Kde je Lemuel?

Spí. Nerušiť. Vážne, asi končí obdobie zimnej letargie a ja prechádzam priamo do jarnej únavy. Spím aj 12 hodín denne a keď nespím, tak myslím na spánok alebo driemem. Bolo by mi sveta žiť – a keď sa nad tým zamyslí, zrejme mi aj je sveta žiť, neviem, či je niekomu aj nesveta žiť alebo sveta nežiť – keby som nemal v nadchádzajúcich dňoch roboty ako na Sagrada Familia. No dobre, zveličujem, ale aspoň toľko ako na Modrom kostolíku určite. Po renovácii. Ale niečo by som robiť mal. Nechajme to.

Len som teda chcel podotknúť, že tu toho nebude veľa, nechcem tu sem len hudbu hádzať, ešte by vyplávali na povrch obmedzenia môjho vkusu, ktoré sa všemožne snažím maskovať, o počasí sa mi nechce písať, o politike tobôž nie, nechce sa mi a vlastne ani nemám čas, musím spať.

Brú.



(Skladbu považujte za hádanku.)

Orlando Gibbons

Neskororenesančný anglický skladateľ Orlando Gibbons asi nefiguruje vysoko na vašom pomyslenom zozname slávnych anglických neskororenesančných skladateľov. To je ale chyba! By som zašiel až tak ďaleko, že pri spomenutí slov neskororenesančný anglický skladateľ by vám práve Orlando Gibbons mal vytanúť na mysli ako prvý. Nielenže je to skladateľ anglický, ale po ňom sa už zo slávnejších narodil a tvoril len rannobarokový Henry Purcell. Nie je snáď neskororenesančnejšieho anglického skladateľa ako Orlando Gibbons. Tak veru.

Komponoval, ako sa na jeho dobu patrilo, hymnusy, ale aj veci "sekulárne", vokálky, inštrumentálky a aj pre klávesy veci. Patrí sem aj consort musicke, čiže piesne pre hlas(y) a inštrumentálny doprovod, niečo, čo nám ako koncept môže dnes znieť dosť podivne, ale myslím, že je to stále celkom akceptovateľné. Bol obľúbeným skľadateľom Glenna Goulda a to už samo o niečom vypovedá. A vôbec, že bol fasasuperpopiči si môžete vygoogliť aj sami, ja len už teda ukážku, jednu z mojich najobľúbenejších skladieb vôbec: The Cryes of London, consort song pre 5 hlasov a 5 viol, zhudobňujúci pokriky londýnskych obchodníkov, predavačov a podobne. Garantujem vám, že keď zaznejú výkriky o čerstvých ustriciach, budete tú skladbu milovať. Ak nie, vrátim vám peniaze.



Gibbons Orlando: Cries of London - Consort song in 5 parts

A hair cut is a hair enhanced

O mojej obľúbenej dvojke Fry & Laurie som sa už zmieňoval mnoho ráz, teraz nastal čas na ďalší ich kúsok. Nasledovný skeč je pekným príkladom ich humoru, Stephen Fry je tu v pre neho typickej úlohe preintelektualizovane poetizujúco-verbalizujúceho podivína (ďalší príklad nájdete tu) a Hugh Laurie čoby zmätený zákazník.

Divný čas

Najprv pár slov od nášho oravského korešpondenta:

"Píšem akurát list na SOI. Vraj sa za mňa istý Ježiš obetoval na kríži a ja vraj mám teraz napĺňať jeho posolstvo – ako protihodnotu za jeho službu vo forme splátok. Ja som si však vykúpenie mojich hriechov vôbec neobjednal."

To je škandál a veru opodstatnená sťažnosť. Stálo by zato sa možno obrátiť aj na sťažnosti.sme.sk

Tiež, že vraj sú tento víkend nejaké sviatky, prečo mne nikto tieto zásadné informácie nepodáva? V novinách, televízii ani zmienka. Síce som si všimol zvýšenú frekvenciu výskytu reportáží, kde sa vyjadrujú rôzni cirkevníci, ale tomu vôbec nerozumiem, biely šum. Inak nič. Len ešte dávali čosi o nejakých Filipíncoch, čo sa pre turistov pribíjajú na kríže (zase tie kríže! to je nejaká sezónna záležitosť?) a bičujú sa do krvi, pričom si veľmi dobre pamätám, že čosi podobné robili už aj minulý, ba možno aj predminulý rok. To má byť nejaké nóvum? Načo to opakujú? Si v STV myslia, že si nič nepamätáme? Čo je na tom "newsworthy" (ako by povedali v Radvani)?

Tak mi napadá, tento súbeh podivností, nie je to opäť predzvesť tých podivných rituálov? To tento pondelok sa budú po celom Slovensku vo veľkom ženy šľahať a bičovať prútmi a polievať prúdmi studenej vody, že by aj nemecký producent fetiš-porna zaplakal nad nevyužitým potenciálom? Ach jaj.

Idem sa ja ukryť do hôr, do paneláku v Bystrici, kde počkám až to prehrmí. Zatiaľ.

Že vraj jar

Sneží! Čas na Stravinského Svätenie jari. Keď už máme údajne ten prvý jarný deň tak teda tu je oferta pohanským bohom jari zo záveru:



Zapnúť repráky, namieriť na oblohu. Ak toto neodoženie tie snežné mraky tak už nič.

Update 14:15 - Vyšlo slnko. Ďakovať mi nemusíte.

RIP Arthur C. Clarke

Jeden z mojich obľúbených spisovateľov detských liet, autor sci-fi Arthur C. Clarke, posledný z veľkej trojky sci-fi dinosaurov (Asimov, Clarke, Heinlein), umrel.

Dostal som sa k nemu cez Kubricka. Áno, najprv som videl ako dieťa film, potom som si 2001: Vesmírnu Odyseu v knižnici vyhľadal a aj prečítal, že reku o čom to vlastne bolo. Že som následne prečítal aj všetky pokračovania, tiež knihy poviedok (poviedka 9 miliárd božích mien je stále moja obľúbená a považujem ju za jednu z naj v žánri sci-fi), ako aj Stretnutie s Rámou, Kolísku, Kladivo božie, Rajské fontány a neviem čo všetko ešte, nebudem zdôrazňovať. Bolo toho veľa a bolo to skvelé. Dnes by ma to už možno tak nebavilo, predsa len, akonáhle v knihe odbočil od veľkolepých rozmachov technickej predstavivosti a potenciálov ľudského umu a mal pre potreby príbehu osvetliť medziľudské vzťahy, šlo to sťažka, trochu strojene, miestami sentimentálne, inde až vyslovene prvoplánovo a hlúpo, ale pubescentný sociálny idiot ľahko odpustí, odpustí, lebo ten zvyšok, ten bol grandiózny. Aj Clarkovi vďačím za to, že aj napriek svojim občasným pesimistickým sklonom som dnes zväčša technologický optimista.

A teraz to najdôležitejšie: Bodíííky! Body! Body! Áno! (A.C. Clarkea som do svojho dead poolu pridal až neskôr, ale už pri prvotnom nápade pred pol rokom bol dlhodobo front-runner, ktorý mi pri spísaní článku nedopatrením vypadol.)

Update: A.C. Clarke a jeho "rozlúčkové" video pri príležitosti jeho 90. narodenín (December 2007; pozor, video obsahuje vysoké dávky geriatrie).

Záznam z ciest

Tri albumy, tri krát tri slová, tri ukážky:

The Black Keys 2008 - Attack & Release: Výborný, ich najslabší.

'Psychotic Girl'

Gnarls Barkley 2008 - The Odd Couple: Mor. Inak fajn.

'Whatever'

The Duke Spirit 2008 – Neptune: Ujde. Svetlý moment:

'This Ship Was Built To Last'

Ech, asi sa vrátim na čas zas ku klasike.

Ale aby tu z toho nebol len nejaký treťotriedny hudobný blog či čo, tuná je citát z Bernharda:

"Dnešní generace neklade kupodivu na hudbu ony absolutní požadavky, které se ještě před patnácti či dvaceti lety na hudbu kladly. Je to tím, že poslouchání hudby se díky technice stalo všední záležitostí. Poslouchat hudbu není dnes nic mimořádného, dnes slyšíme hudbu všude, kamkoli vstoupíte, jste takřka donucen hudbu poslouchat, v každém obchodním domě, v každé lékařské ordinaci, na každé ulici, dnes nelze hudbě uniknout, chcete utéci, ale nemůžete, tento věk je zcela podmalován hudbou, a to je pohroma, pravil Reger. V naší době vypukla totální hudba, všude, od severního pólu k jižnímu pólu, jste vystaven hudbě, ve městě nebo na venkově, na moři nebo na poušti, pravil Reger. Lidé jsou už dlouho dennodenně zahlcováni hudbou, takže dávno stratili pro hudbu veškerý cit."

- Thomas Bernhard, Staří mistři (Praha: Prostor, 2004) ss. 210-211

How sweet to be an idiot

alebo YTC#46

Ja by som len toľko.

Kde je stres, keď ho človek potrebuje

Nič, nič, nič, nič sa mi nechce, ani len vymýšľať prirovnania ako sa mi strašne nič nechce. Ani toto sa mi nechce. Len tu tak sedím, čumím do blba a počúvam Honeggera. Na nedeľu možno nie zlý program, ale ja by som sa mal stresovať a nie tu len tak sedieť. Zajtra mám veledôležitý akademický pohovor a hoci aj tuším, čo sa ma budú pýtať, nemám vôbec chuť si čítať a pozerať veci, ktoré by som už mal vedieť naspamäť ale ani náhodou neviem. Ani nehovorím, že by som sa mal učiť alebo si aspoň niečo čítať, na také som už rezignoval, ale aspoň keby som sa trochu stresoval, bol neposedný, prejavil interes, zrýchlil pulz, zapotil, znervóznel, zbystril, aby som aspoň zajtra pri rozhovore pôsobil, že viem o čom je reč, len pre nervozitu habkám, ale inak poznám kľúčové slovká a tak. Ale nie.

Nemýľte sa, tento výlev nie je prejav pravého stresu, toto sú len stopové prvky môjho meta-stresu z nedostatku stresu. Planý pokus o sebavybičovanie, alebo aspoň mierne sebavydurenie. Bez stresu nerobím dobrý dojem, bez stresu sa objavuje moje pravé ja indiferentného blbca, jedine so stresom možno občas pôsobím ako roztomilý intelektuál. Nič. Stále nič. Ani toto ma nevybudilo. Nevybudený. Nestresovaný.



Update: Furt nič.

Na medzitým

Elbow - 'Coming Second' (Asleep in the Back, 2001)

36 hodín

Najprv drobné upresnenie. Že vraj to s tými novými hriechmi vôbec nie je také žhavé. Že to bol len nápad jedného biskupa, zamyslel sa vraj nahlas, či čo a v našich končinách (ale aj v Timesoch) z toho bola mediálna búrka. No dobre, povedzme, že tomu verím. I keď mi to skôr pripomínalo akýsi pokusný balónik, betaverziu Hriechu 2.0. Ale Benny 16 by to zrejme ani nepripustil, zase toľko súdnosti by som mu ešte uznal, hoci jeho nástupca, to už môže byť iná káva.

Každopádne, inšpirovaný potenciálnou hriešnosťou "experimentovania na ľuďoch v rozpore s etickými princípmi" som sa odhodlal na jeden drobný pokus. Na sebe. Bude to neľudské. Som odhodlaný skúsiť byť 36 hodín bez internetu. Za hodinku aj niečo sa odpojím a najbližšie budem na nete až v piatok poobede. Au. Ale to, že si v medzičase odskočím do Prahy by mi to malo uľahčiť. Hádam.

Niečo depresívne o štvrť na tri ráno

Teda aspoň pre mňa. Vedci zase niečo zistili a len to potvrdzuje moje obavy:

[L]ow neuroticism and high extraversion are strongly correlated with higher levels of happiness, high conscientiousness is a bit less strongly correlated, and high agreeableness and openness to experience are positive but not so important. Non-neurotic, conscientious extraverts are the winners in the genetic happiness lottery.

Inými slovami som fpi*i ako svište v Tatrách. Super. (Moja miera extrovertnosti podľa nedávneho testu: 13%; miera neuroticizmu: 61%; svedomitosť zmeranú nemám, ale v posledných rokoch rozhodne klesá. Etc.)

Nuž ale aspoň tu nezažijete optimistické výlevy ako niekde (schtum, schtum), keďže v blízkej budúcnosti zrejme naozaj nehrozí, že by som bol 'zaskočený šťastím'. Haj hou.

Song na dnes

Tentoraz niečo staršie od mojich veleoblúbených Archie Bronson Outfit.

Archie Bronson Outfit - 'Bloodheat' (Fur 2004)

Tak túto inkvizíciou sme (ne)čakali

Chvíľu som si myslel, že ohlásenie nových smrteľných hriechov je niečo z Onionu, ale ono to vlastne dáva hlboký zmysel a bolo zrejme len otázkou času, kedy sa inštitúcia založená na výčitkách svedomia rozhodne posilniť svoju upadajúcu pozíciou updatovaním sa na novú situáciu a implementáciou fungl nových výčitiek svedomia, ktorými občas niektoré naivné (dobré) duše trpia. Presnejšie, Katolícka cirkev správne identifikovala svoju hlavnú konkurenciu na trhu náboženstiev: environmentalizmus a postmoderný socializmus a ponúka vynovený produkt Hriech 2.0 aj pre náročných, ufňukaných tranzi-hipíkov.

A tak pre všetkých sociálne a environmentálne uvedomelých tu máme nové, viac 'sociálne rezonujúce' hriechy: Znečisťovanie životného prostredia, Sociálna nespravodlivosť, Nenásytnosť po peniazoch a Zapríčiňovanie chudoby. Bude to treba asi zástupy nových teológov z katedier OSN, Greenpeace, či OXFAM, aby nám vysvetlili koľko odpustkov treba kúpiť (koľko recyklovať) za prvotný hriech nášho žitia a konzekventného znečisťovania planéty alebo ako môže jednotlivec napríklad zapríčiňovať chudobu a sociálnu nespravodlivosť (nepiješ fair trade kávu z hrnčeka s vyobrazením sv. Che? 10 Zdravasov, 10 pohľadníc UNESCO a zasadiť jeden strom!). Pre tých, ktorý by snáď hľadali náboženský prežitok cez chemikálie je tu zas hriech Užívania drog (No fujky fuj!) Ale aby sme dosiahli magické číslo 7 treba ešte trochu toho starého osvedčeného luddizmu a pridať aj hriech Genetickej modifikácie a Vedecké experimentovania na ľuďoch v rozpore s etikou.

"Otče, zhrešila som, skrížila som Bantamku a Hempšírku"

Teda mne osobne to môže už byť úplne šumafuk, ja už to mám spočítané aj old-schoolovo: hnev, lakomstvo, závisť, lenivosť, jedna fajočka za druhou. Vinný v 4 zo 7. Navyše závisť sa týka najmä smilstva a obžerstva iných. A samozrejme, že spísanie tohto tu poháňala len a len moja spupná pýcha.

Teraz niečo celkom iné

Hudba. Teda, voľne vzaté.

Už dlhšie ma škrelo, že pri postovani hudby z youtube som odkazaný len na to, čo už uploadli iní, a veci, o ktoré by som sa naozaj rád podelil tam jednoducho nie sú dostupné. Darmo je tam 200 videoklipov Arctic Monkeys s občasným raritným Menuhinom, keď tam nenájdem Janáčka, Golijova ani nič poriadne od Leafcutter Johna či Fiery Furnaces. Alebo už čo. Nuž a keďže som trubiroh technický, chvíľu mi trvalo, kým som našiel niečo, čo by umožnilo v prijateľnej podobe tu na blogu zdieľať mp3 hudbu. Ale teda niečo som našiel, aspoň dočasne, a YouTubeCast tak už nateraz bude skôr zriedkavosťou.

Inauguračne začnem s niečím naozaj iným. Niečím, čo ukáže až do akých hĺbok siaha zvrhlosť môjho hudobného vkusu.

Trúfam si tvrdiť, že väčšine z vás je tvorba talianskeho skladateľa Giacinta Scelsiho neznáma. Taktiež si trúfam tvrdiť, že po tejto ukážke bude väčšine z vás ľúto, že už vám známa je. Ale je to dobrá vec zas. Mne sa páči. Trhnite si.


Giacinto Scelsi - Canti del Capricorno, Canto No. 8; "spieva": Michiko Hirayama.

Toto nie je práve najreprezentatívnejšia ukážka jeho tvorby, 4 kúsky na jednu notu (Quattro Pezzi su una nota sola) pre komorný orchester sú oveľa známejšie. Scelsiho hudba sa zameriava na jednotlivé tóny a ich priestorové funkcie, je minimalistická s niekedy až mantrickými presahmi (sa mi mudruje s wikipédiou). Už len dodám, že adresár s jeho menom má u mňa na disku 1 giga, čiže sa tu od neho zrejme ešte niečo vyskytne. Tešte sa.


Giacinto Scelsi - Quattro Pezzi su una nota sola I. (1959)

YouTubeCast # 45

Johannes Brahms - Husľový koncert D-dur, Op. 77; 3. Allegro giocoso, ma non troppo vivace - Poco piu presto (Henryk Szeryng)

Citát dňa

Stephen Fry mi hovorí z duše:

I hate dancing more than I can possibly explain. I hate doing it myself, which I can’t anyway, but I loathe and resent the necessity to try. I hate watching other people do it. I hate the way it breaks up conversation. I hate the slovenly mixture of sexual exhibitionism, strutting contempt and repellent narcissism that it involves. I hate it when it is formless, meaningless bopping and I hate it (if anything even more) when it is formal and choreographed into genres like ballroom or schooled disco. Those cavortings are so embarrassing and dreadful as to force my hand to my mouth.

If I listen to music, I like either to do it completely alone, so that if I am taken by the desire to move my feet and body (which is inevitable with so much music) I can do it unwitnessed, or I like to LISTEN to it, to hear the line of it, to follow the lyrics and to allow it work inside me. I do not want to use it as an exercise track for a farcical, meaningless, disgusting, brainless physical public exhibition of windmilling, gyrating and thrashing in a hot, loud room or hall. I do not want to use music as the medium for a mating or courting ritual. No one would ever select me as a sexual partner on the basis of my ability to froth, frolic and gibber in time to music anyway, and nor would I ever choose a partner by such desperate and useless criteria.

I can’t dance. It may well be true that guilty feet have no rhythm, but it is also true that perfectly innocent feet can also be unable to move persuasively or happily to the beat. I can’t dance and I SO do not want to. Or is it that I don’t want to because I can’t? No, I don’t think so. I can’t play football, golf, cricket to anything like a human standard and I want to desperately. Desperately. It really isn’t a question of being truculent and captious about it. I really, really, really hate dancing and have not the slightest milligram of envy for those who can do it. If there is such a thing as ‘being able to do’ the kind of dancing people routinely engage in. Not so much an accomplishment as an affliction.

Čo som dnes zistil

Mám nesmierne citlivú nosnú sliznicu. A aj produktívnu. Ešte pár dní a možno na mapy zaznačiť nový vodný tok. Bohumír Janský už vraj chystá výpravu k prameňu.

Taktiež, viete koľko použitých vreckoviek sa zmestí do prázdnej fľaše od detskej výživy? 2x10! (dva balíčky Tesco-value kapesníkov). Mám aj fotodokumentáciu, ale nakoľko je nevhodná pre útlocitné povahy, rozhodol som sa ju tu radšej nepublikovať.

A keď už je reč o publikovaní, byť uvedený v poďakovaní v publikovanom akademickom článku sa určite nevyrovná pocitu radosti, ktorý má sám publikovaný autor, ale aj tak je to super.

Asi by som aj ja mal začať niečo písať, pre prípad, že by mi to nevyšlo s tým potenciálnym veľtokom. Ale zas aby mi neodplavilo klávesnicu. Dilemy.

Inde:

Potvrdzuje sa, že je naozaj lepšie byť bohatý a zdravý.

Obama je Kwisatz Haderach! (Geek alert! Ak ste nečítali Dunu, ani neklikajte.)

Uribe úspešne pokračuje v likvidovaní FARC a Chávez je kokot. Ale to už ste vedeli.

Kto sa bojí Václava Klausa? I keď mi nie je jasné, či sa mám báť budúcnosti alebo Klausa. Alebo sa mám teda obávať oboch? Ak dovolíte budem sa ja radšej aj naďalej báť len aneuryziem, pádu meteoritu a hrozby návratu módy rokov 80-ych.

"Mám ja divnú chorobu, pôjdem skoro do hrobu, šubidubidúú" *

Je to oficiálne. To, čo som predošlé dni len tušil, ten neistý pocit, čo zažívajú tigre pred zemetrasením a akvarijné rybičky pri pohľade na decko šibrinkujúce s tupým predmetom, ten pocit hrozby a blížiacej sa záhuby sa dnes pri zobudení pretavil na istotu. Hneď teda ako mi z nosa začala tiecť hmota. Áno, Hmota! Tekutá.

Neviem síce, kde sa nabrala, ale hneď ako som sa uistil, že to nie je mozgomiešny mok, som sa mierne upokojil. OK, nádcha. Neumieram. Ešte nie. Ba dokonca svoje šance na prežitie momentálne hodnotím ako vyššie než u Patricka Swayzeho. Predsa len, minimálne 95% ľudí, u ktorých diagnostikujú nádchu (ak diagnóza nie je pri nádche prisilné slovo) žije aj o päť rokov neskôr, kdežto u ľudí s diagnostikovanou rakovinou pankreasu je ten číselný pomer presne opačný. Film Duch 2 už asi uvidíte len s pomocou nejakej tety Teodory ("Poznáte z TV"). A ja teda na rozdiel od toho Patricka zrejme Olympiádu v Londýne v TV uvidím, hoci po tom ani nijak zvlášť netúžim. A také majstrovstvá v ľadovom hokeji najnovšie už vôbec nie.

Ale toto všetko bledne v porovnaní s utrpením talianskych mužov, ktorí už sa nemôžu chytať za prirodzenie na verejnosti (ženy predpokladám tiež nie). Kam ten svet speje!? Chcel by som vidieť tie protesty, keď by si dav chlapov pred budovou súdu ostentatívne masovo naprával trenky. Snáď sa toho chytí nejaký taliansky liberálny think tank. Neviem si predstavit lepšie PR.

* Takto voľajako si pospevoval náš ctený kolega Lafacadio kedysi okolo roku pána 1995 v škole cez veľkú prestávku. Žije dodnes.

The L-Word

By človek neveril, čo všetko môže Lisabon riešiť. Lisabon je panacea. Nielen Zmluva, ale aj Proces (pamätníci vedia, to je to "do 2010"). Stačí v Portugalsku dohodnúť, schváliť, podpísať a dať do názvu. Najnovšie sa dozvedáme, že Lisabon by riešil aj Moslimov (H/t: GVZ), hľa (pdf, citát zo Summary):

We also find that Muslim economic and social alienation in Europe very much corresponds to deficiencies of the implementation of the “Lisbon” process.

Uhuh.

Víkend v Pešti

Keď som bol v Budapešti asi pred 7 rokmi, nebol som celkom uchvátený, rozhodne nie tak ako Prahou. Budapešť je síce krásne mesto, ale aj plné špiny a rozkladu. Už vtedy mi prišla ako mesto, ktoré už má lepšie časy za sebou. Len neviem kedy boli. Tento dojem sa po tohtovíkendovej návšteve len posilnil.

Kdeže špina, rovno smeti. Na ulici.

Bol som upozornený, že teda ide o miestny zvyk, keď raz do roka v každej štvrti ohlásia jeden deň, keď možno všetko haraburdie nábytkovo-užitkovo-elektronické vyhádzať na ulicu a ráno sa už o to smetiari postarajú. A kto chce si prípadne môže niečo pekné uchmatnúť. Je libo koberček? Akvárium? Stoličku? Poličku? Tlačiaren? Kryt z gramofónu? Televízor s vykopnutou obrazovkou? Pravý duch Vianoc zasadol na mesto, mestská komunita si navzájom rozdáva dary.

Ale nejde veď len o čudné smetiarske zvyky a nutnosť preskakovať pri chôdzi ulicou bezdomovcov, ktorých je tu snáď najvyššia koncentrácia na meter štvorcový v strednej Európe. A nejde ani o uhýbanie sa padajúcim kusom omietky a podliezanie všadeprítomných lešení. Ani vlastne neviem, o čo ide. Ale je to vo vzduchu. A ako som poznamenal, duchom už na anglických testoch, it doesn't inspire confidence.

Never mind.

Nuž a tuná skladujú vysušenú ruku Sv. Štefana tuším. A možno aj ruku keď bol dieťaťom. Overovať som si to nešiel.

Toto je tiež niečo v centre.

A toto tiež, ale trochu ďalej.
Vlastne ani nie, len som otočil Nokiu opačným smerom. (Sťažnosti na nízku kvalitu fotiek prosím posielajte do Fínska)

A tuná je obchod, čo pozná svojich zákazníkov.

Každopádne. V sobotu ráno ma teda zobudili smetiari, od 10 ráno až do poobedia som vypĺňal nejaké krepie TOEFL a TWA testy, ktorým sa mi doteraz akosi vždy darilo vyhýbať a ktoré sú naozaj neskutočne nudné a únavné. Večer ma moji skvelí hostitelia zobrali na party k nejakým Bulharkám, ktoré už vítali jar, kde som napriek svojej asociálnosti kecal s množstvom mladých shiny happy people, ktorých mená som aj spravidla okamžite zabudol. Tak to chodí. V nedeľu ráno som už len nasadol na autobus a do Bratislavy sa mi podarilo doraziť skôr než mojej opici. Haj hou.

YouTubeCast # 44

The Pyramids - 'Hunch Your Body, Love Somebody' (The Pyramids, 2007)