Pri zvesti, že Íri poslali Lisabonskú zmluvu kam dúha nedosiahne sa mi z úst vydralo škodoradostné cha, cha a ešte raz cha. Cha. Nu, ale ten príjemný hrejivý pocit netrval večne, ako človek, ktorý v škole absolvoval Procesy európskej integrácie I, II, a III, veľmi dobre viem, že v curricule sa nájde aj miesto pre IV a V, každé pokračovanie aspoň za 3 kredity. Už veľmo dobre poznáme „the nature of the beast“.
Čiže nasledovať budú (ak už sa nedejú):
Čiže nasledovať budú (ak už sa nedejú):
- Pokarhania: pokarhania od popredných eurokratov, za to, ako Íri „zlyhali“ a ako „menšina“ Európanov držia v šachu pol miliardy ľudí (ktorých sa už na názor ale pre istotu nik nepýtal). Taktiež pokarhanie írskych politikov, že to tým „šupákom“ vôbec dovolili schvaľovať. Predvolanie na koberček do Bruselu.
- Krátky moment trápneho šúchania chodidlami ... akože, fakt nie? Aleba? Nie? Isto?
- Nástup Jean Monnet Chair profesorov európskych štúdii: "Keď ženy/voliči hovoria nie, myslia áno!"
- Nic nekončí, jedeme dál: Európa sa musí „zomknúť“, ratifikačný proces „musí pokračovať“, až Lisabon schváli všetkých ostatných 26 krajín.
- Írom sa dovolí dojednať nejaké výnimky, dojednajú veci samostatne, v osobitých zmluvách, ratifikujú v parlamente, s úsmevom.
- V najhoršom sa inštitucionálne reformy prifaria ako dodatok k prístupovej zmluve Chorvátska o pár rokov, tú už referendom nebude schvaľovať nik.
- ... (Pozri bod 9)
- Ever closer Union!
- ... (The Underpants gnomes vám vysvetlia čo sa udialo v tomto mezdi-kroku.)
- Elýzium!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára