Proti emocionálnej inkontinencii "psíčkarov", alebo Prečo strieľať psy

[Nasledujúci text je nesmierne dlhý, ale to je len preto, že reaguje na nesmierne množstvo hlúposti.]

Poľovníci vo svojej ročenke informovali, že ročne zastrelia vyše 7 tisíc psov a 11 tisíc mačiek. Časť občianskej spoločnosti sa bez akejkoľvek snahy o zváženie plusov a mínusov snaží vyvolať zdanie, že to je "priveľa". Isteže je celkom legitímne otvárať diskusiu okolo odstrelu a kontroly voľne sa potulujúcich zvierat, lenže táto diskusia nesmie byť vedená pod vplyvom romantizujúcich a infantilných predstáv. Zdá sa však, že ochrancovia zvierat úspešne oslovili nezanedbateľnú časť verejnosti a spolupracujú aj so zákonodarcami na dosiahnutí zmeny práve pod vplyvom takýchto predstáv.

Ide tu predovšetkým o zástancov domácich zvierat, nazvime ich "psíčkari". Argumentácia psíčkarov stavia na predpokladoch ohľadom zvierat a ich vlastníctve, ktoré sú prijímané bez diskusie, hoci sú nanajvýš sporné.

Psa nemožno ovládať ako napríklad mobilný telefón, ba dokonca ani ako motorové vozidlo. Pes je živočích s komplexným evolučným dedičstvom. Jeho domestifikácia bola veľmi úspešná, ale predstavuje len pomerne nedávnu epizódu v jeho vývoji.

Domestifikácii predchádzala monohonásobne dlhšia časť vývoja, ktorá psa ako druh vybavila fyzickými a inštinktívnymi charakteristikami, ktoré ho robia nebezpečným pre ľudí aj zvieratá. Udržiavať úplnú kontrolu nad voľne pohybujúcim sa zvieraťom vyžaduje tréning a skúsenosti, ktoré nemožno realisticky očakávať u väčšiny majiteľov psov.

Antropomorfizovanie a romantizovanie psov zo strany ľudi sa taktiež operia o naše ľudské evolučné dedičstvo. Je preto možno pochopiteľnou reakciou vnímať domestifikovaného psa ako temer človeka. Avšak tato reakcia je mylná a treba sa jej vyhnúť.

Spolužitie človeka a psa sa mohlo vyvinúť vďaka tomu, že oba druhy dezinterpretovali správanie toho druhého. Pes si mýli človeka s predstaviteľom vlastného druhu, a človek vidí psa tak trochu ako nedospelého človeka. Tento vzájomný omyl mal blahodárne následky pre oba druhy. Stále je však omylom. Ak mu celkom podľahneme, dezinterpretujeme správanie psov aj v prípadoch, kde je to na škodu ako ľuďom, tak i psom.

Svoje správanie voči psom by sme mali kontrolovať kvôli nášmu dedičstvu, rovnako ako kontrolujeme psie kvôli psiemu dedičstvu.

Prejavom tejto kontroly je aj fakt, že pohyb psov je obmedzovaný.

Pomôžme si príkladom. Priaznivcom športovej streľby nie je povolené pohybovať sa s nabitými, odhalenými, a odistenými zbraňami po verejných priestranstvách. Pritom podobne ako psíčkari môžu športoví strelci argumentovať, že zbrane majú úplne pod kontrolou. Dôvodom, prečo sú niektoré činnosti zakázané nie je, že by väčšinou viedli k narušeniu práv iných, ale že existuje nezanedbateľné riziko, že za nie celkom predvídateľného súbehu okolností môžu spôsobiť veľmi závažné narušenie práv. Podobne sa schválne skúste zamyslieť, koľko asi kilometrov najazdia bez nehôd opití vodiči. Odpoveď je: prevažnú väčšinu.

Analogicky, než aby čo i len jeden z 10 tisíc potulujúcich sa psov mal zmrzačiť človeka, ako spoločnosť radšej potulovanie psov potierame. A to aj za cenu ich usmrtenia.

V prípade psov v lesoch navyše ich potulovanie vedie väčšinou k narušovaniu života lesnej zveri. Prípadné usmrtenie zveri psom je len špičkou ľadovca. Závažné je aj samotné jej napádanie a naháňanie. Aj v prípade, že pes sám to vníma len ako hru, a ublížiť zvieraťu nechce.

Argument je jasný, psy skrátka nemajú čo voľne behať po lesoch.

Psíčkari sa ale domáhajú práva po lesoch so psami behať. Pomôžme si tentokrát fanúšikmi športových áut: "Kúpil som si športové auto, ktoré jazdí omnoho rýchlejšie, než sú zákonné limity. Súkromnú cestu nevlastním, a nemám ani na to prenajímať si súkromnú cestu. Auto si však chcem užiť. Nakoniec, bolo predsa skonštruované na rýchlu jazdu. Preto si nárokujem verejné alebo cudzie cesty bez požiadania alebo kompenzácie. Sám sa považujem za skvelého vodiča, ktorý žiadnu škodu nespôsobí. Preto odmietam aby pre mňa platili predpisy." Takýto argument ostáva chybný, aj keď si miesto športového auta dosadíte psa.

Celá argumentácia psíčkarov v konečnom dôsledku spočíva na emóciach. Psíčkari môžu povedať: "Mnohí z nás k psom niečo cítia, preto s nimi nemôžete zaobchádzať ľubovoľne." To je však nedostačujúci dôvod na zasahovanie do práv iných. Podobne by mohli napríklad rasisti argumentovať, že oni k ľudom inej rasy cítia hnus a preto s nimi v práci nebudú komunikovať.

Pozrime sa ale konkrétne na pár argumentov od psíčkarskej aktivistky, pani Haulíkovej. Pani Haulíková sa v rozhovore pre SME dopustila toľkých logických lapsusov a nezmyslov, že by jej mohla závidieť aj pani Ray-Tutková. Jej omyly sú ale inštruktívne tak sa im budeme venovať podrobnejšie.

Problémom nie je len činnosť túlavých psov a mačiek v lesoch. Problémom je aj, že si chovatelia -- v tomto prípade v osobe pani Haulíkovej -- nárokujú zasahovať do práv iných, a snažia sa to legitimizovať poukazovaním na práva psov a mačiek. Argumentácia pani Haulíkovej je chybná a požaduje neopodstatnené zasahovanie do práv iných. To, čo prezentuje ako práva zvierat, je do značnej miery iba záujem časti chovateľov.

Dôvod ohradiť sa tak nemajú len poľovníci, ale aj my všetci, ktorí si vážime triezvu verejnú diskusiu a zákony reflektujúce verejný záujem. Argumentácia pani Haulíkovej exemplifikuje chrapúňsky emotivizmus, ktorý vlastné záujmy maskuje ako cudzie práva. Potieranie takéhoto emotivizmu je podstatnou úlohou verejnej demokratickej diskusie.

[Kurzivou sú citáty z rozhovoru]

Nepáči sa nám totiž, že dnes možno drzo odstreliť každého psa alebo mačku, ktoré vám odbehnú počas venčenia, prípadne sa nechtiac zatúlajú, hoci sú riadne označení, vakcinovaní a majú svojho majiteľa.

(1) Označenie a vakcinácia znižuje spoločenskú nebezpečnosť psov a mačiek v lese len čiastočne.

Po novom by vôbec nemohli strieľat mačky a psov, ktorí budú mat viditeľný obojok alebo postroj.

(2) Aj ujdené psy a mačky môžu mať po dlhšiu dobu po svojom ujdení viditeľný obojok alebo postroj.

Napríklad poľovníci u nás v Malinove nám na otázku, kde máme venčiť psov, drzo povedali, že si máme kúpiť väčšiu záhradu.

(3) Chov psov je hobby. Kto sa mu chce venovať, nemôže očakávať, že mu ostatní automaticky

a bezodplatne poskytnú svoj majetok, aby sa mu mohol venovať.

- Môžu psa zastreliť, aj keď má náhubok?

- Samozrejme. Ten z pohľadu zákona nič nerieši. Pes je v revíri, koniec debaty.

(4) Pes je pre ľudí a lesnú zver nebezpečný aj s náhubkom.

Na Slovensku už päť rokov nebola zaznamenaná žiadna besnota. Majitelia sú navyše povinní svoje zvieratá vakcinovať. Debatovať o prenose besnoty či iných chorôb na človeka teda ani nemá význam, ide o strašenie niečím, čo neexistuje.

(5) Úspešnosť potierania besnoty nie je dôvodom, aby sme s ňou prestali. Podobne stále predchádzame aj iným chorobám, ktoré sa už dlhšiu dobu u nás neobjavili.

A k psom – to si naozaj niekto myslí, že programovo napádajú a likvidujú jelene či ludí?

(6) Tisíce zavretých alebo utratených psov sú stále prijateľnejšie, ako čo i len jeden zmrzačený človek. Opäť treba zdôrazniť, že priame napádanie a usmrcovanie ľudí a zveri nevyčerpáva potenciálnu spoločenskú nebezpečnosť voľne sa pohybujúcich psov v lese. Tiež treba zdôrazniť, že v lesoch žije veľké množstvo druhov omnoho menších živočíchov ako sú jelene, a tie sú psami viac ohrozené.

A keby aj – a náhodou by sa naozaj spárili, v čom je problém? Ak z takého spojenia vznikne nový jedinec, je to rozhodnutie prírody, ktorá si s tým v pohode poradí.

(7) Príroda nerozhoduje, rozhodujeme my ľudia. Nechať miešať genofondy divej a domácej mačky je rovnako naším rozhodnutím ako je nenechať ich miešať. Pokles biodiverzity vďaka zániku druhu by v tomto prípade bol tiež našou ľudskou zásluhou. Ak má pani Haulíková dojem, že ochrana biodiverzity nie je legitímnym cieľom verejnej politiky, nech to povie otvorene.

Poľovníci psov a mačky strieľať nemusia, oni ich strieľať chcú.

(8) Psíčkari psy mať nemusia, ale chcú. Je to ich legitímny záujem. Poľovníci majú rovnako legitímny záujem ochraňovať lesnú zver a ľudí pohybujúcich sa v lese.

(9) Radosť poľovníka z lovu je rovnako prijateľná ako radosť chovateľa zo svojich psov. Obidvaja na ňu majú právo, pokiaľ nenarušujú práva iných. Preto napríklad poľovníci nechodia strieľať zvieratá na autobusovú zastávku, školský dvor, či do ZOO.

Kritizovať poľovníkov kvôli ich radosti z lovu má aj svoj rub. Podobne možno hovoriť o chovateľoch psov. Mnohí psov chovajú, aby mohli aspoň niekomu v živote rozkazovať. Iní zas aby šli s trendami a mohli sa so psom ukazovať ako s luxusným predmetom. Obe tieto skupiny však majú na chov psov právo, rovnako ako iní chovatelia, pokiaľ tým neoprávnene nezasahujú do práv iných. Rovnako ho majú aj poľovníci, bez ohľadu na to či, sú motivovaní láskou k prírode, alebo radosťou z lovu.

Fakty – na Slovensku s 5,5 miliónmi obyvateľov máme registrovaných približne 80-tisíc poľovníkov, v Bavorsku, kde je poľovníctvo kultúrou, a kde žije 12 miliónov obyvateľov, ich majú registrovaných len 14-tisíc. Pýtam sa – koľkí z tých 80-tisíc sa venujú poľovníctvu a naozaj chránia prírodu? Koľkí z nich urobili poľovnícke skúšky len preto, aby mohli legálne držať zbraň a strieľať?

(10) Je úplne jedno, aký podiel občanov na Slovensku je poľovníkmi, pokiaľ nezasahujú neoprávnene do práv iných.

- Pozor – poľovníci vôbec nemôžu strielať hocičo a hocikedy.

- To je síce pravda, ale realita je iná.

(11) To má rovnakú váhu ako argumentovať proti automobilom tým, že mnohí vodiči porušujú predpisy.

- Priamo z ústavy pritom vyplýva, že ako občania máme právo na majetok a jeho ochranu. Žiadny poľovník nám toto právo nemôže narúšať. Ak mi však zastrelia psa, poškodili môj majetok, nie? Predstavte si, že vojdete do zákazu vjazdu, kde je aj zákaz zastavenia. Zaparkujete auto a idete preč. Čo sa stane?

- Ak si vás niekto všimne a nahlási, polícia vás pokutuje.

- Prípadne vám dá auto odtiahnuť. Jednoducho je to primeraný zásah a trest za to, že ste porušili predpisy. Určite by ste však neakceptovali, ak by vám to auto za trest vyhodili do vzduchu.

(12) Zásah má byť nielen primeraný, ale aj vykonateľný.

Odparkovane auto je zvyčajne menej nebezpečné ako ujdený pes. Lepšie porovnanie je auto, ktoré sa pohybuje ohrozujúc iných účastníkov premávky, a ktoré nemožno zastaviť nenásilne. Takéto auto je možné zastaviť aj pomocu násilia, ktoré môže viesť k poškodeniu alebo zničeniu auta. V krajnom prípade aj za cenu zdravia či života jeho vodiča.

(13) Potulujúci sa pes zasahuje do osobných (aj majetkových) práv iných.

 

Navyše potulujúci sa pes nie je nedotknuteľným "majetkom" v rovnakom zmysle ako kukučkové hodiny visiace na stene, alebo odparkované auto. Poľovník vám nemôže len tak zostreliť hodiny na stene, ale pes v lese predstavuje ohrozenie, kde vaše majetkové práva môžu byť legitímne dané do úzadia.

Najviac tu pritom proti nám vykrikujú tí, ktorí pre žiadne zviera nikdy nič neurobili, len mudrujú, prípadne jačia, že je hanbou, ak nám je pomoc zvieratám prednejšia, než pomoc ľuďom. Šialené.

(14) Podobne možno povedať, že pani Haulíková mudruje aj jačí, že nemôže legálne nechať svoje psy behať po cudzom majetku.

Možno je pre pani Haulíkovú dôležitejšie, aby mohla nechať svoje psy behať voľne po otvorenej krajine, než to, aby sa deti jej susedov mohli bez obáv hrať v tom istom priestore. Ale to by bolo aj potrebné správne pomenovať ako čisté chrapúňstvo.

Áno, mnohým nám je pomoc ľuďom prednejšia než pomoc zvieratám, a opačný postoj považujeme za nesprávny a nebezpečný. Na rozdiel od pani Haulíkovej svoj postoj podopierame argumentmi, a nie len svojimi záujmami a citmi.

Ale predsa aj ľuďom sa občas stane, že zablúdia, že sa stratia, tak prečo to apriori upierame zvieratám?

(15) Ľudia za svoje pochybenia nesú zodpovednosť. A nesú ju aj za svoje zvieratá. Pozbavenie zvieraťa je jedným zo spôsobov, akým sa táto zodpovednosť vymáha. Ešte môžeme dodať, že za smrť voľne pobehujúceho psa v lese je zodpovedný jeho majiteľ a nie poľovník, ktorý ho usmrtí.

Ďalší prípad je z konca roka 2008, keď v Malinove v rámci venčenia majiteľovi odbehli dvaja psíkovia. Šiel za nimi, hľadal ich, obaja boli jasne označení. Jeden zo psíkov bola deväťmesačná fenka vyžly. Susedom toho majiteľa je však poľovník, ktorý sa mu už predtým opakovane vyhrážal, že mu tie psy postrieľa. Vystriehol si chvíľku, keď mu odbehli a prásk.

(16) K prípadu "dva psy". Psy sú zvlášť nebezpečné, pokiaľ sa pohybujú bez kontroly v dvojici, či ešte väčšej skupine. Riziko vzrastá, ak sú z plemien, ktoré sú šľachtené na lov alebo boj. Riziko tiež vzrastá, ak sú väčšieho vzrastu. Naopak to, ako veľmi ich ich majiteľ ľúbi, nemá ani najmenší vplyv na toto riziko.

Pokiaľ poľovník pri ochrane vlastného alebo cudzieho majetku a zdravia usmrtí psy, je to v poriadku. Pokiaľ tak urobí zbytočne krutým spôsobom, je to protizákonné, avšak to nie je argumentom proti usmrteniu ako takému.

Navyše, krutosť usmrtenia nezávisí od toho, aké emócie vyvoláva v milovníkoch psov, ale od toho, ako sa počas usmrtenia cíti zviera.

Predstavte si to zúfalstvo ľudí, ktorí si robia skúšky len preto, aby v prípade stretu s nejakým poľovníkom mohli obhájiť existenciu svojho psa. Veď to je choré!

(17) Choré to v žiadnom prípade nie je. Neobhajovali by existenciu psa, ale jeho voľný pohyb po cudzom majetku. Na vedenie motorového vozidla treba mať vodičský preukaz. Podobný princíp sa uplatňuje v mnohých oblastiach. Zavedenie povinného výcviku pre majiteľov psov nad určitú veľkosť by mohlo byt riešením, ktoré zníži množstvo škôd spôsobených psami.

Lenže my sa tu bavíme o spoločenských zvieratách, teda o takých, ku ktorým má človek citovú väzbu. To tie psy a mačky robí možno výnimočnejšími v porovnaní s ostatnými, napríklad sliepkami či kačicami.

(18) City samé o sebe neoprávňujú na nič. Psy a mačky sú rovnako vyššie stavovce ako prasatá, kravy, alebo aj sliepky či kačice. Takéto pokusy o zákonné malomeštiacke tabuizovanie istých zvierat treba tvrdo odmietnuť. Psy a mačky nie sú v ničom výnimočnejšie než iné zvieratá a ich emotívne infantilizovanie na tom nič nezmení. To že sa nejaká panička domnieva, že jej Fifinka je múdrejšia než priemerný psík, ba možno aj než človek a že jej rozumie a ľúbi ju, je problém len pre dotyčnú paniu a možno jej terapeuta.

Pri takomto argumentovaní citmi by potom mohol napríklad predavač, ktorý je rasistom, povedať, že ľudí iných rás neobsluhuje, lebo sa mu hnusia. S tým, že sa mu hnusia, mnoho spraviť nemôžeme, ale napriek svojmu zhnuseniu ich musí obsluhovať.

Mali by ich odchytiť, na to tu máme asanačné služby, útulky, karanténne stanice, a odovzdať ich tam. Jednoducho im dať šancu na život. Majiteľa často zistíte už z označenia na obojku.

(19) Po prvé by tým vznikli náklady, ktoré ťažko možno niekomu okrem majiteľov psov uložiť oprávnene. Lebo uložiť ich poľovníkom, štátu, či samosprávam by bolo neoprávnené. Po druhé, značná časť zvierat by aj tak musela byt utratených. Po tretie, opatrenie by malo len slabý preventívny účinok. Vznikol by servis, ktorý by nezodpovedným majiteľom za poplatok chytal ujdené zvieratá. Mnohých by to odradilo, no majetnejších skôr naopak.

Dohodnú sa s poľovníkom, odvlečú zvieratá 200 metrov za posledný dom v dedine a postrieľajú ich.

(20) Pokiaľ zvieratá utratia bez zbytočnej krutosti, spoločenská nebezpečnosť takéhoto konania je nízka.

Môžeme uzavrieť: Haulíková tvrdí, že poľovníci si nárokujú neoprávnené výhody. Nevie to však dokázať. Naopak sama požaduje pre svoju skupinu -- chovateľov psov a mačiek -- výhody, ktoré nedokáže ospravedlniť.

-- gvz & lemuel