Pár pražských impresií

Tančící dům: Vždy keď som v Prahe chodím sem akoby na púť. Chodím sa kochať. Len stojím a čumím. Od prvého momentu, keď som ju asi pred desiatimi rokmi zazrel, to bola jedna z mojich najobľúbenejších stavieb v Prahe.

...

Aha, užitoční idioti mali na Václaváku stan. Aj by som si tam odpľul, ale nechcelo sa mi v tom teple plytvať tekutinami. (27.06.2008)

...

Krásny príklad Czenglish (fotené 26.06.2008, Little Caesars v Tescu na Národní Tř.)


Ach bože, kde začať? To je neopraviteľné. Najlepšie celé škrtnúť a napísať úplne inak.

...

No escape! (Billa, Petřiny 23.06.2008)

...

Nuž a z tohto by mohla byť ilustračná foto pre ťažkopádne metafory o prázdnych fasádach. (fotené v Opletalovej ulici, 27.06.2008)

Dnes som bol zastrelený

A taký pekný deň to vyzeral byť. Ráno som sa zobudil, sám od seba minútu pred budíkom, čo sa mi nestáva, hm, vôbec, mestská hromadná ma dopravila všade bez čakania, na uliciach málo ľudí, slnko mierne svietilo, ale bolo schované za oparom hmlomraku, čiže nepôsobilo iritujúco, čo som mienil a chcel vybaviť som vybavil, v ušiach celý čas Orfeus a Euridika striedaní Blitzen Trapper, skoro by som povedal, že priam krásny deň.

Osud udrel krátko po jednej poobede, práve som postával na Václaváku a hleděl si svýho, ako vravia bratia Česi (konkrétne som hladil svoj iRiver, aby nevznikol nesprávny dojem), keď tu zrazu asi tak trojročný výrastok na mňa mieri zeleno-oranžovým koltom a zúrivo stláča spúšť. Do smrti nezabudnem na tú vražednú beštiálnosť v jeho očiach, pričom do smrti bude len asi 15 rokov, kým si nevybaví zbrojný pas a nepríde dielo dokonať. Zasran krpatý.

Ech, viním úpadkovú americkú kultúru, vojnu v Iraku a George W. Busha.

Strasti mimo vlasti

Po väčšinu svojho mladého života študentského som nebol nútený bývať mimo domu a tak je pre mňa momentálne tých pár dní v mesiaci strávených na koleji každodenný kultúrny šok. Mno, trochu preháňam, navyše bývam na bloku vynovenom, pokojnom, kde veľa nevycválaných sedláckych prvákov neexhibuje, ale aj tak, niektoré fíčre tunajšieho žitia ma neskutočne iritujú.

- Vykypené a pripálené mlieko – a pach jedál vôbec, rinúci sa po chodbe. Mňam. Niet nad lepšie privítanie.

- Ľudia, čo smrkajú do umývadiel. Takých len zastreliť, rozštvrtiť, rozdrviť a spláchnuť.

- Rozpačité pohľady a pozdravy s ľuďmi na chodbe, ktorých mená nepoznám a ktorých životné osudy sú mi ukradnuté. Meh.

- Záchod na chodbe je tak ďaleko, že kým tam dôjdem aj zabudnem, čo som chcel. Navyše: opakovanie situácie z predošlého bodu.

- Chlapi tu po chodbách – ergo na verejnosti – chodia v trenkách, o akých som si myslel, že zanikli spolu so spartakiádami. Moje staré, vyťahané, zodraté menčestráky tu zo mňa robia fashionistu par excellance.

- Môj spolubývajúci na izbe je Rus. Síce slušný, čistotnejší než ja, civilizovaný, dlhé roky žil v Londýne, ale aj tak, keď ma niečím ponúkne ("want some borshch?"), uvažujem, ako sa prejavuje otrava polóniom, pri konverzácii svoje názory radšej príliš nenačrtávam a som rád, že som pri jeho otázke, či hovorím po rusky nedal na nápad kamaráta a neodpovedal: Ja neponimáju, ja fašist!

