Tak to by sme mali. Kde sme to boli? Aha, to ste ma nemohli niekto varovať, že slnečnicový chlieb je taký hnusný? Fuj.
Dnes som bol úspešne preskúšaný z prechodov (nie tých biologických, ale tých medzirežimových). Čo vám budem hovoriť, iste ste už čítali Dvořákovú a Kunca (1994) alebo Linza & Stepana (1996). Ale ma mrzelo, ani som sa nedostal k tomu, čo som chcel povedať o teleologickosti konceptu tranzície k demokracii, že teda tento koncept akosi naväzuje na lineárno-evolučné vnímanie dejín, kde ľudské spoločenstvá v sérii postupných krokov, riadených, či už božou prozreteľnosťou, svetovým duchom, rozumom, abo proletariátom, smerujú progresívne k nejakému cieľu.
Ako argumentoval Nicolas Guilhot, 'tranzícia k demokracii' má mnoho spoločných čŕt s marxistickým konceptom tranzície (najmä v jeho sovietskej verzii) v tom, že aj dynamika spoločenských procesov tranzícií (v ich post-rustowovskom teoretizovaní) je závislá od rozhodnutí politických aktérov a nie sociálnych štruktúr; spoločenská zmena je tu nie autonómna, ale realizuje sa podľa návrhu 'predvoja'. Čas prechodu obdarúva udalosti akousi 'epistemologickou výnimkou' a inštitúcie už nezrkadlia societálne konfigurácie, nezväzujú ich spoločenské štruktúry, ale žijú si vlastným životom. Aktéri momentálne oslobodení od obmedzení vlastných 'netranzičným' (bežným) časom generujú zmeny a privádzajú štruktúry do súladu s predpísaným a historicky pre-determinovaným projektom. Je ale nebezpečným metodologickým excepcionalizmom 'neobyčajné' udalosti vymedzovať z behu bežných ako akosi 'viac historické', na ktoré treba uplatniť iné chápanie.
To ten Guilhot. Nesmierne zaujímavé veci, že. Ale možno je lepšie, že som sa k tomu nedostal.
Dnes som bol úspešne preskúšaný z prechodov (nie tých biologických, ale tých medzirežimových). Čo vám budem hovoriť, iste ste už čítali Dvořákovú a Kunca (1994) alebo Linza & Stepana (1996). Ale ma mrzelo, ani som sa nedostal k tomu, čo som chcel povedať o teleologickosti konceptu tranzície k demokracii, že teda tento koncept akosi naväzuje na lineárno-evolučné vnímanie dejín, kde ľudské spoločenstvá v sérii postupných krokov, riadených, či už božou prozreteľnosťou, svetovým duchom, rozumom, abo proletariátom, smerujú progresívne k nejakému cieľu.
Ako argumentoval Nicolas Guilhot, 'tranzícia k demokracii' má mnoho spoločných čŕt s marxistickým konceptom tranzície (najmä v jeho sovietskej verzii) v tom, že aj dynamika spoločenských procesov tranzícií (v ich post-rustowovskom teoretizovaní) je závislá od rozhodnutí politických aktérov a nie sociálnych štruktúr; spoločenská zmena je tu nie autonómna, ale realizuje sa podľa návrhu 'predvoja'. Čas prechodu obdarúva udalosti akousi 'epistemologickou výnimkou' a inštitúcie už nezrkadlia societálne konfigurácie, nezväzujú ich spoločenské štruktúry, ale žijú si vlastným životom. Aktéri momentálne oslobodení od obmedzení vlastných 'netranzičným' (bežným) časom generujú zmeny a privádzajú štruktúry do súladu s predpísaným a historicky pre-determinovaným projektom. Je ale nebezpečným metodologickým excepcionalizmom 'neobyčajné' udalosti vymedzovať z behu bežných ako akosi 'viac historické', na ktoré treba uplatniť iné chápanie.
To ten Guilhot. Nesmierne zaujímavé veci, že. Ale možno je lepšie, že som sa k tomu nedostal.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára