Je to oficiálne. To, čo som predošlé dni len tušil, ten neistý pocit, čo zažívajú tigre pred zemetrasením a akvarijné rybičky pri pohľade na decko šibrinkujúce s tupým predmetom, ten pocit hrozby a blížiacej sa záhuby sa dnes pri zobudení pretavil na istotu. Hneď teda ako mi z nosa začala tiecť hmota. Áno, Hmota! Tekutá.
Neviem síce, kde sa nabrala, ale hneď ako som sa uistil, že to nie je mozgomiešny mok, som sa mierne upokojil. OK, nádcha. Neumieram. Ešte nie. Ba dokonca svoje šance na prežitie momentálne hodnotím ako vyššie než u Patricka Swayzeho. Predsa len, minimálne 95% ľudí, u ktorých diagnostikujú nádchu (ak diagnóza nie je pri nádche prisilné slovo) žije aj o päť rokov neskôr, kdežto u ľudí s diagnostikovanou rakovinou pankreasu je ten číselný pomer presne opačný. Film Duch 2 už asi uvidíte len s pomocou nejakej tety Teodory ("Poznáte z TV"). A ja teda na rozdiel od toho Patricka zrejme Olympiádu v Londýne v TV uvidím, hoci po tom ani nijak zvlášť netúžim. A také majstrovstvá v ľadovom hokeji najnovšie už vôbec nie.
Ale toto všetko bledne v porovnaní s utrpením talianskych mužov, ktorí už sa nemôžu chytať za prirodzenie na verejnosti (ženy predpokladám tiež nie). Kam ten svet speje!? Chcel by som vidieť tie protesty, keď by si dav chlapov pred budovou súdu ostentatívne masovo naprával trenky. Snáď sa toho chytí nejaký taliansky liberálny think tank. Neviem si predstavit lepšie PR.
* Takto voľajako si pospevoval náš ctený kolega Lafacadio kedysi okolo roku pána 1995 v škole cez veľkú prestávku. Žije dodnes.
Neviem síce, kde sa nabrala, ale hneď ako som sa uistil, že to nie je mozgomiešny mok, som sa mierne upokojil. OK, nádcha. Neumieram. Ešte nie. Ba dokonca svoje šance na prežitie momentálne hodnotím ako vyššie než u Patricka Swayzeho. Predsa len, minimálne 95% ľudí, u ktorých diagnostikujú nádchu (ak diagnóza nie je pri nádche prisilné slovo) žije aj o päť rokov neskôr, kdežto u ľudí s diagnostikovanou rakovinou pankreasu je ten číselný pomer presne opačný. Film Duch 2 už asi uvidíte len s pomocou nejakej tety Teodory ("Poznáte z TV"). A ja teda na rozdiel od toho Patricka zrejme Olympiádu v Londýne v TV uvidím, hoci po tom ani nijak zvlášť netúžim. A také majstrovstvá v ľadovom hokeji najnovšie už vôbec nie.
Ale toto všetko bledne v porovnaní s utrpením talianskych mužov, ktorí už sa nemôžu chytať za prirodzenie na verejnosti (ženy predpokladám tiež nie). Kam ten svet speje!? Chcel by som vidieť tie protesty, keď by si dav chlapov pred budovou súdu ostentatívne masovo naprával trenky. Snáď sa toho chytí nejaký taliansky liberálny think tank. Neviem si predstavit lepšie PR.
* Takto voľajako si pospevoval náš ctený kolega Lafacadio kedysi okolo roku pána 1995 v škole cez veľkú prestávku. Žije dodnes.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára