štvrtok, 17. januára 2008

Nem dobré veci

Včera som možno videl na Václaváku Davida Irvinga. Teda, aspoň vyzeral ako on, ale asi to tak nebolo, veď vieme, že David Irving sa nestal, je vymyslený a nikdy neexistoval. Neviem, možno to bol Jiří Krampol, ten žiaľ existuje.

Po veľmi dlhej dobe som cestoval diaľkovým autobusom, keďže sa mi už cena lístkov za vlak zdala naozaj premrštená. Teraz ale uvažujem, že napriek tomu sa vrátim k vlakom – aj som zabudol aké stiesnené pomery v autobusoch vládnu, čo by bolo aj najmenej, ale keď nám na spríjemnenie cesty pustili páni šoféri dvd-čko s epizódami seriálu Susedia so zvukom pekne cez repráky a tento pochybný maratón bežal dlhšie než Zátopek, bol by som vraždil. Chvíľou ma prepadol taký hnev a zúrivosť, že som musel objať kolená a zhlboka dýchať, pričom sa všetky tetky v okolí rehotali až sa sedadlá triasli, a môj hnev striedalo zhnusenie. Tak mi treba keď pred jazdou čítam Thomasa Bernharda, to to zhnusenie svetom na človeka priľne. Jedine the Horrors, the Wombats, the Strokes, Elbow a Joy Division na plnej hlasitosti bránili tomu, aby som sa povracal. To už by ani Bach nepomohol. Aby bolo jasné, aké zlé to naozaj bolo, dodám, že pri príjazde do Bratislavy som mal priam radosť, čo uznáte, ak prichádzate zo západného smeru, nie je nikdy správna reakcia.

Som ja nejaký precitlivelý.

Žiadne komentáre: