čo? lok? bok? wok? sok? mok? dok? tok? Čo tam po tom.
Berte tento článok ako jedno z ďalších privítaní v novom roku. Nebolo ich dosť. Nemal by som možno takto skraja roku prehlasovať takô, ale rok 2008 je oficiálne nahovno. Nerobím tu nič iné než mnoho iných vedeckých kapacít, jednoducho som extrapoloval z dostupných dát a došiel k záverom. Na základe skúsenosti a dát pozbieraných počas uplynulých piatich dní som dospel k prostému a nevyhnutnému záveru, že rok 2008 je skrátka (tiež) nahovno. Jistě můžete s tím nesouhlasit, můžete proti tomu i protestovat, ale to je asi tak všechno co se s tím dá dělat.
A ešte je rok len na začiatku a už je málo času. Niektorí nelenili, poniektorí by čas aj kúpili, ja som však posledné dni prevažne čas nehanebne zabíjal. Thoreau kedysi poznamenal, a ja ho rád opakovane citujem, "as if you could kill time without injuring eternity" (Walden). Neviem, ale keď si predstavím koľko času som sa ja nazabíjal, muselo to na neborke večnosti zanechať už nejaké pekné šrámy. A teraz sa tu okolo mňa kopia mrciny času, ktoré už ani žiadna kafiléria nevykúpi a ja sa kopem do zadku miesto toho aby som začal niečo robiť. Aj to je spôsob zabíjania času a až sa dokopem, môžem začať nové kolo kopania, že som sa kopal miesto práce. Atď. až to dáko samo vyhnije. Alebo aj nie. Ani neviem, či sa tu teraz vlastne chválim, alebo sťažujem. Najskôr oboje. Ale idem s tým už aj sebe na nervy.
A tiež si pamätám, že kedysi, ako postrehol kamarát, ktorý si neželá byť linkovaný, "myslieť nezvyklo bolieť". Teraz bolí. A ja ako pes, ktorého mláti sadistický majiteľ, len skučím a uvažujem kade sa šuchnúť a kam zdúchnuť, aby to už nebolelo.
Crappy New Year, indeed. Ale čo. Bude ako nebolo, bolo ako nebude, ak už nebolo, tak bude, čo bolo, to bolo, a čo je teraz, ani nebolo a ani už nebude. Každopádne bude. Už sa teším. Ale spoľah na to nie je.
Update (6.1.2008; 15:31)
Zdá sa, že tento post si vyslúžil neprimeranú dávku rozhorčenia. Lafcadio Wluiki ma dokonca obvinil zo sebaľútosti. Ako keby to bola zlá vec. Nie, nie, vieme, že je to zlá vec, skuhranie je otravné a vrcholne nesympatické, určite nebolo mojím cieľom vyvolať tieto negatívne reakcie. Aspoň vidím, že keď píšem na blog nasilu, výsledky sa minú zamýšlaným cieľom a moje rozšafné špásy len pobúria a privolajú slová "fuj".
Lafcadiova citlivosť na to, čo vníma ako sebalútosť, je však pochopiteľná, veď keď mu pred týždňom lekári oznámili, že kvôli pokročilej cukrovke príde nielen o druhé oko ale aj o pravú ruku, jeho tretia manželka sa zdvihla a ušla od neho s jeho mongoloidným synom z druhého manželstva! A položilo ho to? Kdeže! Veselo ďalej čiperne báda, ako Csikszentmihályi káže. Má našu approbation.
Berte tento článok ako jedno z ďalších privítaní v novom roku. Nebolo ich dosť. Nemal by som možno takto skraja roku prehlasovať takô, ale rok 2008 je oficiálne nahovno. Nerobím tu nič iné než mnoho iných vedeckých kapacít, jednoducho som extrapoloval z dostupných dát a došiel k záverom. Na základe skúsenosti a dát pozbieraných počas uplynulých piatich dní som dospel k prostému a nevyhnutnému záveru, že rok 2008 je skrátka (tiež) nahovno. Jistě můžete s tím nesouhlasit, můžete proti tomu i protestovat, ale to je asi tak všechno co se s tím dá dělat.
A ešte je rok len na začiatku a už je málo času. Niektorí nelenili, poniektorí by čas aj kúpili, ja som však posledné dni prevažne čas nehanebne zabíjal. Thoreau kedysi poznamenal, a ja ho rád opakovane citujem, "as if you could kill time without injuring eternity" (Walden). Neviem, ale keď si predstavím koľko času som sa ja nazabíjal, muselo to na neborke večnosti zanechať už nejaké pekné šrámy. A teraz sa tu okolo mňa kopia mrciny času, ktoré už ani žiadna kafiléria nevykúpi a ja sa kopem do zadku miesto toho aby som začal niečo robiť. Aj to je spôsob zabíjania času a až sa dokopem, môžem začať nové kolo kopania, že som sa kopal miesto práce. Atď. až to dáko samo vyhnije. Alebo aj nie. Ani neviem, či sa tu teraz vlastne chválim, alebo sťažujem. Najskôr oboje. Ale idem s tým už aj sebe na nervy.
A tiež si pamätám, že kedysi, ako postrehol kamarát, ktorý si neželá byť linkovaný, "myslieť nezvyklo bolieť". Teraz bolí. A ja ako pes, ktorého mláti sadistický majiteľ, len skučím a uvažujem kade sa šuchnúť a kam zdúchnuť, aby to už nebolelo.
Crappy New Year, indeed. Ale čo. Bude ako nebolo, bolo ako nebude, ak už nebolo, tak bude, čo bolo, to bolo, a čo je teraz, ani nebolo a ani už nebude. Každopádne bude. Už sa teším. Ale spoľah na to nie je.
Update (6.1.2008; 15:31)
Zdá sa, že tento post si vyslúžil neprimeranú dávku rozhorčenia. Lafcadio Wluiki ma dokonca obvinil zo sebaľútosti. Ako keby to bola zlá vec. Nie, nie, vieme, že je to zlá vec, skuhranie je otravné a vrcholne nesympatické, určite nebolo mojím cieľom vyvolať tieto negatívne reakcie. Aspoň vidím, že keď píšem na blog nasilu, výsledky sa minú zamýšlaným cieľom a moje rozšafné špásy len pobúria a privolajú slová "fuj".
Lafcadiova citlivosť na to, čo vníma ako sebalútosť, je však pochopiteľná, veď keď mu pred týždňom lekári oznámili, že kvôli pokročilej cukrovke príde nielen o druhé oko ale aj o pravú ruku, jeho tretia manželka sa zdvihla a ušla od neho s jeho mongoloidným synom z druhého manželstva! A položilo ho to? Kdeže! Veselo ďalej čiperne báda, ako Csikszentmihályi káže. Má našu approbation.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára