Strana 123, 5. veta

Meme-time! OK, chmatnite po najbližšej knihe, nalistujte stranu 123, a blognite 5. vetu. (Inšpirované týmto tu) Keďže som ešte neupratal svoje okolie po záchvate akademickej činnosti spred minulého týždňa, povaľuje sa tu toho veľa a najbližšie bol Andrew Gamble a jeho Hayek: The Iron Cage of Liberty, odkiaľ jest 123/5:

"For conservatives as far apart in other respects as Roger Scruton and Ian Gilmour, the rise of libertarianism threatens to infect the Conservative party with doctrinal and ideological politics."

Nuž a tak. Tú knihu, mimochodom, som ešte stále nedočítal, ale pracujem na tom.

Tento nízko virulentný mém zasielam obvyklým podozrivým (Cadio, dušk.o., Kaja) hoci neverím, že by ich príliš vyduril, a pripojiť sa môže ktokoľvek, kto by rád zamachroval, čo sa mu povaľujú po okolí za úžasné knihy.

...u mě dobrý

Tak to by sme mali. Kde sme to boli? Aha, to ste ma nemohli niekto varovať, že slnečnicový chlieb je taký hnusný? Fuj.

Dnes som bol úspešne preskúšaný z prechodov (nie tých biologických, ale tých medzirežimových). Čo vám budem hovoriť, iste ste už čítali Dvořákovú a Kunca (1994) alebo Linza & Stepana (1996). Ale ma mrzelo, ani som sa nedostal k tomu, čo som chcel povedať o teleologickosti konceptu tranzície k demokracii, že teda tento koncept akosi naväzuje na lineárno-evolučné vnímanie dejín, kde ľudské spoločenstvá v sérii postupných krokov, riadených, či už božou prozreteľnosťou, svetovým duchom, rozumom, abo proletariátom, smerujú progresívne k nejakému cieľu.

Ako argumentoval Nicolas Guilhot, 'tranzícia k demokracii' má mnoho spoločných čŕt s marxistickým konceptom tranzície (najmä v jeho sovietskej verzii) v tom, že aj dynamika spoločenských procesov tranzícií (v ich post-rustowovskom teoretizovaní) je závislá od rozhodnutí politických aktérov a nie sociálnych štruktúr; spoločenská zmena je tu nie autonómna, ale realizuje sa podľa návrhu 'predvoja'. Čas prechodu obdarúva udalosti akousi 'epistemologickou výnimkou' a inštitúcie už nezrkadlia societálne konfigurácie, nezväzujú ich spoločenské štruktúry, ale žijú si vlastným životom. Aktéri momentálne oslobodení od obmedzení vlastných 'netranzičným' (bežným) časom generujú zmeny a privádzajú štruktúry do súladu s predpísaným a historicky pre-determinovaným projektom. Je ale nebezpečným metodologickým excepcionalizmom 'neobyčajné' udalosti vymedzovať z behu bežných ako akosi 'viac historické', na ktoré treba uplatniť iné chápanie.

To ten Guilhot. Nesmierne zaujímavé veci, že. Ale možno je lepšie, že som sa k tomu nedostal.

RSK 004: And a good morrow to you too

01 DNA (Arto Lindsay) - Blonde Red Head (A Taste of DNA, 1981)
02 The Dodos - Park Song (Visiter 2008)
03 Royal Trux - The Exception (Veterans of Disorder 1999)
04 Russian Circles - Harper Lewis (Station 2008)
05 Alessandro Piccinini - Chiaccona in partite variate (Intavolatura di Liuto et di Chitarrone, libro primo, Bologna, 1632)

K spontánnemu mlčaniu

Niežeby nebolo o čom, nebolo ani inokedy, ale v písaní mi to nebránilo, len posledných pár dní som intenzívne trávil nad esejou, ktorú mi treba odovzdať v Prahe na atest z filozofie. Nechce sa mi tu veľmo rozpisovať, že o čom to je, povedzme len, že po tých niekoľko dňoch mi prišla táto slovná hračka nesmierne vtipná: "As anyone in Manhattan knows, after a lot of cosmos people are going to need some taxis."

No dobré, bystrí si už domysleli, je reč o Hayekovi, konkrétne o jeho koncepte spontánneho poriadku (kosmos bol u neho ten "grown order", a taxis ten "made order", lebo aj také sú) som písal. Po anglicky, aby nebolo hodnotiacim na prvý pohľad zrejmé, nakoľko som neoriginálny. A taktiež, lebo zo slova order v slovenčine mám husiu kožu. (Poriadok, WTF? Really?). Ide o to ako z myriád nezávislých akcií jednotlivcov sledujúcich vlastné ciele vyvstáva nezamýšľane komplexný poriadok (bleh). Poznanie, že spoločenské pravidlá a inštitúcie kapitalizmu sa vyvinuli ako výsledok ľudskej činnosti, ale nie úmyslu, samogenerujúce sa endogénne usporiadanie koordinujúce protichodné záujmy množstva jednotlivcov, a že takéto samovoľne sa objavujúce komplexné systémy prekonávajúce chápanie jednotlivca vznikajú, keď je jednotlivcom ponechaná sloboda konať, patrí k tomu najvýznamnejšiemu v spoločenských vedách.

Ale aby som len nespieval hosana, trošku som sa aj obul do Hayekovej nadväznej snahy pomocou tohto konceptu vysvetliť genesis liberálnej spoločnosti skrzeve "kultúrnu evolúciu". Podľa Hayeka sa prijatie pravidiel konania, ktoré umožnili rozvoj civilizácie prijali náhodou a evolučne najlepšie pravidlá poskytli tým skupinám, čo ich prijali, výhody a lepšie prežitie. Problémom je práve tento mysticko-kolektivistický proces akéhosi neracionálneho prijatia pravidiel, ktorý nemá precedens ani u Škótskych osvietencov, ktorými sa inak Hayek veľa inšpiroval. Hayek vo svojom odpore k racionalizmu trochu prestrelil. Ak totiž prijatie pravidiel prechádza tiež vždy samovoľne a spontánne evolučnou cestou, akýmsi kolektívnym zakopnutím o správne normy, potom nemá veľký význam viesť ideový boj, aký Hayek celý život viedol. Jednoducho tie správne pravidlá sa presadia, inštitúcie kapitalizmu tak budú napokon vždy robustnejšie než hubris plánovačov. Hayek však trvá na tom, že dnes už výsledok tejto evolúcie treba chrániť a v kontraste s jeho odporúčaniami proti plánovaniu vedome plánovať naše nezasahovanie. Je ale možné vedome, zámerne nezasahovať do chodu spontánneho poriadku? Ako?

Takéto akésik otázky som neriešil, len som ich predstierajúc odhalenia nových hĺbok poznania významne kládol.

Každopádne, esej mám napísanú a teraz mi ostali zhruba štyri dni aby som sa naučil z 8 kníh na úplne inú skúšku. Čiže mlčanie tu bude pokračovať aj budúci týždeň.

Post-referendové blues

Pri zvesti, že Íri poslali Lisabonskú zmluvu kam dúha nedosiahne sa mi z úst vydralo škodoradostné cha, cha a ešte raz cha. Cha. Nu, ale ten príjemný hrejivý pocit netrval večne, ako človek, ktorý v škole absolvoval Procesy európskej integrácie I, II, a III, veľmi dobre viem, že v curricule sa nájde aj miesto pre IV a V, každé pokračovanie aspoň za 3 kredity. Už veľmo dobre poznáme „the nature of the beast“.

Čiže nasledovať budú (ak už sa nedejú):

1. Pokarhania: pokarhania od popredných eurokratov, za to, ako Íri „zlyhali“ a ako „menšina“ Európanov držia v šachu pol miliardy ľudí (ktorých sa už na názor ale pre istotu nik nepýtal). Taktiež pokarhanie írskych politikov, že to tým „šupákom“ vôbec dovolili schvaľovať. Predvolanie na koberček do Bruselu.
2. Krátky moment trápneho šúchania chodidlami ... akože, fakt nie? Aleba? Nie? Isto?
3. Nástup Jean Monnet Chair profesorov európskych štúdii: "Keď ženy/voliči hovoria nie, myslia áno!"
4. Nic nekončí, jedeme dál: Európa sa musí „zomknúť“, ratifikačný proces „musí pokračovať“, až Lisabon schváli všetkých ostatných 26 krajín.
5. Írom sa dovolí dojednať nejaké výnimky, dojednajú veci samostatne, v osobitých zmluvách, ratifikujú v parlamente, s úsmevom.
6. V najhoršom sa inštitucionálne reformy prifaria ako dodatok k prístupovej zmluve Chorvátska o pár rokov, tú už referendom nebude schvaľovať nik.
7. ... (Pozri bod 9)
8. Ever closer Union!
9. ... (The Underpants gnomes vám vysvetlia čo sa udialo v tomto mezdi-kroku.)
10. Elýzium!
    

Citát volebného obdobia

"Zatiaľ máme plné brušká, tak sa nám tu páči," povedala ČTK pani Elena z Púchova na festivale kokotizmu, ktorý sa konal na prešovskom letisku.

Song na dnes

The Dodos - Fools (2008 Visiter)

Povinné drísty po dlhšom čase

Dlho som nič nenapísal, lebo som nemal náladu, nechcelo sa mi, nebolo čo, melanchólia, šťastie, ambivalencia v krabici, každý deň streda, šetril som slová na písanie eseje, ktorú som stále ani nezačal, blabla. Viem, je vám to srdečne jedno.

Takže dnes len trochu od veci blábolenia. Aby sme z cviku nevyšli.

Najsamprv, ma šoklo, umrel Ján Johanides (a ja som ho netipol, sakra), autor pár kníh v mojej polici. Napríklad dávnejšie pribalili zadarmo k balíku kníh objednaných jeho Podstatu kameňolomu, a neskôr som videl (a žial kúpil) jeho Nepriestrelnú ženu za 20 korún v kníhkupectve. To ma mohlo varovať, ale až po prečítaní Hmly na našej trpezlivosti mi došlo, prečo bývajú jeho knihy zlacnené. Lebo sú to nečitateľné ležiaky. Možno mu krivdím, ale Hmla (ako aj nedočítaná Podstata) ma od Johanidesa nadobro odradili. Škoda. Ah áno, sústrasť, etc.

Keď už je reč o literárnych skvostoch, Golonkovi, ktorého pokračujúci status celebrity je možno chápať len ako perverznú formu božieho trestu za neviem-aký-hriech športových fanúšikov, vyšla ďalšia kniha spomienok. Ach. Dojemné. Aj na STV bol riport, že to bol rebel, údajne. Tak jest, je to aj v názve. Zrejme nie bez príčiny, ale bakané jazyky by povedali bez rozumu. (Elitist Hi5). To mi pripomenulo, že mi kdesi hlboko dávno, na prvom stupni ZŠ bola "za výborný prospech a vzorné správanie" od "Rady rodičov a riaditeľstva školy" daná do daru kniha Volali ma žiletka. Do krvi urazený som bol, nasraný, a dodnes vôbec nedokážem pochopiť, koho geniálny nápad to bol dať malému byflošovi knihu spomienok nejakého troglodyta s hokejkou. Snáď nejaký nejapný pokus o counter-programming, či čo? Knihu som ani neotvoril – na rozdiel od dvoch ďalších prvostupňových prospechových podarúnkov – Zbojnícku mladosť som ešte zvládol prečítať celú ale pri Oliverovi Twistovi som to zabalil už po pár kapitolách. Jergušova sociálna ubiedenosť mi stačila bohate, vďaka, dosť. Vlastne už ilustrácia Vincenta Hložníka na obale Twista bola zlým znamením, od detstva ma jeho kresby silno odpudzovali. Každopádne, Golonkova kniha (resp. jeho ghostwritera) je pre mňa stálym mementom, ako možno knižným darom totálne prestreliť.

A áno, viem, uvedomujem si, že správne sa píše bifľoš, ale aj tak si myslím, že byfloš by bola vhodnejšia forma (áno, aj bez mäkčeňa), nech je byflenie medzi vybranými slovami. Chvíľu som aj uvažoval, či radšej nepoužijem slovo štréber, ale žiaľ nenarodil som sa za cisára pána. A vlastne som sa ani nebiflil, ale vysvetlite sprostejším, že to šlo samo. (Elitist sob)

A teraz už úplné drísty:

CKĽ je zdesený, že deti nevedia po slovensky. Ale k jazykovým nedostatkom koaličného partnera sa nevyjadril. Zing. "Ja neviem, či je ešte nejaká taká krajina na svete, kde vychádzajú deti zo škôl a nevedia štátny jazyk." Všade kde tie deti vychádzajú zo štátnych škôl je to tak.

Súťažná otázka na záver: dopozerám skôr prvú sériu How I Met Your Mother, alebo napíšem 10-stranovú esej z filozofie? Pozrieť mi ostávajú 4 diely a napísať 10 strán. Comment up!

Bla bla a pod

Čo som to chcel? Hm. Mám ja veľa chytrých známych. Niekedy mám dojem, že až priveľa. A tí majú kopec múdrych rád. Náš ctený priateľ Cadio nám napríklad nedávno v osobnom rozhovore na tému písania akademických textov sprostredkovali radu, ktorú počuli od niekoho ešte chytrejšieho. Tuším Buchanana. Alebo iného ťažkého kalibru. Každopádne, keď čelíme blikajúcemu kurzoru na prázdnej bielej obrazovke nášho obľúbeného textového editora a nevieme čo a ako, odporúča tento kaliber, než si zúfalo lámať hlavu jednoducho stlačiť písmeno, napr. a, a držať ho. Aaaaaa. Atď. Po dvoch až troch minútach to človeka prestane baviť a zaručene začne niečo písať. Možno to nebude žiadna sláva, ale už to bude niečo. Niečo s čím sa dá pracovať. Rád by som vám teda zacitoval z niekoľkostranového výsledku môjho dnešného snaženia:

aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa

Nemusím vám zdôrazňovať, že tých strán sú stovky. Už len doplniť citácie a môžem odovzdať.