Ako som bol spomenul, v Prahe som sa pokúšal uchádzať o doktorandské štúdium. V utorok som dorazil. V stredu ráno zamával papierom zo štátnic z angličtiny z roku 2002, ktorý mi, pre mňa nečakane, uznali a vynechal som tak test z angličtiny, na ktorý som sa i trochu tešil.
Štvrtok, skoré popoludnie. Hlavný pohovor. Prichádzam skoro. Sedím si na chodbe a čakám, vytiahnem si na čítanie Carla Schmitta, najmä preto, že nemá absolútne nič spoločné s mojou témou. Áno, ten Carl Schmitt, zlý chlapec z pomyslenej svätej trojice veľkých nemeckých konzervatívnych politických filozofov 20. storočia (tak pre tých čo sa nehanbia, že toto nevedia, rátame sem ešte tohto a tohto). Listujem, čítam, ľúbezné je to, aj sa uchechtnem na pár miestach. Zdvihnem zrak, nikde nikto. Kurňa, pred kým to tu ja vlastne machrujem? Vyťahujem Agathu Christie.
Trúsia sa ďalší. Dokopy nás má byť až 16. Prisadne si ku mne štebotavá slečna, všetečná, napokon zatiahla i mňa do konverzácie, začo som ju hneď znenávidel. Píše, tuším, už tretiu diplomovku, dokonca na jednu o ženských spisovateľkách v stredoveku (8-12 storočie) má čosi cez 500 strán. Že možno bude i kniha, dodáva. Všestranná, chytrá, neznesiteľná. Zmáha ma chmárava, komplexy. Trochu sa mi točí hlava. Teplo je. Mám chuť vytiahnuť fľašu vody a obliať si hlavu, ale to by zase na mňa asi právom divne pozerali.
Konverzácia viazne. Nervozita sa stupňuje. Moje občasné bonmoty a pokusy o vtip nepadajú na úrodnú pôdu. Keď nevieš, kto je tu za idiota, budeš to ty. Ale nie, našťastie už viem. Všímam chlapíka oproti, tenké okuliare (kto normálny by sa unúval kvôli pol dioptrii, ak nie pozér), v košeli s krátkym rukávom a kravatou, tvári sa významne ako hovno na polici, alebo nižší bankový manažment, má nejaké papieriky, čosi si do nich dôležito značí. Na nohách ma sandále a ponožky. Nič tak človeku nedodá sebadôvery ako náhly príval pocitu nadradenosti. Som kľudnejší.
Sandále a ponožky sú na rade. Keď poznamenám, že by mu za jeho obuv mali strhnúť body, nik sa nezasmeje. Tough crowd. Ledva to dopoviem, už aj sú vonku. V stredu neurobili test z angličtiny. Heh.
A za pár desiatok minút už idem pred komisiu i ja. Položili mi zákernú otázku, ktorej som sa dúfal vyhnúť. Povedzte nám o svojom projekte. Predviedol som svoj neurotický schtick, ošíval sa, pozrel z okna, začal som – falošný štart, zlomil sa mi hlas, odmlčal sa, gúľal očami, ospravedlnil sa, začal znovu. Svoje odpovede som adresoval papierom, čo mali na stole, stolu samotnému, oknu, meotaru (či ako sa to ten bazmeg projekčný volá). Pekná etuda, škoda že som sa nehlásil na VŠMU. Jeden z komisie, čo na seba zobral úlohu "všechno zná, všechno čet", kládol otázky, zapotil som sa. Odpovedal som ako zaseknutý guľomet. Hurá, tázateľ prikyvuje. A už im asi stačilo. Vravia, majú problém. Pre moju tému nemajú konzultanta. Nie sú. Nemajú. Nedostať ich. Inu, takto kulantne sa v Čechách naznačuje, že ste na hovno. Nieto pre vás konzultanta. Ale asi to tak naozaj bude, štebotavá mi pred tým na chodbe povedala to isté, že ten, čo totok mával na starosti, umrel nedávno. Tak možno tak. Každopádne, rozhodne až dekan. Uvidíme. Možná jindy, možná jinde.
Štvrtok, skoré popoludnie. Hlavný pohovor. Prichádzam skoro. Sedím si na chodbe a čakám, vytiahnem si na čítanie Carla Schmitta, najmä preto, že nemá absolútne nič spoločné s mojou témou. Áno, ten Carl Schmitt, zlý chlapec z pomyslenej svätej trojice veľkých nemeckých konzervatívnych politických filozofov 20. storočia (tak pre tých čo sa nehanbia, že toto nevedia, rátame sem ešte tohto a tohto). Listujem, čítam, ľúbezné je to, aj sa uchechtnem na pár miestach. Zdvihnem zrak, nikde nikto. Kurňa, pred kým to tu ja vlastne machrujem? Vyťahujem Agathu Christie.
Trúsia sa ďalší. Dokopy nás má byť až 16. Prisadne si ku mne štebotavá slečna, všetečná, napokon zatiahla i mňa do konverzácie, začo som ju hneď znenávidel. Píše, tuším, už tretiu diplomovku, dokonca na jednu o ženských spisovateľkách v stredoveku (8-12 storočie) má čosi cez 500 strán. Že možno bude i kniha, dodáva. Všestranná, chytrá, neznesiteľná. Zmáha ma chmárava, komplexy. Trochu sa mi točí hlava. Teplo je. Mám chuť vytiahnuť fľašu vody a obliať si hlavu, ale to by zase na mňa asi právom divne pozerali.
Konverzácia viazne. Nervozita sa stupňuje. Moje občasné bonmoty a pokusy o vtip nepadajú na úrodnú pôdu. Keď nevieš, kto je tu za idiota, budeš to ty. Ale nie, našťastie už viem. Všímam chlapíka oproti, tenké okuliare (kto normálny by sa unúval kvôli pol dioptrii, ak nie pozér), v košeli s krátkym rukávom a kravatou, tvári sa významne ako hovno na polici, alebo nižší bankový manažment, má nejaké papieriky, čosi si do nich dôležito značí. Na nohách ma sandále a ponožky. Nič tak človeku nedodá sebadôvery ako náhly príval pocitu nadradenosti. Som kľudnejší.
Sandále a ponožky sú na rade. Keď poznamenám, že by mu za jeho obuv mali strhnúť body, nik sa nezasmeje. Tough crowd. Ledva to dopoviem, už aj sú vonku. V stredu neurobili test z angličtiny. Heh.
A za pár desiatok minút už idem pred komisiu i ja. Položili mi zákernú otázku, ktorej som sa dúfal vyhnúť. Povedzte nám o svojom projekte. Predviedol som svoj neurotický schtick, ošíval sa, pozrel z okna, začal som – falošný štart, zlomil sa mi hlas, odmlčal sa, gúľal očami, ospravedlnil sa, začal znovu. Svoje odpovede som adresoval papierom, čo mali na stole, stolu samotnému, oknu, meotaru (či ako sa to ten bazmeg projekčný volá). Pekná etuda, škoda že som sa nehlásil na VŠMU. Jeden z komisie, čo na seba zobral úlohu "všechno zná, všechno čet", kládol otázky, zapotil som sa. Odpovedal som ako zaseknutý guľomet. Hurá, tázateľ prikyvuje. A už im asi stačilo. Vravia, majú problém. Pre moju tému nemajú konzultanta. Nie sú. Nemajú. Nedostať ich. Inu, takto kulantne sa v Čechách naznačuje, že ste na hovno. Nieto pre vás konzultanta. Ale asi to tak naozaj bude, štebotavá mi pred tým na chodbe povedala to isté, že ten, čo totok mával na starosti, umrel nedávno. Tak možno tak. Každopádne, rozhodne až dekan. Uvidíme. Možná jindy, možná jinde.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára