nedeľa, 25. novembra 2007

V Redute

Bol som ja včera na otváracom koncerte BHS. Áno, bla bla, pohoršenie, údiv, obdiv, strčte si to. Bol som a basta. A nie prvý raz. A nebol som tam len ja. Nie, zazreli sme aj profesora Traubnera (ako ináč), mihli sa aj poslanci ctení, tuším Minárik, Vašáryová sedela na balkóne a čapkala, súdruh podpredseda Čaplovič dokonca príhovorom krátkym (nie dosť) celý festival otvárali. (Citoslovce zívnutia). Srvátka.

No ale už sa hrá konečne.

Prvý na rade je J. Levoslav Bella, Koncertná skladba v uhorskom štýle. Nerozumiem tomu, že furt pchajú nejakých tých našich borcov do programov, keď tí na to nemajú a neobstoja. Nie, nedobré to bolo, prázdne bravado, orchestrálna pompa vypchatá drevenými špachtľami. Pre veľký úspech u čapkajúcich však pán dirigent (Alexander Rahbari) nadšení zahrali allegro ešte raz. No radosť.

Ale už začína môj obľúbený Elgar, ktorý veru pompu ovláda ako nikto iný. Ale hrá sa jeho koncert pre violončelo (Koncert pre violončelo a orch. e mol, op. 85), jeden z najkrajších pre violončelo vôbec. A veru dobré to bolo, len spočiatku som mal dojem, že interpret (Alban Gerhardt) snáď má to violončelo maslom natreté. Nejak moc hladko to hralo, až príliš sladko a romantizujúco, trochu mi tam chýbala taká tá drsnejšia melancholická ambivalencia tejto skladbe vlastná.

Hľa, že to chvíľu temer vyzeralo, že viem o čom hovorím?

Po čapkaní pridal sólo od Bacha. Znamenite.

Nasleduje prestávka a to je znamenie pre mňa, že musím predbehnúť všetkých prostatických starcov na záchod.

No a napokon hrali Šostakoviča, môjho vôbec naj obľúbeného. Symfónia č. 10, op. 93 nie je dielom, ktoré by som mal napočúvané (moje obľúbené sú 13., 7., 6. a 5. symfónie a potom jeho komorné veci), čiže som sa tešil. A aj rozumiem, prečo je 10. jednou z jeho najpopulárnejších symfónií, bolo to svižné, rýchle a hlučné, v sále plnej papalášov sa nikomu zadriemať nepodarilo. Pri Šostakovičovi je spať vôbec ťažké, sám mám Allegro molto z jeho Sláčikového kvarteta č. 8 predvolené ako zvonenie budíka. Zaspať nemožné. Pán dirigent to svižne odmávali a hráči odtrieskali, veľmo dobré, a po čapkaní masívnom aj čosi ešte pridali, ale prepočul som čo, znelo to ako nejaký Dvořák, ale už mi to aj bolo jedno. A ani vŕzganie stáročných kresiel, škrípanie dverí, kašlanie suchotinárov, keci potentátov, ksichty papalášov, trieskanie pohárov čašníkmi z predsália a iné radosti dopĺňajúce kolorit nášho provincionalizmu mi nemohli skaziť hudobný zážitok.

(A pri písaní mi hrali The Libertines. Takže tak.)

Žiadne komentáre: