Citát dňa

"I am just a vandal without a concept!" -- graffiti na pánskom WC vo Vittule, Budapest.

K nedostatku slov

Zaťažko mi písať teraz. Posledné dni, kým prečítam všetko, čo mi vypľuje Google Reader, som tak vyčerpaný, že nevládzem splietať slová do zmysluplných viet. Slovosled mi už vôbec nič nehovorí. V takomto stave mám najbližšie ku koherentne vyjadrenej myšlienke v podobe vrčania, mrmlania a oplzlých gest v prípade, že otvorím domáce politické spravodajstvo, alebo priblblého úsmevu, ak narazím na čokoľvek iné. Áno, je aj také čosi ako priveľa čítania, priveľa triviálneho čítania, taľafatiek na ktoré sa sústredím 10 sekúnd a už som nervózny, či mi niečo niekde inde neuniklo. Opäť, knihu som už v ruke nedržal aspoň týždeň, ak nerátam víkendovú reorganizáciu mojej knižnice, na ktorú som sa podujal v akomsi olympijskom (raz za štyri roky) záchvate jarného upratovania a taktiež som v tejto vete stratil niť a už vôbec neviem, čo som vlastne chcel povedať, tak to radšej ukončím troma bodkami...

Hm.

Z oblasti života súkromného, pre tých čo to ešte odo mňa nepočuli z iných zdrojov (e.g. cryptic facebook status) a nebodaj také veci sledujú (hoci pochybuje, že mám takých sympatických cyberstalkerov ako Kaja) – zdá sa, že ma prijali do Pešti na CEU na 1-ročné M.A. štúdium, čo je zrejme dobrá vec, nielen, že si akútne potrebujem doplniť/občerstviť vzdelanie, ale najmä keď som svoje doktorandské štúdium v Prahe dosial dosiaľ flákal spôsobom, pri ktorom by som sa nedivil, keby ma odtiaľ neslávne vypoklonkovali. Bude to ešte veselý zvyšok jari. Ale o to menej veselý tu na blogu.

Víkend v Pešti

Keď som bol v Budapešti asi pred 7 rokmi, nebol som celkom uchvátený, rozhodne nie tak ako Prahou. Budapešť je síce krásne mesto, ale aj plné špiny a rozkladu. Už vtedy mi prišla ako mesto, ktoré už má lepšie časy za sebou. Len neviem kedy boli. Tento dojem sa po tohtovíkendovej návšteve len posilnil.

Kdeže špina, rovno smeti. Na ulici.

Bol som upozornený, že teda ide o miestny zvyk, keď raz do roka v každej štvrti ohlásia jeden deň, keď možno všetko haraburdie nábytkovo-užitkovo-elektronické vyhádzať na ulicu a ráno sa už o to smetiari postarajú. A kto chce si prípadne môže niečo pekné uchmatnúť. Je libo koberček? Akvárium? Stoličku? Poličku? Tlačiaren? Kryt z gramofónu? Televízor s vykopnutou obrazovkou? Pravý duch Vianoc zasadol na mesto, mestská komunita si navzájom rozdáva dary.

Ale nejde veď len o čudné smetiarske zvyky a nutnosť preskakovať pri chôdzi ulicou bezdomovcov, ktorých je tu snáď najvyššia koncentrácia na meter štvorcový v strednej Európe. A nejde ani o uhýbanie sa padajúcim kusom omietky a podliezanie všadeprítomných lešení. Ani vlastne neviem, o čo ide. Ale je to vo vzduchu. A ako som poznamenal, duchom už na anglických testoch, it doesn't inspire confidence.

Never mind.

Nuž a tuná skladujú vysušenú ruku Sv. Štefana tuším. A možno aj ruku keď bol dieťaťom. Overovať som si to nešiel.

Toto je tiež niečo v centre.

A toto tiež, ale trochu ďalej.
Vlastne ani nie, len som otočil Nokiu opačným smerom. (Sťažnosti na nízku kvalitu fotiek prosím posielajte do Fínska)

A tuná je obchod, čo pozná svojich zákazníkov.

Každopádne. V sobotu ráno ma teda zobudili smetiari, od 10 ráno až do poobedia som vypĺňal nejaké krepie TOEFL a TWA testy, ktorým sa mi doteraz akosi vždy darilo vyhýbať a ktoré sú naozaj neskutočne nudné a únavné. Večer ma moji skvelí hostitelia zobrali na party k nejakým Bulharkám, ktoré už vítali jar, kde som napriek svojej asociálnosti kecal s množstvom mladých shiny happy people, ktorých mená som aj spravidla okamžite zabudol. Tak to chodí. V nedeľu ráno som už len nasadol na autobus a do Bratislavy sa mi podarilo doraziť skôr než mojej opici. Haj hou.