Budem si to musieť premyslieť. Budem sa musieť zamyslieť. Nad sebou. Alebo už čo.
Nedávno som si čítal tento článok, ktorý kladie otázku, čo zaujímavého som čítal, čo by ma intelektuálne stimulovalo, poučilo, bolo výzvou a tak podobne. Peter Boettke v tom článku tvrdí, že je to dôležitá otázka pre každého, kto chce žiť "životom myslenia", a že ak na ňu nemá odpoveď, zrejme tým signalizuje, že na taký život neašpiruje.
Problémom je, že veru som už dávno nič podnetné nečítal. A čo je horšie, aj keď som ešte všeličo čítal, bývalo to aj poučné a zábavné, ale zase nie až tak. Nie vzrušujúce a radostné. Neviem, či je to len moja nešťastná melancholická letora, ale nie, naozaj si nespomínam, že by som so zatajeným dychom čítal Misesa, Hayeka či Rothbarda, či vôbec kohokoľvek a nevedel knihu odložiť. Vedel, vždy. Dokonca aj pokleslý žáner detektívok mi nerobilo problém odložiť bez toho žeby som musel ešte v ten deň vedieť kto je vrah, rovnako ako mi nerobilo problém nevedieť ešte v ten večer aký je ďalší míľnik na tej ceste do otroctva. Hej, hej, dobré je to, a čo? Ennui.
Áno, cítim, že je tu celý rad kníh, ktoré musím čítať, ak chcem čosi dosiahnuť, nech už je to čosi čokoľvek, ale akosi nevládzem. Žeby som naozaj signalizoval, že na ten život neašpirujem? Neviem, každý, kto ma pozná, mi hovorí, že údajne nie som blbý. Uh-uh, nno, povedzme, nie som. Len ma akosi nebaví myslieť. Za mladých liet som urobil IQ testy tak dobre, že ma prizvali do istej organizácie, a aj som si členské zaplatil a preukaz v peňaženke pre dobrý pocit chvíľu nosil, ale nikdy som do priestorov tých inteligentov nevstúpil. Odpudzovala ma predstava združenia ľudí, ktorých baví riešiť, vymýšľať a lúštiť hlavolamy. Nie, e-e, fuj. Z hlavolamov ma bolí hlava.
Nuž ale čo so sebou teda robiť? Som nepraktický, lenivý kverulant, moja údajná inteligencia je mojou jedinou devízou. Ale stratil som, resp. možno som nikdy nemal, intelektuálnu zvedavosť. Veci, čo ma zaujímajú a o ktorých si občas niečo prečítam, nie sú nijako ujednotené, nemajú takmer nič spoločné s mojím odborom a navyše ma zaujímajú len ako kratochvíľa, akési mentálne jednohubky, oblbováky s ktorých pomocou zabíjam čas. Čas, ktorý sa kráti.
Inými slovami, slovami klasika, som proper fucked. A to je dnes ešte jeden z lepších dní, keď som sa vôbec, ani neviem ako, dokázal dokopať k tomuto smutnému zamysleniu.
Nedávno som si čítal tento článok, ktorý kladie otázku, čo zaujímavého som čítal, čo by ma intelektuálne stimulovalo, poučilo, bolo výzvou a tak podobne. Peter Boettke v tom článku tvrdí, že je to dôležitá otázka pre každého, kto chce žiť "životom myslenia", a že ak na ňu nemá odpoveď, zrejme tým signalizuje, že na taký život neašpiruje.
Problémom je, že veru som už dávno nič podnetné nečítal. A čo je horšie, aj keď som ešte všeličo čítal, bývalo to aj poučné a zábavné, ale zase nie až tak. Nie vzrušujúce a radostné. Neviem, či je to len moja nešťastná melancholická letora, ale nie, naozaj si nespomínam, že by som so zatajeným dychom čítal Misesa, Hayeka či Rothbarda, či vôbec kohokoľvek a nevedel knihu odložiť. Vedel, vždy. Dokonca aj pokleslý žáner detektívok mi nerobilo problém odložiť bez toho žeby som musel ešte v ten deň vedieť kto je vrah, rovnako ako mi nerobilo problém nevedieť ešte v ten večer aký je ďalší míľnik na tej ceste do otroctva. Hej, hej, dobré je to, a čo? Ennui.
Áno, cítim, že je tu celý rad kníh, ktoré musím čítať, ak chcem čosi dosiahnuť, nech už je to čosi čokoľvek, ale akosi nevládzem. Žeby som naozaj signalizoval, že na ten život neašpirujem? Neviem, každý, kto ma pozná, mi hovorí, že údajne nie som blbý. Uh-uh, nno, povedzme, nie som. Len ma akosi nebaví myslieť. Za mladých liet som urobil IQ testy tak dobre, že ma prizvali do istej organizácie, a aj som si členské zaplatil a preukaz v peňaženke pre dobrý pocit chvíľu nosil, ale nikdy som do priestorov tých inteligentov nevstúpil. Odpudzovala ma predstava združenia ľudí, ktorých baví riešiť, vymýšľať a lúštiť hlavolamy. Nie, e-e, fuj. Z hlavolamov ma bolí hlava.
Nuž ale čo so sebou teda robiť? Som nepraktický, lenivý kverulant, moja údajná inteligencia je mojou jedinou devízou. Ale stratil som, resp. možno som nikdy nemal, intelektuálnu zvedavosť. Veci, čo ma zaujímajú a o ktorých si občas niečo prečítam, nie sú nijako ujednotené, nemajú takmer nič spoločné s mojím odborom a navyše ma zaujímajú len ako kratochvíľa, akési mentálne jednohubky, oblbováky s ktorých pomocou zabíjam čas. Čas, ktorý sa kráti.
Inými slovami, slovami klasika, som proper fucked. A to je dnes ešte jeden z lepších dní, keď som sa vôbec, ani neviem ako, dokázal dokopať k tomuto smutnému zamysleniu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára