Blogtargia

Za posledné tri mesiace som tu toho toľko nenapísal, že teraz ani neviem kde by som začal. Tvárme sa teda, že čo sa nestalo, sa nestalo, resp. že som tu celý čas poctivo písal a zaujímavosti hádzal.

Všímam ale zásadný trend v spriaznenom slovenskom blogokruhu (naprdklad hľa tu, tutu, tu alebo tu.), písať na blog sa všeobecne nechce, zato twitter nastupuje. Veď sa to podstatné aj tak zmestí do 140 znakov. A povedzme si úprimne, stačilo by ich aj 20, na tie citoslovcia viac netreba.

Nechce sa mi vyjadrovať k zásadným veciam. Nemám na to nervy. A o škole možno inokedy. Ešte som to zatiaľ nedokurvil, dajme tomu čas.

(Ak si ale myslíte, že ukončím to trápanie, na to zabudnite, blogtanázia nebude.)

Čakanie

Ak čakáte na nejaký obsah, tak ešte čakajte. Snáď. Teda pokiaľ Fico nezistí, že som to celý čas riadil ja (preto tak málo blogujem, veď) a nedá ma zaistiť.

Čakajte teda. Napr. takto:

Čakanie na čašníka

K nedostatku slov

Zaťažko mi písať teraz. Posledné dni, kým prečítam všetko, čo mi vypľuje Google Reader, som tak vyčerpaný, že nevládzem splietať slová do zmysluplných viet. Slovosled mi už vôbec nič nehovorí. V takomto stave mám najbližšie ku koherentne vyjadrenej myšlienke v podobe vrčania, mrmlania a oplzlých gest v prípade, že otvorím domáce politické spravodajstvo, alebo priblblého úsmevu, ak narazím na čokoľvek iné. Áno, je aj také čosi ako priveľa čítania, priveľa triviálneho čítania, taľafatiek na ktoré sa sústredím 10 sekúnd a už som nervózny, či mi niečo niekde inde neuniklo. Opäť, knihu som už v ruke nedržal aspoň týždeň, ak nerátam víkendovú reorganizáciu mojej knižnice, na ktorú som sa podujal v akomsi olympijskom (raz za štyri roky) záchvate jarného upratovania a taktiež som v tejto vete stratil niť a už vôbec neviem, čo som vlastne chcel povedať, tak to radšej ukončím troma bodkami...

Hm.

Z oblasti života súkromného, pre tých čo to ešte odo mňa nepočuli z iných zdrojov (e.g. cryptic facebook status) a nebodaj také veci sledujú (hoci pochybuje, že mám takých sympatických cyberstalkerov ako Kaja) – zdá sa, že ma prijali do Pešti na CEU na 1-ročné M.A. štúdium, čo je zrejme dobrá vec, nielen, že si akútne potrebujem doplniť/občerstviť vzdelanie, ale najmä keď som svoje doktorandské štúdium v Prahe dosial dosiaľ flákal spôsobom, pri ktorom by som sa nedivil, keby ma odtiaľ neslávne vypoklonkovali. Bude to ešte veselý zvyšok jari. Ale o to menej veselý tu na blogu.

Kde je Lemuel?

Spí. Nerušiť. Vážne, asi končí obdobie zimnej letargie a ja prechádzam priamo do jarnej únavy. Spím aj 12 hodín denne a keď nespím, tak myslím na spánok alebo driemem. Bolo by mi sveta žiť – a keď sa nad tým zamyslí, zrejme mi aj je sveta žiť, neviem, či je niekomu aj nesveta žiť alebo sveta nežiť – keby som nemal v nadchádzajúcich dňoch roboty ako na Sagrada Familia. No dobre, zveličujem, ale aspoň toľko ako na Modrom kostolíku určite. Po renovácii. Ale niečo by som robiť mal. Nechajme to.

Len som teda chcel podotknúť, že tu toho nebude veľa, nechcem tu sem len hudbu hádzať, ešte by vyplávali na povrch obmedzenia môjho vkusu, ktoré sa všemožne snažím maskovať, o počasí sa mi nechce písať, o politike tobôž nie, nechce sa mi a vlastne ani nemám čas, musím spať.

Brú.



(Skladbu považujte za hádanku.)

Kde je stres, keď ho človek potrebuje

Nič, nič, nič, nič sa mi nechce, ani len vymýšľať prirovnania ako sa mi strašne nič nechce. Ani toto sa mi nechce. Len tu tak sedím, čumím do blba a počúvam Honeggera. Na nedeľu možno nie zlý program, ale ja by som sa mal stresovať a nie tu len tak sedieť. Zajtra mám veledôležitý akademický pohovor a hoci aj tuším, čo sa ma budú pýtať, nemám vôbec chuť si čítať a pozerať veci, ktoré by som už mal vedieť naspamäť ale ani náhodou neviem. Ani nehovorím, že by som sa mal učiť alebo si aspoň niečo čítať, na také som už rezignoval, ale aspoň keby som sa trochu stresoval, bol neposedný, prejavil interes, zrýchlil pulz, zapotil, znervóznel, zbystril, aby som aspoň zajtra pri rozhovore pôsobil, že viem o čom je reč, len pre nervozitu habkám, ale inak poznám kľúčové slovká a tak. Ale nie.

Nemýľte sa, tento výlev nie je prejav pravého stresu, toto sú len stopové prvky môjho meta-stresu z nedostatku stresu. Planý pokus o sebavybičovanie, alebo aspoň mierne sebavydurenie. Bez stresu nerobím dobrý dojem, bez stresu sa objavuje moje pravé ja indiferentného blbca, jedine so stresom možno občas pôsobím ako roztomilý intelektuál. Nič. Stále nič. Ani toto ma nevybudilo. Nevybudený. Nestresovaný.



Update: Furt nič.

36 hodín

Najprv drobné upresnenie. Že vraj to s tými novými hriechmi vôbec nie je také žhavé. Že to bol len nápad jedného biskupa, zamyslel sa vraj nahlas, či čo a v našich končinách (ale aj v Timesoch) z toho bola mediálna búrka. No dobre, povedzme, že tomu verím. I keď mi to skôr pripomínalo akýsi pokusný balónik, betaverziu Hriechu 2.0. Ale Benny 16 by to zrejme ani nepripustil, zase toľko súdnosti by som mu ešte uznal, hoci jeho nástupca, to už môže byť iná káva.

Každopádne, inšpirovaný potenciálnou hriešnosťou "experimentovania na ľuďoch v rozpore s etickými princípmi" som sa odhodlal na jeden drobný pokus. Na sebe. Bude to neľudské. Som odhodlaný skúsiť byť 36 hodín bez internetu. Za hodinku aj niečo sa odpojím a najbližšie budem na nete až v piatok poobede. Au. Ale to, že si v medzičase odskočím do Prahy by mi to malo uľahčiť. Hádam.

Lemuel Agonistes

Ospravedlnite prosím včerajšie fňukanie, neviem, čo ma to popadlo, je ale zrejmé, že nemôžem sľúbiť, že sa to v budúcnosti nebude opakovať. Zápasím už dlhšiu dobu s akýmsi nihilistickým momentom, a niektoré dni silne prehrávam.

Ale už sa cítim lepšie, som tuším Anti-Samson, bol som sa totiž dnes dať ostrihať a s vlasmi zo mňa opadli aj včerajšie chmúry.

Každopádne ďakujem za rady múdre a podnetné, určite v nich je veľa pravdy, domnievam sa však, že mojím najväčším problémom je priveľa introspekcie a meta-myslenia a primálo uvažovania. Čo potrebujem je menej myslenia a viac uvažovania nad konkrétnymi vecami. Nie je to len prostredím, ale aj nedostatkom sebadisciplíny a trpezlivosti. A to je a bude aj naďalej len a len môj vnútorný zápas.

Radosť z učenia sa, alebo prečo som proper fucked

Budem si to musieť premyslieť. Budem sa musieť zamyslieť. Nad sebou. Alebo už čo.

Nedávno som si čítal tento článok, ktorý kladie otázku, čo zaujímavého som čítal, čo by ma intelektuálne stimulovalo, poučilo, bolo výzvou a tak podobne. Peter Boettke v tom článku tvrdí, že je to dôležitá otázka pre každého, kto chce žiť "životom myslenia", a že ak na ňu nemá odpoveď, zrejme tým signalizuje, že na taký život neašpiruje.

Problémom je, že veru som už dávno nič podnetné nečítal. A čo je horšie, aj keď som ešte všeličo čítal, bývalo to aj poučné a zábavné, ale zase nie až tak. Nie vzrušujúce a radostné. Neviem, či je to len moja nešťastná melancholická letora, ale nie, naozaj si nespomínam, že by som so zatajeným dychom čítal Misesa, Hayeka či Rothbarda, či vôbec kohokoľvek a nevedel knihu odložiť. Vedel, vždy. Dokonca aj pokleslý žáner detektívok mi nerobilo problém odložiť bez toho žeby som musel ešte v ten deň vedieť kto je vrah, rovnako ako mi nerobilo problém nevedieť ešte v ten večer aký je ďalší míľnik na tej ceste do otroctva. Hej, hej, dobré je to, a čo? Ennui.

Áno, cítim, že je tu celý rad kníh, ktoré musím čítať, ak chcem čosi dosiahnuť, nech už je to čosi čokoľvek, ale akosi nevládzem. Žeby som naozaj signalizoval, že na ten život neašpirujem? Neviem, každý, kto ma pozná, mi hovorí, že údajne nie som blbý. Uh-uh, nno, povedzme, nie som. Len ma akosi nebaví myslieť. Za mladých liet som urobil IQ testy tak dobre, že ma prizvali do istej organizácie, a aj som si členské zaplatil a preukaz v peňaženke pre dobrý pocit chvíľu nosil, ale nikdy som do priestorov tých inteligentov nevstúpil. Odpudzovala ma predstava združenia ľudí, ktorých baví riešiť, vymýšľať a lúštiť hlavolamy. Nie, e-e, fuj. Z hlavolamov ma bolí hlava.

Nuž ale čo so sebou teda robiť? Som nepraktický, lenivý kverulant, moja údajná inteligencia je mojou jedinou devízou. Ale stratil som, resp. možno som nikdy nemal, intelektuálnu zvedavosť. Veci, čo ma zaujímajú a o ktorých si občas niečo prečítam, nie sú nijako ujednotené, nemajú takmer nič spoločné s mojím odborom a navyše ma zaujímajú len ako kratochvíľa, akési mentálne jednohubky, oblbováky s ktorých pomocou zabíjam čas. Čas, ktorý sa kráti.

Inými slovami, slovami klasika, som proper fucked. A to je dnes ešte jeden z lepších dní, keď som sa vôbec, ani neviem ako, dokázal dokopať k tomuto smutnému zamysleniu.

La fête du jour

Tohto piatka k večeru sa vyberiem k známym za účelom požitia alkoholu v množstve väčšom než malom čoby sociálneho lubrikantu. Ak sa nemýlim, ide v mojom prípade a takúto udalosť tohto roku už tretí raz sa opakujúcu. Už akoby som počul zvesti a chýry šíriace sa interwebmi, všetci kričia: z Lemuela je kvartálny alkoholik! Čas na intervenciu! Nie tak priatelia, doprajte veď aj introvertnému, moróznemu eremitovi trocha intoxikácie, najmä, keď, ako sa obávam, mnohé z vtipov večera budú na môj účet. Vysvetlím.

Asi pred troma mesiacmi som neuvážene súhlasil pomôcť bývalému spolužiakovi aj s ďalším podobne postihnutým kolegom pri sťahovaní postele. A tak sa jedného horúceho večera obyvateľom Dlhých Dielov mohol naskytnúť úchvatný pohľad na troch trmácajúcich sa magistrov politológie, sťahujúcich posteľ pešo, asi dva kilometre, rýchlosťou kilometer za hodinu. Spomínam to tu preto, lebo spolužiak a majiteľ postele, ktorá sťahovanie napodiv v zdraví prežila, konečne organizuje kolaudáciu onoho novo-obývaného bytu a onen akt sťahovania bude zrejme predmetom alkoholom podfarbeného spomínania a divokého zveličovania. Bola to vraj totiž veľmo zábavná udalosť, o ktorej však nie som povolaný sa vyjadriť, keďže o väčšinu vtipných momentov, ak tomu správne z doterajšieho rozprávania rozumiem, som sa pričinil ja sám, a žiaľ, nadmiera fyzickej aktivity nemajúca v nepohnutých dejinách môjho vetchého organizmu obdoby ma traumatizovala natoľko, že si veľkú časť týchto udalostí nepamätám. Je preto asi večná škoda, že ďalší dvaja sťahujúci intelektuáli, účastní mojich extempore, hoci obdarení umom pútavého ľudového rozprávača, nezvyknú žiaľ pritlačiť pero na papier a nepodelia sa tak v koncíznej forme naratívnej o svoju historku, za ktorú by sa zrejme nehanbil ani Jerome Klapka Jerome. Teda ostanete, drahí čitatelia, ukrátení. Ja len v mene svojho krušno skúšaného sebavedomia dodám, že chvalabohu.

Mojím bojovým plánom na tento večer samozrejme je, pričiniť sa o to, aby alkohol tiekol dostatočne nato, že sa na historku do rána zabudne, alebo prípadne svojím správaním zadať vznik historkám novým.

Takže tak.

Addendum: Inak, veď pri takýchto správach, čo už sa dá iného robiť, než chlastať.

Facebook

Tak som si založil konto na Facebooku, pod vlastným menom - veľa šťastia pri mojom hľadaní. Dvaja ľudia ma na to nezávisle nahovárali, tak reku skúsim, aspoň som už vedel, že tam nebudem úplný sociálny kôl v plote. Teraz mám v kontaktoch už 4 ľudí, ani som netušil že až toľkých poznám. Každopádne je to dobrý vynález a úžasný plýtvač času. Hneď po zaregistrovaní som sa pridal aj do rôznych komunitných skupín, ktorých účel síce okrem dobrého pocitu momentálne nepoznám. Prvou bola samozrejme "Robert Fico Sucks!", ale nepohrdol som ani skupinami ako "I Secretly Want To Punch Slow Walking People In The Back Of The Head" alebo "Church of the Flying Spaghetti Monster". A škoda, že nemôžete vidieť moju fotku v profile, je jedným slovo pretentious, je seba-ironizujúcim komentárom tak jemným, že by to snáď ani nik nepostrehol. Never mind.

Hlavným dôvodom, prečo toto spomínam, je aby som osvetlil prečo tak málo blogovania v posledných pár dňoch, skrátka hluším čas inde.

Mimo

Tento víkend budem neprítomný aj fyzicky, nielen duchom ako obvykle. Ako zase vydržím bez internetu 48 hodín, to mi je záhadou. A to som ešte veru ani nerozchodil výpadok Skype. Ten je nefunkčný už dobrých 27 hodín a aj napriek tomu, že som asociál, mám už vážny Skype-absťák. Z toho by sa jeden dal na chľast. Teda tak.

"We interrupt this blog to annoy you and make things generally irritating"

Prosím ospravedlnite [sem vlož neutešený stav dňa], ale žiaľ akosi [sem vlož srdcervúcu výhovorku], ale aspoň [sem vlož optimistický prísľub do budúcnosti].

Medzitým [sem vlož prisprostasté odporúčanie čo robiť].

Čiže niekedy v stredu, možno štvrtok. Zatiaľ.

Update (3.8.'07): A možno až v piatok.

Teprv teď je všechno definitivně v pr....

Tak veru. Ak si spomínate, čosi kdesi som bol na prijímačkách a na príslušnej internetovej stránke som sa teraz dočítal nasledovné:

Druh studia: doktorské
Forma studia: prezenční
Celkový výsledek: Přijat na základě přijímací zkoušky

Ako napísal už i rímsky filozof Ibid vo svojej knihe Tamtiež: "LOL WTF!?" Ak si spomeniem, čo som tam predvádzal, nemôžem sa zbaviť dojmu, že ide o omyl. Uverím, až to dostanem písomne, pekne po starom, na papieri.

Pre úplnosť, z iného zdroja som už písomnú odpoveď dostal a bola, podľa očakávania, negatívna. Dobre vedieť, že svet sa už nezbláznil úplne.

Dnes duplom nič mimoriadne

Ech, dnes už veru nič nenapíšem. Práve som dopísal mamutí post po anglicky k téme o ktorej viem pramálo a ktorej rozumiem ešte menej, čo mi však nebránilo zaujať jasné stanovisko. Tak to chodí. A ak by niekto náhodou (no, už to vidím) podľa nového pripravovaného tlačového zákona požadoval "bezodplatné uverejnenie odpovede", tak mi môže bozať môj cnostný bloggerský prostredník.

Pražské impresie part 1,5: Výhovorky

Došlo mojej pozornosti, že spisba o mojej pražskej epopeji niesla v názve i prísľub nejakého pokračovania, že teda by mal bol byť i part deux ako vravia v Hrochoti. Vec sa má tak, že pár nejapných postrehov mám tentatívne poznačených, len ich nejako rozpísať, rozviesť ale aj skoncízniť by sa žiadalo, aby z toho mohol byť súci post (či aspoň pôstik). Ale kto by sa s tým sral.

Ale zajtra tam idem na pár dni zase, a až sa vrátim, tak možno cez víkend sa k čomusi dokopem. Medzitým, zatiaľ, atakďalej...

Cesta do mesta

Nasledujúcich pár dní som mimo. Idem sa historicky znemožniť. Budem v Prahe sebe i iným predstierať, že by bolo snáď aj možné učiniť zo mňa viac než len magistra. Budem tam tak živiť sebaklam, že by zo mňa časom mohol byť i človek schopný uplatnenia v akademickej sfére. Čo iné aj človeku ako som ja ostáva, že: príliš chytrý pre štátny sektor, príliš lenivý pre súkromný sektor, príliš asociálny pre tretí sektor. Už dlhodobo neviem, čo so sebou, ale ako mi povedal kamarát (citujem) "ty musíš byť, kurva, intelektuálom!", čím sa aj nejako nie príliš oduševnene riadim a fungovať na nejakej univerzite by asi bolo fajn. Až na to, že momentálne už o svojom odbore viem menej než novoprijatí prváci.

Samozrejme hlavný dôvod návštevy Prahy je pofľakovať sa po meste a preliezať miestne antikvariáty. Moju prospektívnu kariéru v akademických kruhoch intelektuálnej produkcie mám totiž momentálne tuze v dupie. Asi takto: