"SNS je fašistickou stranou..."

Zase raz som zhnusený a šokovaný. Okresný súd rozhodol, že Miklós Duray poškodil dobré meno (sic!) SNS, keď túto stranu v rozhovore pre maďarské rádio označil za fašistickú a má sa ospravedlniť a zaplatiť milión korún...

Kristove rany! Aj taký pablb, akým je Miklós Duray, ma právo na názor! Odmyslime si na chvíľu autora výroku, je vlastne irelevantný. Choré je, že sa tu penalizuje sloboda slova, sloboda názorov, sloboda myslenia. Symptomatickým je, podľa mňa, výrok sudkyne, ktorý navyše vykazuje všetky znaky idiómu sympatizanta pána Slotu, vrátane jeho typickej alkoholickej kostrbatosti:

"Nemôže si jeden politik dovoliť povedať takýto výraz voči druhému politikovi."

To už prečo nie? Neviem kedy a kto rozhodol, že slovko fašista a fašistický nepatrí do slušného slovníka a je možné ho kriminalizovať. A znamená to, že teraz môže tiež Smer a spol. žalovať poslancov SDKÚ za "boľševikov"? Môžu sa tí obratom ohradiť súdnou cestou za "modrých komsomolcov"? Atď.? To sa tu bude kultúrnosť prejavu medzi politikmi vymáhať súdnou cestou? To by malo asi taký zmysel ako bojovať proti akné šmirgľovým papierom.

Na tomto mieste by možno bolo skôr príhodné vsunúť krátku politologickú analýzu, čo znamená a čo rozumieme pod fašizmom, ktoré sú jeho definičné znaky a nakoľko Slota a SNS tieto znaky spĺňajú. Kto by sa ale sral s takými chujovinami. Nepochybne sa takou podrobnou analýzou zapodievala aj pani sudkyňa, že.

SNS je strana obhrublých primitívnych nacionalistov, ktorá sa možno vymyká učebnicovej definícii fašizmu, Slota spol. však spĺňajú do bodky laickú predstavu "fašistov", loviacich svoje temné myšlienkové pochody v iracionálnych žaburinách ur-fašizmu, z ktorých je každému slušnému človeku jednoducho šoufl (tento čechizmus sem zaraďujem, aby mi rozumeli aj náhodní skalní esenesáci).

Teda ešte raz, opäť pre členov SNS, ktorým sa predchádzajúca veta mohla zdať príliš dlhá, opakujem: Členovia ako aj sympatizanti a voliči SNS boli, sú aj budú fašistickí hejkokoti a žiadne súdne rozhodnutie to nemôže zmeniť. Záverom treba už len Durayovi zaželať veľa trpezlivosti pri odvolaní.

Fragment na dnes

"Plní nostalgie spomíname na Vianoce nášho detstva.
– Tých kopancov do riti, čo som nadostával! – delí sa s nami o spomienky Bortch, – a ešte som za ne musel ďakovať!
– Nesťažuj sa! – vravím mu. – Mne každý rok vraveli, že dedo Mráz nepríde, lebo je ťažko chorý, a možnože túto zimu vôbec nepríde. A aby mali konečne pokoj, jedného dňa mi oznámili, že zomrel a nemá ho kto nahradiť. A bolo to."

- Joël Egloff, Omráčenie (Bratislava: Kalligram, 2007), s.87

(Nielen ja odporúčam.)

Hriech mladosti

Dnes som sa konečne bol vysporiadal s jedným hriechom mladosti, ktorý ma už dlhšie kváril, a ktorý som mal na očiach a pod nohami. Po dlhodobo odkladanej a vrcholne nevyhnutnej reorganizácii knižnice v mojej izbe ostala na zemi kôpka kníh „na vyhodenie“ a už viac než rok som o ňu zakopával, škaredo gánil, ale vyhodiť som ju nedokázal. Nuž ale dnes som to konečne vyriešil a zaniesol do antikvariátu stoh kníh (12 kúskov) od Ericha von Dänikena a Johannesa von Buttlara. Na svoju obhajobu môžem len dodať, že čo, mal som trinásť, tie knihy som kupoval rýchlejšie než som ich čítal (vo výsledku som prečítal len asi štvrtinu), a hlavne ma naučili rozoznávať somariny. Niektorí sú náchylní v mladosti uveriť na rovnosť, bratstvo a lásku medzi ľuďmi a niektorí si zatiaľ čítajú o mimozemskej manipulácii ľudkej evolúcie. Tí prví mi stále prídu ako väčší pošuci.

Ale prihodil som do kôpky kníh pre pána antikvariátnika aj Johanidesovu Hmlu na našej trpezlivosti. Reku nech s tým kúri niekto iný. A tiež Toma Clancyho paperback Hon na ponorku, čo bola asi pred 5 rokmi jedna z posledných kníh ktorú mi kedy kúpil môj otec – potom, čo uvidel môj kyslý ksicht, sa už pri daroch obmedzuje len na techniku a kozmetiku. Pán antikvariátnik nielenže toto všetko odo mňa zobrali, ale ešte mi za to aj zaplatili. Dúfam, že vedia čo robia.

Každopádne, ak si potrpíte na hardcore úlety a sebastredné bláboly nemeckých (resp. švajčiarskych) popularizátorov pseudovedy tak pri Justičáku teraz nájdete také vychytávky ako Matuzalemský vzorec: Kľúč k večnej mladosti, Mimozemšťania z Roswellu: Protokol sprisahania, alebo od baťku Ericha Deň, keď prišli bohovia, Všetci sme deti bohov, či Mýlil som sa? (nobožeuchovaj). Hop šup, než sa vypredá.

Len tak mimochodom

Cadio, zdá sa, prechádza blogovacou krízou stredného veku, bežte mu povedať, aký je super a že to má zmysel, že píše skvelo a tak podobne. Potrpí si na to a robí mu to dobre.

Koniec bleg-postu.

YouTubeCast # 39

Mayra Andrade - 'Lua' (Navega, 2006)

Cirkev matkou, štát otcom

A ja sirotou. Ale ak je štát naozaj otcom, potom čisto z anatomického hľadiska mi vychádza, že premiér je pohlavným údom.

Haj hou.

Gáganie

Ach, prečo je len to s tými trafenými husami také klišé? Keď ono to tak sedí, aha, Kaja upozornila na nádherný príklad, ktorý postretol kolegu bloggera Ondreja Schutza. Nejaká osoba hejslováckeho vierovyznania nezniesla Schutzove výroky na kreposť Slovákov a sťažovala sa až na Schutzovej Alma Mater, odvolávajúc sa na to, že "V súčasnej zjednocujúcej sa Európe, nie je miesto pre extrémizmus, xenofóbiu, hanobenie rasy nevynímajúc rasizmus a antisemitizmus, ktorý znevažuje príslušníkov národov, národnostných menšín bez ohľadu na ich farbu pleti, pohlavia, vierovyznania ai."

Treba prečítať celé, bo jeden neuverí.

Síce sa ma to vôbec netýka - nie som študent MUNI a pri poslednom sčítaní ľudu som sa myslím označil za Inuita - ale napriek tomu by som tu rád prízvukoval, že Slováci exemplifikovaní sťažovateľkou sú malé upachtené sebastredné hnidy s rozhľadom lobotomizovaného dugonga a morésmi, ktoré v civilizovaných kruhoch vyvolávajú oprávnené pohoršenie. Tak!

Vráťte sa do hrobu

Nesmierne ma pobavilo dnešné (vlastne už včerajšie) vydanie denníka SME, konkrétne mierna morbídnosť prílohy Sme.Dôchodcovia. Nadpisy, podnadpisy, fotky - nádherný súzvuk témy smrti: Aj miesto na hrob musí mať zmluvu – Miesta na odpočinok – Pomníky do dražby - Urna doma predĺži smútok - Obce určujú zásady prevádzky na cintorínoch všeobecne záväzným nariadením - čo článok, to praktická rada a informácia o smrti, cintoríne a urnách. Už som len čakal nejaké eschatologické okienko. Aké praktické, aké milé. Tiež sa už tešíte do dôchodku? Možno tu prílohu mali nazvať Sme.Smrť alebo Sme.Cmiter. Ale na druhú stranu, aspoň nech si mládež a ani starci nerobia ilúzie.

Keď už ej reč o tých úmrtiach, tiež ma zaskočila správa o úmrtí herca Heatha Ledgera, škoda ho - talentovaný bol veru a na Dark Knight som vysoko zvedavý - ale pravdu povediac najviac mi je ľúto Terryho Gilliama. Všade sa prízvukuje, že Dark Knight je Ledgerov posledný film, pričom sa opomína, že ešte pred pár dňami nakrúcal s Gilliamom v Londýne film The Imaginarium of Doctor Parnassus. Nie je jasné, či už natočil všetky svoje scény a či teraz nebude musieť chudák Terry Gilliam film prepisovať alebo dokonca nanovo obsadiť a natočiť zas. Terry Gilliam je geniálny režisér, ktorý má však obrovskú filmársku smolu – od legendárnych problémov s filmom Brazil až po nemenej legendárne stroskotanie výroby filmu Muž, ktorý zabil Dona Quixota snáď nebolo filmu, pri ktorom by nemusel prekonávať prekážky, ktoré by iného človeka už dávno odradili. Nuž a teraz si bude musieť poradiť so smrťou herca v hlavnej úlohe. Ostáva dúfať, že to nezabalí a nepôjde do dôchodku.

Fry & Laurie - Light Metal

(A Bit of Fry & Laurie, Season 1, Episode 4)

Fragment

"[J]á jsem nikdy v životě žádnou knihu neprečetl, můj způsob čtení je způsob nadmíru talentovaného listování stránkami, způsob člověka, který raději listuje stránkami než čte, který obrátí tucty, ne-li stovky stránek, než jednu jedinou přečte; ale když člověk tu jednu stránku čte, pak ji přečte důkladněji než kdokoli jiný, s tou největší čtenářskou vášnivostí, jakou si lze vůbec představit. (...) Dnes čtou všichni všechno jako v letu, přečtou vše, a nechápou nic. (...) Není nutné číst celého Goetha, celého Kanta a také není nutné číst celého Schopenhauera; (...) Jenže k takovému násilnému sebeomezování patří i hodně odvahy a hodně duševní síly, kterou lze jen zřídkakdy nalézt, a my sami ji jen zřídkakdy můžeme uplatnit; čtoucí člověk je stejně jako člověk masožravý tím nejodpornějším způsobem nenasytný a ničí si, podobně jako člověk masožravý, svůj žaludek, a vůbec zdraví, svoji hlavu a celou duševní existenci. (..) Největší potěšení máme přece z fragmentů, stejně jako v životě pociťujeme nejvyšší radost, když jej posuzujeme jako fragment, vždyť jak strašlivý připadá člověku celek, a vlastně vše, co je hotové a dokonalé."

- Thomas Bernhard, Staří mistři (Praha: Prostor, 2004) ss. 31-33

Il faut cultiver son blog

Aspoň linkami:

Najsamprv, tu je uchvatný diel komixu Jesus and Mo.

Sochy zo zbraní: toľká škoda!

V New Yorker Adam Gopnik analyzuje Bling-Bling prezidentovanie Nicholasa Sarkozyho zatiaľ čo James Surowiecki si všíma fenomén menom Tata a poznamenáva, že je len ďalším z radu spoločností z tretieho sveta (Mittal, Lenovo) ťažiacich z rozvoja medzinárodného obchodu a vzmáhajúcich sa stredných vrstiev v rozvojových krajinách.

Keď už je reč o indických úspechoch, tu je indický stand-up komik.

A tu je zaujímavý update o republikánskych primárkach, Huckabee a Thompson sú podľa autora mimo, najväčšie súboje sa odohrajú medzi McCainom, Giulianim a Romneym: There will be blood.

A až teda dôjde k tej nevyhnutnej invázii mimozemšťanov, normblog má pripravených pár vysvetlení, prečo to bude naša vina. Môj favorit:

The relentless colonization of the Alien identity through cultural productions such as science fiction literature and film, productions that are notably dominated by men and largely produced within the United States (where, you might observe, neutrally, the film industry is controlled by Jews and financed by banks with heavy Jewish interests, many of whom are likely to be sympathizers with Israel and the neocon project for world political domination) leaves the disempowered Aliens little choice but to make a significant intervention of 'subjective violence', as their only defence against the 'symbolic violence' of the disintegration of their cultural identity.

Na záver, georgiasam má pre vás vtip.

Stoj, Ježiško, stoj!

V Prešove bude z iniciatívy primátora Pavla Hagyariho zrejme stáť 33-metrová betónová socha Ježiša Krista, možno priamo z tvorivej dielne klasika monštruóznych gýčov, Tibora Bartfaya, a stane sa najväčšou Kristovou sochou v Európe. Vymyslite si vlastné sarkastické komentáre, mne sa nechce.

"Myšlienku vytvoriť v Prešove veľký pamätník civilizácie a kresťanstva nosím v hlave už dlho, ešte skôr, ako som sa stal primátorom," hovorí P. Hagyari.

Možno sa Prešovčanom so svojimi myšlienkami mohol zdôveriť už pred voľbami.

"Malo by ísť o stvárnenie Ježiša Krista nie trpiaceho, ale skôr vítajúceho a odpúšťajúceho."

Neviem, mne tento cukrovinkový návrh skôr pripomína bezradnosť a tiché zúfanie:

"Otče, pre moje rany, kam si ma to zoslal?"

YouTubeCast # 38

Blitzen Trapper - 'Devil's A-Go-Go' (Wild Mountain Nation, 2007)

(Mimochodom, toto je post č. 300 na tomto blogu. Jééj/Búú)

Import/Export

Ako som sa včera večer ocitol v kine na rakúskej sociálnej dráme mi stále nie je jasné. Sú veci medzi nebom a zemou atď. Každopádne ma to nenadchlo, tá dráma, hoci jej určite nemožno uprieť aj pár vtipných momentov, ktoré ju pozdvihli nad bežný priemer "sociálnych drám". Aj tak sa však nazdávam, že by možno bola viac zaujímavá pred 10-15 rokmi, teraz to pôsobilo skôr ako rozpohybovanie citátov z prachom zapadnutých správ think-tankov, komentárov a novinových titulkov. Celý film stojí a padá na nos na hlúpom fígli s dvojitým príbehom, príbehom Ukrajinky, zdravotnej sestry, ktorá z Ukrajiny odchádza za lepšou prácou do Rakúska, aby po mnohých poníženiach skončila ako upratovačka v hospici pre umierajúcich rakúskych senilov a príbehom vypatlaného rakúskeho mladíka, ktorého sen o SBS-kárčení sa rozplynie po nezvládnutí stretu s partiou turecky vyzerajúcich mladíkov, ktorí ho ponížia a on príde o prácu pre neschopnosť a dlhujúc kde komu peniaze, vrátane otčima, ide s týmto na cestu na východ – do Košíc a Užhorodu montovať a predať predajné a výherné automaty.

Kým príbeh Ukrajinky je štandardným opisom útrap pracovnej migrantky z východu, síce trpký a pútavý ale vôbec nie objavný, je to v častiach Export s Rakúšanom na východe, kde film vchádza na absurdné polia. Scenáristi sa moc nezaťažovali s vymýšľaním dôvodov, prečo by tí Rakúšania mali ísť na divoký východ, proste mali v hlave svoju sociálno-dramatickú predstavu pekných "sociálne ťaživých scén", na ktoré už milých rakúskych vypatlancov potrebovali len nejako našroubovať. A tak sa vypatlanec so svojím white-trash otčimom vyberú do Košíc, kde na sídlisku montujú automaty na žuvačky (!), zavítajú aj na Luník 9 (och, to sociálno priam z plátna tečie, a keď ich dodávku naháňa dav malých neprispôsobivých spoluobčanov, ktorým hádžu z auta žuvačky, srdce zaplače) a v Užhorode dojde na sexuálne ponižovanie mladých dievčat s "vyťahanými kundami" balených na diskotéke za ťažké eurá, ktoré si milí Rakúski degeši nejakým zázrakom zarobili. Absurdnosť vrcholí, keď sa mladík povadí s otčimom a odíde od neho a začne si na trhu v Užhorode hľadať prácu, gestikulujúc, ukazujúc na svoje paže, že je teda robotný a ochotný. Nakoniec, sklamaný, len kráča popri ceste, snažiac sa neúspešne o autostop.

Krásna je však záverečná scéna, ktorá by si zaslúžila lepší film. Už predtým sme nazreli do izby senilných babičiek na ich lôžkach, jedná sa modlí za smrť ("nech už ju niekto zoberie k mamičke"), ďalšia šarmantná dáma len mľaská bezzubými ústami, púli očami, krúti hlavou a v pravidelných intervaloch poznamenáva "Stinkt!" a mladá smutná Ukrajinka to všetko pozoruje. Záverečná scéna: kamera hľadí v noci do tejto miestnosti a v nej znie len smutná polyfónia, chór zmaru a smrti, keď babky striedavo z postelí vravia do tmy, každá to svoje slovko: Smrdí! Smrdí! Smrdí! Smrť! Ďalší. Smrdí! Ticho! Smrť. Smrdí! Smrť. Smrdí! Smrť. Smrť! Smrť!

(Môj IMDb rating: 6/10)

Nem dobré veci

Včera som možno videl na Václaváku Davida Irvinga. Teda, aspoň vyzeral ako on, ale asi to tak nebolo, veď vieme, že David Irving sa nestal, je vymyslený a nikdy neexistoval. Neviem, možno to bol Jiří Krampol, ten žiaľ existuje.

Po veľmi dlhej dobe som cestoval diaľkovým autobusom, keďže sa mi už cena lístkov za vlak zdala naozaj premrštená. Teraz ale uvažujem, že napriek tomu sa vrátim k vlakom – aj som zabudol aké stiesnené pomery v autobusoch vládnu, čo by bolo aj najmenej, ale keď nám na spríjemnenie cesty pustili páni šoféri dvd-čko s epizódami seriálu Susedia so zvukom pekne cez repráky a tento pochybný maratón bežal dlhšie než Zátopek, bol by som vraždil. Chvíľou ma prepadol taký hnev a zúrivosť, že som musel objať kolená a zhlboka dýchať, pričom sa všetky tetky v okolí rehotali až sa sedadlá triasli, a môj hnev striedalo zhnusenie. Tak mi treba keď pred jazdou čítam Thomasa Bernharda, to to zhnusenie svetom na človeka priľne. Jedine the Horrors, the Wombats, the Strokes, Elbow a Joy Division na plnej hlasitosti bránili tomu, aby som sa povracal. To už by ani Bach nepomohol. Aby bolo jasné, aké zlé to naozaj bolo, dodám, že pri príjazde do Bratislavy som mal priam radosť, čo uznáte, ak prichádzate zo západného smeru, nie je nikdy správna reakcia.

Som ja nejaký precitlivelý.

A iné veselosti

Iní inde:

Perohryz upozornil na zábavnú diskusiu, čo sú fakty, čo názory, a čo fakty o názoroch, či čo. A celé sa to nejak týkalo českého radiožurnálu. Boh ich poteš.

Lafcadio dáva do pozornosti články o globalizácii a tiež aj nejaké sople.

Keď už je reč o globalizácii, Tyler Cowen upozorňuje na novú knihu a som zvedavý, čo na ňu Lafcadio povie (okrem toho, že je drahá).

Tiež som s radosťou zistil, že na nejakom Cowenovom kurze by som nebol úplne tupý, ajhľa reading list na jeho kurz Law and Literature. 4 veci som odtiaľ čítal, Coetzeeho a Saramaga odporúčam emfaticky, jednou z tých vecí ale bol žiaľ aj Neuromancer od Gibsona, údajne kultový sci-fi román, pre mňa inkoherentná zlátanina.

Šok nesmierny pre mňa bolo zistenie, že Hitchens už nefajčí:

“I’ll have my usual,” says Hitchens, meaning a Johnnie Walker. On two further occasions during the two-hour meal he holds up his empty tumbler and says: “Xerox”. The staff understand him. Not wanting to appear wimpish I order a Kingfisher beer and nurse it parsimoniously until the end.

After the drinks arrive I offer Hitchens one of my Marlboro Lights. Then something life-changing happens. Cool as a cucumber – and with no hint of remorse – Hitchens announces that he has given up smoking. “I got up yesterday morning in Madison, Wisconsin, and I just threw my pack away,” he says.

That’s wonderful I reply, without betraying a hint of my inner turmoil. But other thoughts race through my mind: “This is the writer who smokes on television,” I tell myself. “Hitchens is the last of the Mohicans.” It doesn’t take long for it to dawn on me that the Mick Jagger of modern letters is now in a healthier category than me.

Som odjakživa nefajčiar, ale úpadok a útlak, ktorému je vystavená kultúra fajčenia ma znepokojuje a zarmucuje. A teraz toto!

Nuž a napokon, snímam povestný klobúk pred Ferim, ktorý sprostredkoval tento Major Zeman Remix.

Denník, ktorý luže ... alebo čo

Jedna súdružka hovorkyňa, ktorá pracuje pre človeka, ktorého tu aj naďalej ignorujeme, vypustila krásnu perlu, citujem:

"Je smutné, že denník SME si už ani neuvedomuje klamstvá, ktoré uverejňuje."

Neuvedomené klamstvo, to je nádhera, čo na tom, že je to z definície nemožné. Vlastne asi rovnako ako inteligentná hovorkyňa. Haj hou.

YouTubeCast # 37

Elbow - 'Fallen Angel' (Cast of Thousands, 2003)

Blogging inaction

Mám neobvykle, priam podozrivo, a vzhľadom na všakovaké okolnosti, o ktorých mi nie je zahodno sa rozširovať, aj neopodstatnene dobrú náladu a nenechám si ju skaziť. Nie, nedám sa chytiť, nenechám sa vyprovokovať, a just nie, hoci sa celý nový rok snažili, kundy hnedo-červené, ba aj rôzne parochiálne vlezdoprdelky s titulmi pomýlené (musí byť veľmo zle, keď už aj s Draxlerom súhlasím), ale ja sa nedám. Nič nebude. E-e, trt a dva orechy. Tento rok má tento blog zatiaľ to potešenie byť úplne 100% Fico-Free. Snáď to tak ostane čo najdlhšie.

Čiže niečo iné.

(*zvuk cvrlikania umrznutých cvrčkov*)

...

Hm.

Nuž, napríklad, aby sme neboli na toho chudáka Silvestra Lavríka len zlí, táto esej novoročná je veledobrá. Splietaním hlúpych fráz a ošúchaných porekadiel dosiahol priam metafyzické reťazenie prázdnoty a dekonštruoval tak novoročný vinš ako žáner. Alebo čo. Ale rozhodne pobavil.

Čo ešte.

Hm, Stepehen Colbert je zasek v éteri. Fajn. I keď ako to je, kto mu to píše, keď scenáristi stále štrajkujú.

A nič, nemám ja čo povedať, som pretty vacant (cf. Sex Pistols).

Carry on.

YouTubeCast # 36 - Funny & Educational!

Ehm, teda, Monty Python (John Cleese a Eric Idle) v úzkej spolupráci s Fredericom Chopinom zhotovili tento song o Oliverovi Cromwellovi. Že je video kvality nevalnej nech prosím nikoho neodradí, song naozaj stojí za pozornosť (ako keby slova Monty Python, Chopin a Cromwell neboli dostatočnou zárukou, že):

Výrok dňa

Konečne rozumný vydavateľ:

"A načo mám vydať knihu, o ktorej viem, že mi investíciu nevráti? Predstavme si situáciu, že príde istý autor, chce láskavosť, aby sme mu knihu vydali. A my mu tú láskavosť neurobíme. Tým sme potopili autora aj štát? Nie, len sme odmietli produkciu, ktorá podľa nášho názoru nie je potrebná. Lebo ak poviem, že je potrebná, tak potom ju skúsme vydať podľa trhových zákonitostí, na trhovom princípe.
...
Pozrite sa. Je veľa umelcov, ktorí si myslia, že to, čo robia, je dobré, a po ich umení ani pes neštekne. V tomto duchu sa žije veľmi nepohodlne. A niektorí prídu k vydavateľovi s tým, že sa chcú pokúsiť preraziť. Lenže nie sú schopní uznať, že ich umenie musí byť použiteľné a radšej umrú hladom bez akéhokoľvek uznania, než by sa pokúsili aj prispôsobiť podmienkam. Potom človeka netreba ľutovať."

A true story? I couldn't swear to every detail but it's certainly true that it is a story

Smutné je čítanie o filmoch, kde je zjavné, že autor textu sám film nevidel a musí variť z vody. Film No Country for Old Men som ale práve dopozeral a môžem zodpovedne prehlásiť, že je naozaj taký skvelý, ako sa o ňom hovorí. I keď s pojmom "čierny humor" by som naozaj narábal opatrne.

Ale než sa ma spýtate, Where'd you get the movie? Môžem len odpovedať: At the gettin' place.

Nie toto naozaj nie film v línii Raising Arizona, Big Lebowski a O Brother, Where Art Thou?. Tento film sleduje stopu skôr od prvotiny Coenovcov Blood Simple, cez Miller’s Crossing až k Fargo. To, čo sa tu deje, nie je vtipné, to ale neznamená, že to nie je miestami úsmevné. Čo sa tu deje, nie je nič nové, či neobyčajné, to ale neznamená, že to nie je strašné. Coenovcom sa podarilo, že aj tomuto starému cynikovi šli miestami zimomriavky po chrbte. Toto nie je "čierna komédia", čiernou komédiou je skôr Smrť na pohrebe, Pane, vy jste vdova, či Shaun of the Dead, toto je vyzretý trpký thriller s nádychom úsmevu, úsmevu, lebo, slovami šerifa Bella, čo iné nám aj ostáva.

Skvelé predloha Cormaca McCarthyho je do filmovej podoby prevedená skutočne verne, takmer presne veta po vete, scéna po scéne. McCarthyho strohá próza a kinematografické radenie scén k filmu priam vyzývali a aj dialógy, ktoré sú najčastejším zdrojom úsmevov, sú tiež vernou kópiu predlohy. Čím netvrdím, že to snáď šlo samo, nie, tento film je majstrovskou ukážkou filmárskeho umenia bratov Coenovcov, ani po formálnej stránke niet čo vytknúť. U mňa zatiaľ film roka 2007.

Wendell: It's a mess, ain't it, sheriff?
Ed Tom Bell: If it ain't, it'll do till the mess gets here.

Pre tých, čo také veci snáď zaujímajú, názov knihy si McCarthy požičal z verša tejto Yeatsovej básne.

Kolíska pochybností

Smelo vpred. Nieto zábran, nie je možné spraviť chybu. No dobre. Ale načo potom? A je mi jedno, čo Bokonon vraví.

Koniec písaniu!

Konečne už sa nebudem musieť pachtiť a plahočiť s textami na blog, hľa, aký moderný výdobytok techniky, zadáme parametre, napríklad, aby sme ulahodili milovníkom istého Ivana M., zvolíme slovník "Mikloš" a už len veselo pastujeme:

"Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán poslanec Dzurák, chcel povedať niekoľko stotisíc korún, teda pred dvoma tvrdeniami, ja opakujem, tie najaktuálnejšie, dnes musíme prijímať opatrenia, ktoré má dominantné postavenie. Ale teraz dovoľte, aby som vám povedať, že ďalej pokračovať z desiatok výhrad, čo v Národnej banke". A ešte nižšia. Nevylučujem, výška poskytnutých prostriedkov z hľadiska poskytovania oficiálnej štátnej správy Štatistického úradu. K 15. 1. 9. 1999. (Výkriky poslanca S. Kozlíka.) Nie sú veci, oddelil by boli svedkami v minulosti zastávame názor, ktorý platí aj tieto informácie o tom III., IV. štvrťroku vzrástla určite nie je dôvod, prečo môžeme vytvoriť tzv. reštitučného modelu usporiadania, decentralizáciu kompetencií a privatizácie bankového sektora, tak podrobne, ako sa zhodli na plne kompatibilný s návrhom a osobne však ešte raz."

Hej, veru, a aj iné! (Via)

Prečo Hillary Clinton nebude prezidentkou

Independents ju nemajú veľmo radi. Stači sledovať reakcie testovaného publika (focus group), keď otvorí ústa:

Citát na dnes

"dnes som si ešte nečesal nohy" - Feri Macfričkins

šťastný a nový...

čo? lok? bok? wok? sok? mok? dok? tok? Čo tam po tom.

Berte tento článok ako jedno z ďalších privítaní v novom roku. Nebolo ich dosť. Nemal by som možno takto skraja roku prehlasovať takô, ale rok 2008 je oficiálne nahovno. Nerobím tu nič iné než mnoho iných vedeckých kapacít, jednoducho som extrapoloval z dostupných dát a došiel k záverom. Na základe skúsenosti a dát pozbieraných počas uplynulých piatich dní som dospel k prostému a nevyhnutnému záveru, že rok 2008 je skrátka (tiež) nahovno. Jistě můžete s tím nesouhlasit, můžete proti tomu i protestovat, ale to je asi tak všechno co se s tím dá dělat.

A ešte je rok len na začiatku a už je málo času. Niektorí nelenili, poniektorí by čas aj kúpili, ja som však posledné dni prevažne čas nehanebne zabíjal. Thoreau kedysi poznamenal, a ja ho rád opakovane citujem, "as if you could kill time without injuring eternity" (Walden). Neviem, ale keď si predstavím koľko času som sa ja nazabíjal, muselo to na neborke večnosti zanechať už nejaké pekné šrámy. A teraz sa tu okolo mňa kopia mrciny času, ktoré už ani žiadna kafiléria nevykúpi a ja sa kopem do zadku miesto toho aby som začal niečo robiť. Aj to je spôsob zabíjania času a až sa dokopem, môžem začať nové kolo kopania, že som sa kopal miesto práce. Atď. až to dáko samo vyhnije. Alebo aj nie. Ani neviem, či sa tu teraz vlastne chválim, alebo sťažujem. Najskôr oboje. Ale idem s tým už aj sebe na nervy.

A tiež si pamätám, že kedysi, ako postrehol kamarát, ktorý si neželá byť linkovaný, "myslieť nezvyklo bolieť". Teraz bolí. A ja ako pes, ktorého mláti sadistický majiteľ, len skučím a uvažujem kade sa šuchnúť a kam zdúchnuť, aby to už nebolelo.

Crappy New Year, indeed. Ale čo. Bude ako nebolo, bolo ako nebude, ak už nebolo, tak bude, čo bolo, to bolo, a čo je teraz, ani nebolo a ani už nebude. Každopádne bude. Už sa teším. Ale spoľah na to nie je.

Update (6.1.2008; 15:31)
Zdá sa, že tento post si vyslúžil neprimeranú dávku rozhorčenia. Lafcadio Wluiki ma dokonca obvinil zo sebaľútosti. Ako keby to bola zlá vec. Nie, nie, vieme, že je to zlá vec, skuhranie je otravné a vrcholne nesympatické, určite nebolo mojím cieľom vyvolať tieto negatívne reakcie. Aspoň vidím, že keď píšem na blog nasilu, výsledky sa minú zamýšlaným cieľom a moje rozšafné špásy len pobúria a privolajú slová "fuj".
Lafcadiova citlivosť na to, čo vníma ako sebalútosť, je však pochopiteľná, veď keď mu pred týždňom lekári oznámili, že kvôli pokročilej cukrovke príde nielen o druhé oko ale aj o pravú ruku, jeho tretia manželka sa zdvihla a ušla od neho s jeho mongoloidným synom z druhého manželstva! A položilo ho to? Kdeže! Veselo ďalej čiperne báda, ako Csikszentmihályi káže. Má našu approbation.

Citát na dnes

"Nihilista je osoba, která popírá axiologický řád světa a nahrazuje ho subjektivní axiologií s jediným operátorem: indiference. Nihilista odmítá sám postup valorizace a konstruuje svět bez hodnot a nehodnot."

- Lubomír Doležel, Heterocosmica: Fikce a možné světy (Praha: Karolinum, 2003) s. 131 (H/t: V)

Novoročný gýč

Videli ste Blatníkov novoročný prejav? Gýč, gýč, gýč. Teraz nehovorím o jeho slovách, ani tradične ukňučanom prednese, tam je to akosi samo sebou, že nemáme na rozdiel od Čechov prezidenta, ktorý by dokázal aj prázdno vypovedať aspoň s akýmsi zdaním noblesy a štátnosti. A rozoberať ich vetu po vete si tie kydy naozaj nezaslúžia.

Nie, hovorím o obraze. Pozrite sa na obrázok, vidíte to? Keby ste nevedeli z ktorej gubernie k nám ujo vraví, máte pre istotu na očiach až tri štátne symboly, a aranžéri z prezidentskej kancelárii v záchvate horror vacui nadrbali do rohu aj jeden zlatavo ozdobený stromček a na stôl masívnu červenú sviečku. Skutočne symptomatické. Ale išlo o plnosť obrazu na vyváženie prázdna slov, alebo naopak dodržanie jednoty formy a obsahu gýča? A nie je to jedno? Prezidentský prejav je viac než čo iné politicko-umelecký žáner ale toto by bolo slabé aj na novoročný prípitok predsedu MNV.

Pre Kristove rany, veď od tohto páprdu nemôžme z definície jeho funkcie čakať nič než symboly a pátos, ale on to zjavne nedokáže a my dostávame len gýč a upachtenú trápnosť.

Tento chabý umelecký dojem, ktorý opakovane myslím zdôrazňovali aj viacerí kolegovia, je asi jedným z najiritujúcejších prejavov súčasnej garnitúry. Stará mať o takých zvykli vravievať: Myslel, že mu hovno strýcom a ono mu to rodný brat.