že. Artfórum naopak, sa mi zdalo, ponúkalo knihy na predaj s výstavnou prirážkou, asi za trest pre každého sviatočného návštevníka, ktorý nenakupuje pravidelne v kamenej predajni.

Polka stánkov patrila obskúrnym vydavateľstvám, ktorých produkcie by som ani hnilým papekom nechytal, potom tam bolo asi desať stánkov so slovníkmi, brožúrkami a letákmi a svoje tri pamflety hrdo vystavovala aj Kancelária Európskeho parlamentu na Slovensku. Ďalej menovite stánky s okultnými vedami, tarotmi, detskými knihami, druhou svetovou, ruskými, španielskymi, poľskými knihami, podpisovými akciami.. Na jednej takej akcii sedel aj Braňo Jobus, ktorý vo chvíľach keď sa o jeho podpisy asi nik netrhal občas zaujúkal do mikrofónu z nejakej svojej hitovky, ako napr. "Ježiši Kristééé" a panie v ostatných stánkoch sa tak distingvovane, ako im len ich bodkovane šaty a horčičáky na nosoch dovoľovali, tvárili, že naozaj nič nepočujú. Nuž a potom tam mala stánok aj Matica. Aj knižku uja prezidenta ponúkali, v zľave, no nekúpte to. No nekúpil.

Ale asi najzaujímavejší stánok na celej výstave bol tento.

Následne na to môj mobil vyhlásil, že nemá dosť šťavy na ďalšie fotenie. Ani sa mu veľmi nedivím. Čiže budete ukrátený o podrobný fotoreport. To máte radosť.

No a na záver ešte toto, kľúčové slovo, ale tak zriedkavé...