- Akási slečna z izby odvedľa má prenikavý smiech, ktorý sa navyše nebojí použiť. Je to ten druh smiechu, čo vám zabije milióny neurónov, v krku sa vám vystrie dederónsky umelohmotný skladací pohár a ušné boltce sa hrajú na rolety. Jej smiech možno písomne znázorniť takto H-h-h-h-h-h-H! len namiesto pomlčiek medzi písmenami h si musíte doplniť akúsi starogermánsku samohlásku, ktorej grafické označenie našťastie zaniklo spolu s runovým písmom. Neviem, ako sa dotyčná volá, netuším ako vyzerá, ale neváhal by som vraždiť.

- A skoro by som bol zabudol, plagátiky Ne Základnám! už síce pomaly vymizli, ale ich hojné vylepenie po okolí, ktoré mi aj najprv pomohlo pri prvej návšteve internát lokalizovať (stačilo sledovať stopu kokotenkov ako turistickú značku), ma ešte aj dnes máta. Rovnako ako aj markantná prevaha kontajnerov určených na recyklovanie. Šmarja, kde to som?

Cue sgt. Murtaugh: "I'm too old for this shit!"

en route

Zajtra idem v rámci môjho pokračujúceho predstierania snahy o PhD titul opäť na pár dní do Prahy. Môjbože, keď nad tým tak uvažujem, mal by som asi napísať pozdravný mail môjmu školiteľovi, nech vie, že ešte žijem a tak. Síce mu okrem želania príjemných sviatkov veľmo nemám o čom referovať, ale práve sviatky sú ideálna príležitosť pre flákača pripomenúť sa, bez toho, aby sa musel venovať nepríjemným témam, ako napr. nulové výsledky a pod.

Aj tak do Prahy asi idem najmä kvôli vianočným nákupom. Som predsa hrdým poberateľom doktorandského štipendia, ktoré, ak tomu správne rozumiem, je ešte nižšie než na Slovensku. Tak to roztočím a pekne ho rozfofrujem. Čecháčci, daňovníci, to platia, nech teda aj vidia Slováka v Prahe. Sa zas v Kanzelsbergerovi utrhnem z reťaze alebo čo. Jaj. Možno aj dve knihy si kúpim.

A vôbec.

Dumky samotárskeho chodca

Nebudem okolo toho dlho chodiť a podídem k tomu priamo, predmetom mojich úvah bude chôdza. Systematický pohyb vpred v vzpriamenej polohe za neustáleho striedavého predkladania pravej a ľavej nohy. Je to jedna z mála fyzických aktivít hodných slušného človeka a slúži na presun z jedného miesta na druhé. Bezcieľne korzovanie je pre malomeštiakov, gentleman vie kam ide a neotáľa aby sa tam dostal. Ba čo viac, zrýchlenie chôdze je prirodzeným vývojom, dôsledkom modernizácie a urbanizácie.

Keď niekam idem, tak tam idem, kráčam rezko. Než tam vyrazím dobre si premyslím, kade a ako pôjdem, nech môžem za pochodu riešiť len drobnosti, ktoré nespomalia moje tempo. Som rýchly chodec. Áno, priznávam otvorene, mám rád červenú na semaforoch, dáva mi priestor, aby som sa vydýchal. Ale ani v pešej zóne nemením tempo, je to nevychované. Som mestský chodec. Iritujú ma vidiečania, ktorí mestom kráčajú rýchlosťou a s výrazom volov tiahnúcich povoz.

Slušný chodec dnes až pričasto naráža na takýchto sviatočných chodcov, ľudí ktorí svojím neuváženým a nepremysleným vykračovaním spomaľujú a blokujú premávku, zastavujú sa, čumia, vrtia sa, blúdia, kľučkujú, menia smer, postávajú, váhajú, spomaľujú, vlečú sa a privádzajú nás do šialenstva. Je to len ďalší prejav ich spoločenskej neokrôchanosti. Som schopný pochopiť dôchodcov, invalidov, deti, a do istej miery tolerujem aj turistov, veď sú v cudzom prostredí. Ale dospelých a zdravých ľudí, čo sa motkajú, to nedokážem a odmietam pochopiť.

Často som sa obával, že priemerná rýchlosť chôdze v Bratislave je prinízka a je hlbším symptómom akejsi inherentnej provinčnosti. Po niekoľkých dňoch strávených v Prahe som však nadobudol dojem, možno mierne prehnaný, že Bratislava je vzorom dynamizmu (možno je to pozitívny vplyv Viedne, ktorá sa v globálnom teste umiestnila na slušnom 10. mieste). Nechcem vyvolať dojem, že snáď pri chôdzi predbehnem Pribilinca, vôbec nie, už sa mi stalo, že ma v Bratislave ľudia predbehli, a to bez šprintu. Ale za všetky dni, ktoré som kráčal Prahou, som narazil len na jedného človeka, ktorý by kráčal rýchlejšie než ja. Bol to černoch v nevkusnom, asi o dve čísla väčšom poľovníckom saku, ktorého hlavný dôvod pre svižnú chôdzu sa javila byť zima, ktorú pociťoval. Inak bola chôdza domorodcov až dych-berúco letargická a konzekventne nesmierne iritujúca.

Nechcem robiť prehnané závery, ale ak má byť rýchlosť chôdze hocako anekdotickým indikátorom niečoho väčšieho, hoci sa mi niekedy Bratislava zdá byť pomalá, jej vývoj sa javí byť zdravším, než je vývoj města pražského.

Addendum: Lafcadio celkom nesúhlasí, téma je ďalej rozvíjaná.

Do Práglu pojedu

Všimol som si trend farbisto opisovať miesta akademického pôsobenia. Rád by som sa pridal, ako som už bol neraz spomínal, chystám sa do Prahy, ale hoci som už v Prahe bol, netrúfal by som si ešte vyrieknuť nejaké súdy. Rozhodol som sa tak obrátiť na autoritu, ktorá už v Prahe v minulosti bola a prebývala a zanechala svoje dojmy v písomnej podobe.

A snáď nie je osoby povolanejšej než Ibrahim ibn Ya'qub al-Isra'ili al-Turtushi, človek, ktorého snáď ani nie je nutné predstavovať a preto si ho v krátkosti predstavíme.

V druhej polke 10. storočia vyslal kalif z Córdoby diplomatickú misiu do Nemecka k cisárovi Ottovi I. (bolo to revanš za podobný exkurz zo strany Franských psov), ktorá prešla aj územím Čiech a Poľska. Jej členom bola aj náš kamarát a vzdelanec Ibrahim ibn Ya'qub al-Isra'ili al-Turtushi, ktorého záznam z ciest sa zachoval len v útržkoch a o cieli mojej cesty napísal totok:

"Bohemia: This is the land of King Boyslav. Its length from the city of Prague to the city of Cracow is a three-week journey, and its march is lengthwise with the lands of the Turks. The city of Prague is built of stone and chalk and is the richest in trade of all these lands. The Russians and the Slavs bring goods there from Cracow; Muslims, Jews, and Turks from the land of the Turks also bring goods and market weights; and they carry away slaves, tin, and various kinds of fur. Their country is the best of all those of the Northern peoples, and richest in provender. For one penny, enough flour is sold there to suffice a man for a month, and for the same sum enough barley to fodder a ridding animal for forty nights; ten hens are sold there for a penny.
In the city of Prague they make saddles, bridles, and flimsy leather bucklers that are used in those parts. And in the land of Bohemia they make light, fine kerchiefs like nets, embroidered with crescents which are of no use for anything. Their price there at all times is ten kerchiefs for a penny. With these they trade and deal with one another and they possess vases of them. They regard them as money, and the most costly things are bought with them, wheat, slaves, horses, gold, silver, and all things. It is remarkable that the people of Bohemia are dark and black-haired; blonds are rare among them..." [1]

Nuž do takej krajiny sa ja hotujem.

[1] Bernard Lewis, The Muslim Discovery of Europe (New York: W.W. Norton & Company, 1982), s. 145



Update: Pozerám, že správa Ibráhím ibn Jákúba je dostupná aj po česky. Kiež by som to vedel predtým, než som to začal z knihy prepisovať.