sobota, 14. júna 2008

Post-referendové blues

Pri zvesti, že Íri poslali Lisabonskú zmluvu kam dúha nedosiahne sa mi z úst vydralo škodoradostné cha, cha a ešte raz cha. Cha. Nu, ale ten príjemný hrejivý pocit netrval večne, ako človek, ktorý v škole absolvoval Procesy európskej integrácie I, II, a III, veľmi dobre viem, že v curricule sa nájde aj miesto pre IV a V, každé pokračovanie aspoň za 3 kredity. Už veľmo dobre poznáme „the nature of the beast“.

Čiže nasledovať budú (ak už sa nedejú):
  1. Pokarhania: pokarhania od popredných eurokratov, za to, ako Íri „zlyhali“ a ako „menšina“ Európanov držia v šachu pol miliardy ľudí (ktorých sa už na názor ale pre istotu nik nepýtal). Taktiež pokarhanie írskych politikov, že to tým „šupákom“ vôbec dovolili schvaľovať. Predvolanie na koberček do Bruselu.
  2. Krátky moment trápneho šúchania chodidlami ... akože, fakt nie? Aleba? Nie? Isto?
  3. Nástup Jean Monnet Chair profesorov európskych štúdii: "Keď ženy/voliči hovoria nie, myslia áno!"
  4. Nic nekončí, jedeme dál: Európa sa musí „zomknúť“, ratifikačný proces „musí pokračovať“, až Lisabon schváli všetkých ostatných 26 krajín.
  5. Írom sa dovolí dojednať nejaké výnimky, dojednajú veci samostatne, v osobitých zmluvách, ratifikujú v parlamente, s úsmevom.
  6. V najhoršom sa inštitucionálne reformy prifaria ako dodatok k prístupovej zmluve Chorvátska o pár rokov, tú už referendom nebude schvaľovať nik.
  7. ... (Pozri bod 9)
  8. Ever closer Union!
  9. ... (The Underpants gnomes vám vysvetlia čo sa udialo v tomto mezdi-kroku.)
  10. Elýzium!

Žiadne komentáre: