nedeľa, 16. marca 2008

Kde je stres, keď ho človek potrebuje

Nič, nič, nič, nič sa mi nechce, ani len vymýšľať prirovnania ako sa mi strašne nič nechce. Ani toto sa mi nechce. Len tu tak sedím, čumím do blba a počúvam Honeggera. Na nedeľu možno nie zlý program, ale ja by som sa mal stresovať a nie tu len tak sedieť. Zajtra mám veledôležitý akademický pohovor a hoci aj tuším, čo sa ma budú pýtať, nemám vôbec chuť si čítať a pozerať veci, ktoré by som už mal vedieť naspamäť ale ani náhodou neviem. Ani nehovorím, že by som sa mal učiť alebo si aspoň niečo čítať, na také som už rezignoval, ale aspoň keby som sa trochu stresoval, bol neposedný, prejavil interes, zrýchlil pulz, zapotil, znervóznel, zbystril, aby som aspoň zajtra pri rozhovore pôsobil, že viem o čom je reč, len pre nervozitu habkám, ale inak poznám kľúčové slovká a tak. Ale nie.

Nemýľte sa, tento výlev nie je prejav pravého stresu, toto sú len stopové prvky môjho meta-stresu z nedostatku stresu. Planý pokus o sebavybičovanie, alebo aspoň mierne sebavydurenie. Bez stresu nerobím dobrý dojem, bez stresu sa objavuje moje pravé ja indiferentného blbca, jedine so stresom možno občas pôsobím ako roztomilý intelektuál. Nič. Stále nič. Ani toto ma nevybudilo. Nevybudený. Nestresovaný.



Update: Furt nič.

Žiadne komentáre: