Proti emocionálnej inkontinencii "psíčkarov", alebo Prečo strieľať psy

[Nasledujúci text je nesmierne dlhý, ale to je len preto, že reaguje na nesmierne množstvo hlúposti.]

Poľovníci vo svojej ročenke informovali, že ročne zastrelia vyše 7 tisíc psov a 11 tisíc mačiek. Časť občianskej spoločnosti sa bez akejkoľvek snahy o zváženie plusov a mínusov snaží vyvolať zdanie, že to je "priveľa". Isteže je celkom legitímne otvárať diskusiu okolo odstrelu a kontroly voľne sa potulujúcich zvierat, lenže táto diskusia nesmie byť vedená pod vplyvom romantizujúcich a infantilných predstáv. Zdá sa však, že ochrancovia zvierat úspešne oslovili nezanedbateľnú časť verejnosti a spolupracujú aj so zákonodarcami na dosiahnutí zmeny práve pod vplyvom takýchto predstáv.

Ide tu predovšetkým o zástancov domácich zvierat, nazvime ich "psíčkari". Argumentácia psíčkarov stavia na predpokladoch ohľadom zvierat a ich vlastníctve, ktoré sú prijímané bez diskusie, hoci sú nanajvýš sporné.

Psa nemožno ovládať ako napríklad mobilný telefón, ba dokonca ani ako motorové vozidlo. Pes je živočích s komplexným evolučným dedičstvom. Jeho domestifikácia bola veľmi úspešná, ale predstavuje len pomerne nedávnu epizódu v jeho vývoji.

Domestifikácii predchádzala monohonásobne dlhšia časť vývoja, ktorá psa ako druh vybavila fyzickými a inštinktívnymi charakteristikami, ktoré ho robia nebezpečným pre ľudí aj zvieratá. Udržiavať úplnú kontrolu nad voľne pohybujúcim sa zvieraťom vyžaduje tréning a skúsenosti, ktoré nemožno realisticky očakávať u väčšiny majiteľov psov.

Antropomorfizovanie a romantizovanie psov zo strany ľudi sa taktiež operia o naše ľudské evolučné dedičstvo. Je preto možno pochopiteľnou reakciou vnímať domestifikovaného psa ako temer človeka. Avšak tato reakcia je mylná a treba sa jej vyhnúť.

Spolužitie človeka a psa sa mohlo vyvinúť vďaka tomu, že oba druhy dezinterpretovali správanie toho druhého. Pes si mýli človeka s predstaviteľom vlastného druhu, a človek vidí psa tak trochu ako nedospelého človeka. Tento vzájomný omyl mal blahodárne následky pre oba druhy. Stále je však omylom. Ak mu celkom podľahneme, dezinterpretujeme správanie psov aj v prípadoch, kde je to na škodu ako ľuďom, tak i psom.

Svoje správanie voči psom by sme mali kontrolovať kvôli nášmu dedičstvu, rovnako ako kontrolujeme psie kvôli psiemu dedičstvu.

Prejavom tejto kontroly je aj fakt, že pohyb psov je obmedzovaný.

Pomôžme si príkladom. Priaznivcom športovej streľby nie je povolené pohybovať sa s nabitými, odhalenými, a odistenými zbraňami po verejných priestranstvách. Pritom podobne ako psíčkari môžu športoví strelci argumentovať, že zbrane majú úplne pod kontrolou. Dôvodom, prečo sú niektoré činnosti zakázané nie je, že by väčšinou viedli k narušeniu práv iných, ale že existuje nezanedbateľné riziko, že za nie celkom predvídateľného súbehu okolností môžu spôsobiť veľmi závažné narušenie práv. Podobne sa schválne skúste zamyslieť, koľko asi kilometrov najazdia bez nehôd opití vodiči. Odpoveď je: prevažnú väčšinu.

Analogicky, než aby čo i len jeden z 10 tisíc potulujúcich sa psov mal zmrzačiť človeka, ako spoločnosť radšej potulovanie psov potierame. A to aj za cenu ich usmrtenia.

V prípade psov v lesoch navyše ich potulovanie vedie väčšinou k narušovaniu života lesnej zveri. Prípadné usmrtenie zveri psom je len špičkou ľadovca. Závažné je aj samotné jej napádanie a naháňanie. Aj v prípade, že pes sám to vníma len ako hru, a ublížiť zvieraťu nechce.

Argument je jasný, psy skrátka nemajú čo voľne behať po lesoch.

Psíčkari sa ale domáhajú práva po lesoch so psami behať. Pomôžme si tentokrát fanúšikmi športových áut: "Kúpil som si športové auto, ktoré jazdí omnoho rýchlejšie, než sú zákonné limity. Súkromnú cestu nevlastním, a nemám ani na to prenajímať si súkromnú cestu. Auto si však chcem užiť. Nakoniec, bolo predsa skonštruované na rýchlu jazdu. Preto si nárokujem verejné alebo cudzie cesty bez požiadania alebo kompenzácie. Sám sa považujem za skvelého vodiča, ktorý žiadnu škodu nespôsobí. Preto odmietam aby pre mňa platili predpisy." Takýto argument ostáva chybný, aj keď si miesto športového auta dosadíte psa.

Celá argumentácia psíčkarov v konečnom dôsledku spočíva na emóciach. Psíčkari môžu povedať: "Mnohí z nás k psom niečo cítia, preto s nimi nemôžete zaobchádzať ľubovoľne." To je však nedostačujúci dôvod na zasahovanie do práv iných. Podobne by mohli napríklad rasisti argumentovať, že oni k ľudom inej rasy cítia hnus a preto s nimi v práci nebudú komunikovať.

Pozrime sa ale konkrétne na pár argumentov od psíčkarskej aktivistky, pani Haulíkovej. Pani Haulíková sa v rozhovore pre SME dopustila toľkých logických lapsusov a nezmyslov, že by jej mohla závidieť aj pani Ray-Tutková. Jej omyly sú ale inštruktívne tak sa im budeme venovať podrobnejšie.

Problémom nie je len činnosť túlavých psov a mačiek v lesoch. Problémom je aj, že si chovatelia -- v tomto prípade v osobe pani Haulíkovej -- nárokujú zasahovať do práv iných, a snažia sa to legitimizovať poukazovaním na práva psov a mačiek. Argumentácia pani Haulíkovej je chybná a požaduje neopodstatnené zasahovanie do práv iných. To, čo prezentuje ako práva zvierat, je do značnej miery iba záujem časti chovateľov.

Dôvod ohradiť sa tak nemajú len poľovníci, ale aj my všetci, ktorí si vážime triezvu verejnú diskusiu a zákony reflektujúce verejný záujem. Argumentácia pani Haulíkovej exemplifikuje chrapúňsky emotivizmus, ktorý vlastné záujmy maskuje ako cudzie práva. Potieranie takéhoto emotivizmu je podstatnou úlohou verejnej demokratickej diskusie.

[Kurzivou sú citáty z rozhovoru]

Nepáči sa nám totiž, že dnes možno drzo odstreliť každého psa alebo mačku, ktoré vám odbehnú počas venčenia, prípadne sa nechtiac zatúlajú, hoci sú riadne označení, vakcinovaní a majú svojho majiteľa.

(1) Označenie a vakcinácia znižuje spoločenskú nebezpečnosť psov a mačiek v lese len čiastočne.

Po novom by vôbec nemohli strieľat mačky a psov, ktorí budú mat viditeľný obojok alebo postroj.

(2) Aj ujdené psy a mačky môžu mať po dlhšiu dobu po svojom ujdení viditeľný obojok alebo postroj.

Napríklad poľovníci u nás v Malinove nám na otázku, kde máme venčiť psov, drzo povedali, že si máme kúpiť väčšiu záhradu.

(3) Chov psov je hobby. Kto sa mu chce venovať, nemôže očakávať, že mu ostatní automaticky

a bezodplatne poskytnú svoj majetok, aby sa mu mohol venovať.

- Môžu psa zastreliť, aj keď má náhubok?

- Samozrejme. Ten z pohľadu zákona nič nerieši. Pes je v revíri, koniec debaty.

(4) Pes je pre ľudí a lesnú zver nebezpečný aj s náhubkom.

Na Slovensku už päť rokov nebola zaznamenaná žiadna besnota. Majitelia sú navyše povinní svoje zvieratá vakcinovať. Debatovať o prenose besnoty či iných chorôb na človeka teda ani nemá význam, ide o strašenie niečím, čo neexistuje.

(5) Úspešnosť potierania besnoty nie je dôvodom, aby sme s ňou prestali. Podobne stále predchádzame aj iným chorobám, ktoré sa už dlhšiu dobu u nás neobjavili.

A k psom – to si naozaj niekto myslí, že programovo napádajú a likvidujú jelene či ludí?

(6) Tisíce zavretých alebo utratených psov sú stále prijateľnejšie, ako čo i len jeden zmrzačený človek. Opäť treba zdôrazniť, že priame napádanie a usmrcovanie ľudí a zveri nevyčerpáva potenciálnu spoločenskú nebezpečnosť voľne sa pohybujúcich psov v lese. Tiež treba zdôrazniť, že v lesoch žije veľké množstvo druhov omnoho menších živočíchov ako sú jelene, a tie sú psami viac ohrozené.

A keby aj – a náhodou by sa naozaj spárili, v čom je problém? Ak z takého spojenia vznikne nový jedinec, je to rozhodnutie prírody, ktorá si s tým v pohode poradí.

(7) Príroda nerozhoduje, rozhodujeme my ľudia. Nechať miešať genofondy divej a domácej mačky je rovnako naším rozhodnutím ako je nenechať ich miešať. Pokles biodiverzity vďaka zániku druhu by v tomto prípade bol tiež našou ľudskou zásluhou. Ak má pani Haulíková dojem, že ochrana biodiverzity nie je legitímnym cieľom verejnej politiky, nech to povie otvorene.

Poľovníci psov a mačky strieľať nemusia, oni ich strieľať chcú.

(8) Psíčkari psy mať nemusia, ale chcú. Je to ich legitímny záujem. Poľovníci majú rovnako legitímny záujem ochraňovať lesnú zver a ľudí pohybujúcich sa v lese.

(9) Radosť poľovníka z lovu je rovnako prijateľná ako radosť chovateľa zo svojich psov. Obidvaja na ňu majú právo, pokiaľ nenarušujú práva iných. Preto napríklad poľovníci nechodia strieľať zvieratá na autobusovú zastávku, školský dvor, či do ZOO.

Kritizovať poľovníkov kvôli ich radosti z lovu má aj svoj rub. Podobne možno hovoriť o chovateľoch psov. Mnohí psov chovajú, aby mohli aspoň niekomu v živote rozkazovať. Iní zas aby šli s trendami a mohli sa so psom ukazovať ako s luxusným predmetom. Obe tieto skupiny však majú na chov psov právo, rovnako ako iní chovatelia, pokiaľ tým neoprávnene nezasahujú do práv iných. Rovnako ho majú aj poľovníci, bez ohľadu na to či, sú motivovaní láskou k prírode, alebo radosťou z lovu.

Fakty – na Slovensku s 5,5 miliónmi obyvateľov máme registrovaných približne 80-tisíc poľovníkov, v Bavorsku, kde je poľovníctvo kultúrou, a kde žije 12 miliónov obyvateľov, ich majú registrovaných len 14-tisíc. Pýtam sa – koľkí z tých 80-tisíc sa venujú poľovníctvu a naozaj chránia prírodu? Koľkí z nich urobili poľovnícke skúšky len preto, aby mohli legálne držať zbraň a strieľať?

(10) Je úplne jedno, aký podiel občanov na Slovensku je poľovníkmi, pokiaľ nezasahujú neoprávnene do práv iných.

- Pozor – poľovníci vôbec nemôžu strielať hocičo a hocikedy.

- To je síce pravda, ale realita je iná.

(11) To má rovnakú váhu ako argumentovať proti automobilom tým, že mnohí vodiči porušujú predpisy.

- Priamo z ústavy pritom vyplýva, že ako občania máme právo na majetok a jeho ochranu. Žiadny poľovník nám toto právo nemôže narúšať. Ak mi však zastrelia psa, poškodili môj majetok, nie? Predstavte si, že vojdete do zákazu vjazdu, kde je aj zákaz zastavenia. Zaparkujete auto a idete preč. Čo sa stane?

- Ak si vás niekto všimne a nahlási, polícia vás pokutuje.

- Prípadne vám dá auto odtiahnuť. Jednoducho je to primeraný zásah a trest za to, že ste porušili predpisy. Určite by ste však neakceptovali, ak by vám to auto za trest vyhodili do vzduchu.

(12) Zásah má byť nielen primeraný, ale aj vykonateľný.

Odparkovane auto je zvyčajne menej nebezpečné ako ujdený pes. Lepšie porovnanie je auto, ktoré sa pohybuje ohrozujúc iných účastníkov premávky, a ktoré nemožno zastaviť nenásilne. Takéto auto je možné zastaviť aj pomocu násilia, ktoré môže viesť k poškodeniu alebo zničeniu auta. V krajnom prípade aj za cenu zdravia či života jeho vodiča.

(13) Potulujúci sa pes zasahuje do osobných (aj majetkových) práv iných.

 

Navyše potulujúci sa pes nie je nedotknuteľným "majetkom" v rovnakom zmysle ako kukučkové hodiny visiace na stene, alebo odparkované auto. Poľovník vám nemôže len tak zostreliť hodiny na stene, ale pes v lese predstavuje ohrozenie, kde vaše majetkové práva môžu byť legitímne dané do úzadia.

Najviac tu pritom proti nám vykrikujú tí, ktorí pre žiadne zviera nikdy nič neurobili, len mudrujú, prípadne jačia, že je hanbou, ak nám je pomoc zvieratám prednejšia, než pomoc ľuďom. Šialené.

(14) Podobne možno povedať, že pani Haulíková mudruje aj jačí, že nemôže legálne nechať svoje psy behať po cudzom majetku.

Možno je pre pani Haulíkovú dôležitejšie, aby mohla nechať svoje psy behať voľne po otvorenej krajine, než to, aby sa deti jej susedov mohli bez obáv hrať v tom istom priestore. Ale to by bolo aj potrebné správne pomenovať ako čisté chrapúňstvo.

Áno, mnohým nám je pomoc ľuďom prednejšia než pomoc zvieratám, a opačný postoj považujeme za nesprávny a nebezpečný. Na rozdiel od pani Haulíkovej svoj postoj podopierame argumentmi, a nie len svojimi záujmami a citmi.

Ale predsa aj ľuďom sa občas stane, že zablúdia, že sa stratia, tak prečo to apriori upierame zvieratám?

(15) Ľudia za svoje pochybenia nesú zodpovednosť. A nesú ju aj za svoje zvieratá. Pozbavenie zvieraťa je jedným zo spôsobov, akým sa táto zodpovednosť vymáha. Ešte môžeme dodať, že za smrť voľne pobehujúceho psa v lese je zodpovedný jeho majiteľ a nie poľovník, ktorý ho usmrtí.

Ďalší prípad je z konca roka 2008, keď v Malinove v rámci venčenia majiteľovi odbehli dvaja psíkovia. Šiel za nimi, hľadal ich, obaja boli jasne označení. Jeden zo psíkov bola deväťmesačná fenka vyžly. Susedom toho majiteľa je však poľovník, ktorý sa mu už predtým opakovane vyhrážal, že mu tie psy postrieľa. Vystriehol si chvíľku, keď mu odbehli a prásk.

(16) K prípadu "dva psy". Psy sú zvlášť nebezpečné, pokiaľ sa pohybujú bez kontroly v dvojici, či ešte väčšej skupine. Riziko vzrastá, ak sú z plemien, ktoré sú šľachtené na lov alebo boj. Riziko tiež vzrastá, ak sú väčšieho vzrastu. Naopak to, ako veľmi ich ich majiteľ ľúbi, nemá ani najmenší vplyv na toto riziko.

Pokiaľ poľovník pri ochrane vlastného alebo cudzieho majetku a zdravia usmrtí psy, je to v poriadku. Pokiaľ tak urobí zbytočne krutým spôsobom, je to protizákonné, avšak to nie je argumentom proti usmrteniu ako takému.

Navyše, krutosť usmrtenia nezávisí od toho, aké emócie vyvoláva v milovníkoch psov, ale od toho, ako sa počas usmrtenia cíti zviera.

Predstavte si to zúfalstvo ľudí, ktorí si robia skúšky len preto, aby v prípade stretu s nejakým poľovníkom mohli obhájiť existenciu svojho psa. Veď to je choré!

(17) Choré to v žiadnom prípade nie je. Neobhajovali by existenciu psa, ale jeho voľný pohyb po cudzom majetku. Na vedenie motorového vozidla treba mať vodičský preukaz. Podobný princíp sa uplatňuje v mnohých oblastiach. Zavedenie povinného výcviku pre majiteľov psov nad určitú veľkosť by mohlo byt riešením, ktoré zníži množstvo škôd spôsobených psami.

Lenže my sa tu bavíme o spoločenských zvieratách, teda o takých, ku ktorým má človek citovú väzbu. To tie psy a mačky robí možno výnimočnejšími v porovnaní s ostatnými, napríklad sliepkami či kačicami.

(18) City samé o sebe neoprávňujú na nič. Psy a mačky sú rovnako vyššie stavovce ako prasatá, kravy, alebo aj sliepky či kačice. Takéto pokusy o zákonné malomeštiacke tabuizovanie istých zvierat treba tvrdo odmietnuť. Psy a mačky nie sú v ničom výnimočnejšie než iné zvieratá a ich emotívne infantilizovanie na tom nič nezmení. To že sa nejaká panička domnieva, že jej Fifinka je múdrejšia než priemerný psík, ba možno aj než človek a že jej rozumie a ľúbi ju, je problém len pre dotyčnú paniu a možno jej terapeuta.

Pri takomto argumentovaní citmi by potom mohol napríklad predavač, ktorý je rasistom, povedať, že ľudí iných rás neobsluhuje, lebo sa mu hnusia. S tým, že sa mu hnusia, mnoho spraviť nemôžeme, ale napriek svojmu zhnuseniu ich musí obsluhovať.

Mali by ich odchytiť, na to tu máme asanačné služby, útulky, karanténne stanice, a odovzdať ich tam. Jednoducho im dať šancu na život. Majiteľa často zistíte už z označenia na obojku.

(19) Po prvé by tým vznikli náklady, ktoré ťažko možno niekomu okrem majiteľov psov uložiť oprávnene. Lebo uložiť ich poľovníkom, štátu, či samosprávam by bolo neoprávnené. Po druhé, značná časť zvierat by aj tak musela byt utratených. Po tretie, opatrenie by malo len slabý preventívny účinok. Vznikol by servis, ktorý by nezodpovedným majiteľom za poplatok chytal ujdené zvieratá. Mnohých by to odradilo, no majetnejších skôr naopak.

Dohodnú sa s poľovníkom, odvlečú zvieratá 200 metrov za posledný dom v dedine a postrieľajú ich.

(20) Pokiaľ zvieratá utratia bez zbytočnej krutosti, spoločenská nebezpečnosť takéhoto konania je nízka.

Môžeme uzavrieť: Haulíková tvrdí, že poľovníci si nárokujú neoprávnené výhody. Nevie to však dokázať. Naopak sama požaduje pre svoju skupinu -- chovateľov psov a mačiek -- výhody, ktoré nedokáže ospravedlniť.

-- gvz & lemuel

.riešiteľ Lukáš

Lukáš Krivošík rád prízvukuje, že treba veci nazývať pravým menom. V tom má jednoznačne našu podporu, a tak sa hádam ani nemôže uraziť, keď ho nazveme rasistom. Pamätáme si ešte jeho fantazírovanie o Baffinovom ostrove, ktoré snáď tromfuje aj SNS, ktoré si vo svojich rasistických riešeniach zatiaľ dovolilo len o "rezerváciách" snívať. (Snáď, ale nie sme dopodrobna oboznámení s celým oeuvre SNS, čiže nevieme, či sa už neprekonali.) Baffinov ostrov mu už ale asi ako "riešenie" nestačí, a tak ponúkol toto.

"Hasiť požiare tonami politických deklarácií, prípadne hektolitrami kávy, prepitými na nekonečných zasadaniach výborov - aj to sú riešenia Bruselu. No existuje aj iný prístup."

Toto je ako výrok z domácej ulohy v učebnici fašistickej rétoriky. Dekadentná demokracia, je neschopná, ne-akčná, zlyháva. Ale jestvuje priame, jednoduché riešenie! To je veru na včeličku.

Krivošík si na krytie svojho "liberálneho" riešenia berie profesora ekonómie Boettkeho - Krivošíkova úvaha sa odpichuje od nasledovného Boettkeho (údajného) výroku:

Predstavte si, že by neexistoval žiadny sociálny systém. Rómovia by si mohli robiť čo chcú, ale nemali by žiadne právo požadovať podporu v podobe vašich daní. A to ani keby tvorili desať alebo dvadsať percent obyvateľstva. Čiže my nemáme právo hovoriť im ako majú žiť, ale oni nemajú právo na prístup k našim peniazom. Teda pokiaľ by neexistoval žiadny sociálny systém, Rómovia by sa museli buď asimilovať alebo žiť oddelene od ostatných vo svojich vlastných izolovaných oveľa biednejších spoločenstvách. No ak chcú Rómovia koristiť na danom obyvateľstve a zakladať si na sociálnom systém potom tu vzniká veľký politický problém...

Nevieme, či je Boettke citovaný doslova, alebo parafrázovaný, transkript k dispozícií nemáme, účastní sme neboli, ale z citovaného je zrejmé len jedno. Boettke predostrel myšlienkový experiment, v ktorom sa zamyslel nad zrušením sociálneho systému. Na rozdiel od Krivošíka, Boettke má aspoň punc liberála, resp. libertariána, a môžeme sa domnievať, že verí, že zrušením sociálnych dávok (spolu s komplexnou de-etatizáciou) sa situácia nezhorší, ba možno naopak, dáko sama porieši nejakým všeobecne blahodarným spôsobom. Túto tézu tu riešiť teraz netreba. Za pozornosť ale stojí táto veta:

"Teda pokiaľ by neexistoval žiadny sociálny systém, Rómovia by sa museli buď asimilovať alebo žiť oddelene od ostatných vo svojich vlastných izolovaných oveľa biednejších spoločenstvách."

Nuž a v čom je tento opis odlišný od dnešnej skutočnosti? Vari dnes mnohí Rómovia nežijú v izolovaných biednych spoločenstvách? Boettke tu vôbec nerieši možnosť štrukturálnej nerovnosti, kde je skupina ľudí systematicky vytláčaná na okraj spoločnosti, znevažovaná a opohŕdaná. Možno sa nazdáva, že práve údajný sociálny parazitizmus je príčinou tohto neutešeného stavu, no aj tak nezvolil šťastlivé slová v našom, slovenskom kontexte. Slovensko je hlboko rasistickou spoločnosťou. Na Rómov sa bežne nazerá ako na menejcenných ľudí. Sú izolovaní, ekonomicky znevýhodňovaní a sociálne deprimovaní, zbavení rovnosti v slobodách, ktorým sa teší väčšinové obyvateľstvo. Úprimne pochybujem, že by v americkom kontexte Boettke použil rovnaké slová, ale Rómov zamenil za Afro-Američanov. Kontext, slušná výchova a minulé skrivodlivosti ako aj pretrvávajúca prítomnosť rasizmu v Amerike by mu to nedovolili.

Kým Boettkeho možno na základe citovaného obviniť maximálne z neznalosti kontextu, Krivošíkovi ten krátky výrok stačil, aby začal spriadať svoju rasistickú fantazmagóriu. Navrhuje zrušiť sociálne dávky, ozbrojiť obyvateľstvo a tvrdo obhajovať majetkové práva. Vo svojej podstate to možno zhrnúť nasledovne: Výborne, poďme to narafičiť tak, že bez zločinu neprežijú, no a potom ich môžeme konečne postrieľať.

Nuž keď už teda Krivošík kádruje pravých a nepravých liberálov, jeho pozícia je z akejkoľvek a akokoľvek liberálne vyloženej liberálnej doktríny neprijateľná. Ťažko možno pod liberalizmom rozumieť čokoľvek, čo by umožňovalo segregovať, degradovať a dehumanizovať niektorých jednotlivcov, či už na základe pleti, etnicity, náboženstva alebo sociálneho statusu.

Ťažko možno liberalizmom nazývať pozíciu, ktorá otvorene sníva o dni, keď bude možné beztrestne strieľať spoluobčanov. A ťažko možno nazývať liberalizmom pozíciu, ktorá považuje ozbrojenie obyvateľstva a strieľanie iných ľudí za "riešenie". Ako by povedal Mencken, na každý komplexný problém existuje riešenie, ktoré je jednoduché, jasné a nesprávne.

Krivošík má tiež problém, že ochráncovia rovnoprávnosti Rómov a libertarián Boettke ponúkajú odlišné riešenia:

Ak obe strany hlásajú diametrálne odlišné prístupy k riešeniu problému s neprispôsobivými, potom to znamená, že buď nie je liberálom Boettke alebo naši ochrancovia.

Možno nik neposlal súdruhovi Krivošíkovi memo a neprezradil, že neexistuje žiadna Libinterna a žiaden generálny a všeobecne platný a uznávaný program deklarujúci riešenie každého problému liberáli skrátka nemajú. Liberalizmus je dostatočne široký ideologický dáždnik, aby sa podeň zmestili Boettke aj ochrancovia práv Rómov. Krivošík sa ale vybral na miesta, kde už ho kryjú celkom iné dáždniky, konkrétne začínajúce na písmení F, alebo R. V mantineloch liberálnej demokracie sú jeho "riešenia" jednoducho nerealizovateľné.

Darmo sa aj škrupulózne vyjadruje o Rómoch a o "neprispôsobivých"* občanoch, rasistickú podstatu jeho riešení to nemení.

Najsmutnejšie možno je, že Krivošík úplne ignoruje bohatú tradíciu liberalizmu – nebráni sa ňou oháňať, ale inšpiráciu z nej nečerpá. Nehľadá krivdy a nezaujímajú ho nepopulárne kauzy, neobhajuje utláčaných a opovrhovaných, nebráni nerovnostiam a neslobodám, ale pachtí po najnižších pudoch a podlieza sa masovému vkusu rasizmom. Vonkoncom mu nejde o princípy liberalizmu, ktoré by mohli mať nepopulárne dôsledky. Jeho jediným princípom je jeho sloboda vravieť si, čo len chce. Má na to právo, ale, na čo právo nemá, je nazývať svoju pozíciu liberálnou.

Krivošík sa už skrátka nevie dočkať, kedy si bude môcť zaobstarať pušku a ísť sa postaviť do kapusty. Na stráž.

-- lemuel & GvZ


*Z Malého výkladového slovníka slovenskej politickej rozpravy citujeme:

- neprispôsobiví - prídavné meno, eufemizmus; Tí, čo sa nechcú prispôsobiť očakávaniam väčšiny, ktoré typicky zahŕňajú nerovnoprávnu a podradnú rolu. Singulár je veľmi zriedkavý, a v písanej forme je zvyčajne výsledkom slabých pravopisných schopnosti pisateľa. Používa sa temer výlučne na označenie Rómov, zvyčajne v kontextoch, kde otvorenejší rasizmus nesie isté riziko postihu, alebo v prípade rozohrávania diskurzívnej hry delenia príslušníkov menšín na 'dobrých' (tzn. tých ktorí môžu zostať zametať ulice) a 'zlých' (tzn. tých, ktorých treba "riešiť"). Pri používaní pozor, nie je synonymom výrazu "nedodržujúci zákony", ktorý sa vzťahuje na majoritu. Pozri tiež: Spoluobčania; Osadníci.

Contra Batrfláj: o rasistoch a zmätených pojmoch

Tak venovali sme sa tu nedávno homofóbii, rasizmu, môžeme sa vrátiť aj k pôvodnému pranierovaniu malomeštiackeho kokotizmu v jeho rôznych podobách. Článok "Sloboda zvierat a ostatní rasisti" na humno.sk sa venuje téme rasizmu a v náznakoch zrejme naráža aj na článok na tomto blogu. Adam Batrfláj odmieta, že nedávno medializovaná kampaň Slobody Zvierat má rasistické prvky, a taktiež kritizuje niektorých nemenovaných odporcov rasizmu. Je trochu zaražajúce, že taký úderný a nebojácny autor opomenul trochu konkrétnejšie uviesť, koho to kritizuje. Bez ohľadu na to, či reaguje aj na tento blog, si zasluhuje komentár.

Nebudeme sa tu snažiť slovnou ekvilibristikou a zmätenými metaforami súťažiť s autorom, kto tu má dlhší zips na nohaviciach. Stroho a stručne len zhrnieme: Btrfláj prejavil značnú mierou pojmovej zmätenosti a neporozumenia myšlienkam, na ktoré reaguje a jeho argumentácia má zásadné nedostatky v konzistentnosti a koherentnosti.

1 Absurdita
Podla Batrflája obvinenie organizácie Sloboda Zvierat (SZ) z rasizmu pôsobí absurdne, lebo SZ je vraj posledná inštitúcia, kde by sme očakávali rasistov, a je absurdné lebo členovia SZ nikomu nechceli ublížiť kvôli jeho etnicite. Po prvé, slovo 'absurdne' znamená 'nezmyselne'. Batrflájov ale hovorí nie o nezmyslenosti, ale o ne-intuitívnosti obvinenia. Naozaj, málokto by očakával od SZ rasizmus, avšak to, že nejaká myšlienka je v rozpore s niekoho intuíciami, nie je dôkazom jej nezmyselnosti ani nepravdivosti. Po druhé, úmysel nie je nevyhnutný a rasistických výrokov sa možno poľahky dopustiť aj neúmyselne.

2 Jazyk
Kritici SZ podla Batrflaja odmietajú "písanie normálne po slovensky" a presadzujú eufemizovanie a "newspeakové patvary." Tým jasne ukazuje, že nerozumie ani cieľom odporcov rasizmu ako sme my, ani dôvodom, pre ktoré ich presadzujú.

Batrfláj pod “písať normálne po slovensky” má zrejme na mysli vyjadrovať sa podľa zaužívaných vzorcov. Odporcom rasizmu však nejde iba o vzorce vyjadrovania, ale v prvom rade o vzorce myslenia.

Áno, niektoré tieto medzi slovensky hovoriacimi zaužívané vzorce odporcovia rasizmu odmietajú a presadzujú ich nahradenie inými. Táto agenda však žiadnym spôsobom nezahŕňa eufemizovanie. Eufemizovanie znamená pomenovávanie nepríjemných javov zmäkčujúcimi výrazmi. Teda napríklad výrok "Rómovia jedia psy" sa dá eufemizovať napríklad takto: "Rómovia papajú psie mäsko". Takéto niečo tento blog, ani iní kritici nepresadzovali a nepresadzujú.

Batrfláj sa ďalej domnieva, že odporcovia rasizmu presadzujú newspeak. Newspeak je jazyk so silne zúženou slovnou zásobou a zjednodušenou gramatikou, ktorý v Orwellovom 1984 presadzuje vládnúci režim s cieľom zabrániť obyvateľom Oceánie myslieť alternatívne voči režimu. Kritici rasizmu naozaj presadzujú zmenu v spôsoboch, akým sa o ľuďoch rôznych kolektívnych príslušností vyjadruje a rozmýšľa. Tieto zmeny sa netýkajú gramatiky a slovnú zásobu skôr obohacujú, keďže ju obmedzujú iba v prípadoch hanlivých výrazov.

Pokiaľ má Batrfláj problém s prijatím takéhoto ‘zúženia’ slovníka, radi mu pomôžeme príkladom. Môže dôjsť k tomu, že Batrflája niekto na základe jeho písačiek označí ako “toho premúdreleho pička z humna”. Kusé informácie dostupné internetovej verejnosti môžu nejedného čitateľa viesť, bez hlbšieho kontaktu s obsahom humna, že za “premúdrelých pičkov z humna” sumárne označí všetkých autorov humna. Následne môže toto označenie použiť vo svojej práci napríklad policajta, vlakového sprievodcu, či poslanca NR SR a prispieť k jeho rozšíreniu a všeobecnej akceptácii. Iste ale uznáte, že takéto paušalizovanie nie je celkom žiadúce, rovnako ako paušalizovanie rasistické.

Aj keď sú zmeny slovníka ich najviditeľnejšou zložkou zmien presadzovaných odporcami rasizmu, ani zďaleka nie sú ich podstatou. Tou sú zmeny vzorcov myslenia. Cieľom je nahradiť vzorce myslenia, ktoré sú logicky nesprávne, empiricky vyvrátené, alebo empiricky neoveriteľné. Vzorce, ktoré tvoria jadro rasizmu takými sú, a to je dôvod, prečo ich odmietame. Pokiaľ niekto odmieta kritérium logickej správnosti a empirické testovanie, nemôže argumentovať a viesť diskusiu; zostáva mu iba arbitrárnosť. A práve na arbitrárnosti je postavený skutočný newspeak. Nechceme tu polemizovať, či Batrflaj vôbec čítal 1984. Iba zhrnieme, že výraz nerovná sa pojem a čítať nerovná sa rozumieť.

3 Rasizmus a Fašizmus
Btrfláj jasne demonštruje, že má problém pochopiť ústredný pojem tejto diskusie: rasizmus. Pod rasizmom rozumieme, keď sa nejakej osobe na základe nejakých jeho povrchných biologických znakov spájaných s nejakou sociálnou skupinou, alebo na základe jeho príslušnosti k nejakej kultúrnej, etnickej alebo lingvistickej skupine pripisujú vlastnosti a znaky, ktoré sa s takouto skupinou v mysli pozorovateľa (rasistu) asociujú. Väčšinou teda ide o geneticky nevýznamné ale fenotypicky markantné znaky ako je farba kože, vlasov, výška či výzor, ale môže ísť aj o členstvo v nejakej etnickej, sociálnej či kultúrnej skupine, spravidla menšine. Vynášanie odsudkov nad osobami a paušalizovanie na základe ich príslušnosti k nejakej skupine je rasistické.

V prípade SZ možno povedať, že vo svojom briefingu takto paušalizovali a navyše implicitne predkladali, že skončiť v cigánskom hrnci je pre túlavého psa nejak obzvlášť krutý osud (v porovnaní s inými neradostnými osudmi, ako napríklad smrť pod kolesami, besnota a iné choroby, hlad, fašiangy vo Valasskej): stavali na existujúcich predsudkoch voči Rómom, a priživovali ich za účelom vlastnej medializácie a fundraisingu. Samotný fakt, že niekde nejakí Rómovia možno naozaj ukradli a zjedli psa je irelevantný. Z analytického hľadiska nie je žiaden súvis medzi tým, že je niekto Róm, alebo trebárs aj blond, hrbatý, bisexuál, či luterán a tým, že spácha dáky zločin. Ak by ste tam nejaký súvis videli, resp. ak sa nazdávate, že príslušnosť k nejakej skupine definuje a predeterminuje charakter nejakej osoby, tak potom sa naozaj nemôžete uraziť, ak za rasistu budete po práve označený.

Samozrejme nejde nevyhnutne len o negatívne stereotypy, rovnako je rasistom aj ten, čo sa nazdáva, že černosi vedia vysoko skákať a aziati skvelo počítať, židia podnikať a cigáni muzicírovať.

Ďalším dôležitým pojmom, ktorému má Batrfláj problém porozumieť, je fašizmus. Fašizmus nie je nejakou silnejšou formou rasizmu, ako sa Batrflaj mylne domnieva. Jadrom fašizmu sú isté predstavy o organizácii štátu, a je možné byť extrémnym rasistom aj bez ich prijatia. Obvinenie z rasizmu teda samo o sebe žiadnym spôsobom neimplikuje obvinenie z fašizmu.

4 Stereotypizovanie a kategorizovanie
Ďalším dôvodom, pre ktorý Batrfláj odmieta kritiku SZ je, že podľa neho táto kritika kladie “znamienko rovnosti medzi dievčinku v zafúľanej flanelovej košeli, čo sa dobrovoľne stará o opustené psíky a agresívneho študenta učilišta, a celkom bez akejkoľvek nádeje na úspech v živote, ktorý vo fešnej bundičke od arabskej firmy Thor Steinar a v okovaných botách s partiou podobne diagnostifikovaných potmehúdov hajluje po potemnelých uliciach slovenských miest a obcí”. Po prvé, pohlavie a dosiahnuté vzdelanie človeka sú irelevantné pre vyhodnotenie toho, či jeho vyjadrenia sú rasistické. Tvrdiť opak znamená zaujať sexistickú alebo triedne-šovinistickú pozíciu. Tie zdieľajú všetky nami uvedené zásadné nedostatky rasistickej pozície. Po druhé, tento dôvod je rovnaký ako odmietať označiť motocykel za motorové vozidlo, lebo by sa tým kládlo znamienko rovnosti medzi JAWA 50 Pionýr a Hummer H1. Batrfláj nechápe, že rasistických vyjadrení a skutkov je široké spektrum, a líšia sa značne aj svojou závažnosťou.

Podľa Batrflája, ten kto “nevidí rozdiely medzi Kotlebom, Vladimírom Palkom, Slobodou zvierat” zrejme potrebuje psychofarmaká. Samozrejme, rozdiely tu sú aj bez tabletiek, len, žial, v jednom parametri tu zdá sa existuje zhoda - a hoc aj možno nemusí byť rovnakej intenzity - jestvuje tu závažne podozrenie na paušalizovanie a problematizáciu istého etnika. A o to tu presne ide; je úplne jedno, či ste Kotleba, Palko alebo slečinka zo SZ, ak máte “problém” s istým etnikom tak ste rasista, bez ohľadu na slovník, ktorý zvolíte, bez ohľadu na veľkosť vašej detskej izby, farbu podkolienok a stav vášho účtu.

Môžete ale tiež naraziť na slušného rasistu, ktorý povie, že jemu nevadia všetci Rómovia, ale ‘len tí neprispôsobiví’. To je selekcia podobná antisemitovi, ktorý by vám povedal, že nenenávidí všetkých židov, ale len tých bohatých. Druhým, už zamlčaným, myšlienkovým pochodom tu často je, že “takých je väčšina” (lebo, ako nás naučil aj Cartman, všetci židia majú na krku zavesené vrecko so svojím zlatom). Buď vás trápi nezákonnosť, slabá vymáhateľnosť práva a zneužívanie sociálneho systému vo vzťahu ku všetkým občanom, alebo len tieto pohodlne zneužívate pre ukojenie alebo ospravedlnenie vlastných predsudkov.

5 Invektívy
Batrfláj sa ďalej pokúša doložiť nesprávnosť protirasistických argumentov tým, že tieto argumenty prisudzuje rôznym invektívami charakterizovaným skupinám ako “bruselskí eurozmrdi”, “zdivočelí pionieri politickej korektnosti”, či “z pokútnych grantov žijúci povaľači”, ktorým ide o “vlastné bezbolestné prežitie”. Evidentne nechápe, že bez ohľadu na to, či takéto skupiny naozaj existujú a zverejňujú protirasistické argumenty, nemá to vplyv na správnosť alebo nesprávnosť týchto argumentov. Rovnako ako takýto vplyv nemá to, čo ich údajní alebo skutoční nositelia “od revolúcie dosiahli”.

Skúsime mu pomôcť ďalším jednoduchým príkladom: Podobne by sme tiež mohli prisúdiť Batrflájove argumenty “premúdrelým pičkom”, “provinčným malomeštiackym kokotkom”, či “polovzdelaným duševným onanistom”. Batrflájove argumenty sú však nesprávne bez ohľadu na to, akokoľvek sú pravdivé tvrdenia, že tieto skupiny existujú a prijímajú tieto argumenty a obvinenia voči nim v týchto invektívnych pomenovaniach obsiahnuté. Batrflájove argumenty sú nesprávne, lebo sú postavené na pojmovej zmätenosti a neporozumení myšlienkam, na ktoré reagujú, a majú zásadné nedostatky v konzistentnosti a koherentnosti.

6 Účinky boja proti rasizmu
Úplne nepochopiteľným je potom Batrflájov argument, že upozorňovanie na rasizmus je akosi kontra-produktívne. Keď niekoho upozorníte na gramatickú chybu a on sa urazí, v chybe zotrvá a začne dokonca spisovať elaboráty za zrušenie ypsilonu, môžete si pomyslieť všeličo, ale sotva by ste mali viniť seba. Vy ste z neho iracionálneho ignoranta nespravili. Rasizmus ostáva rasizmom bez ohľadu na to, či naň upozorníte, ale len upriamením pozornosti, snahou o poučenie a možno aj zahanbením môže dôjsť k nejakej tej náprave. Spisovanie urazených kazuistík mentálne nevyspelými jedincami je riziko, ktoré je nutné podstúpiť.

Batrflaj tiež podsúva, že upozorňovanie na rasizmus a snaha o korekciu vnímania a myslenia o Rómoch v intenciách liberálnej demokracie a rovných si občanov vôbec neprispelo a neprispieva k riešeniu rómskej problematiky. Tu asi bude aj jadro toho nezjedeného pudla, že sa na Rómov nazerá ako na problém, ktorý treba riešiť. V konečnom dôsledku rómsky problém neexistuje viac než napr. problém židovský. Existujú lokalizované aj rozptýlené, sociálne aj kriminálne problémy, ktoré sa vo veľkej miere týkajú aj Rómov. To ale nie je rómsky problém, to je problém Slovenskej republiky.

7 Kokotizmus
Batrfláj na záver vyzýva “ostatných”, medzi ktorých sa aj on chce zaradiť, k ignorovaniu proti-rasistických argumentov, keďže ich proponentov “môžu mať na háku”.

Pokiaľ uznáme, že niečo ako rasizmus existuje, potrebujeme kritériá, na základe ktorých ho môžeme identifikovať. Batrfláj kritériá sformulované odporcami rasizmu odmieta, zrejme ako príliš prísne alebo namáhavé sledovať, a ako alternatívu ponúka svoje vlastné predsudky, pre ktoré nemá platné dôvody, a podopiera ich iba rekurziou k ďalším predsudkom. Jeho “ostatnými” sú tí, čo tieto predsudky zdieľajú. Na háku odporcov rasizmu Batrfláj mať môže, avšak iba ak na svoje postoje odmietne uplatniť požiadavky logickej konzistentnosti a zhody so skutočnosťou. Podobne si môže myslieť, že je dobrým a rozvážnym komentátorom, keď však odmieta (alebo jednoducho nedokáže) svoje argumenty podriadiť základným podmienkam pre argumentáciu, iba pestuje kokotizmus. A bude na tom ako ten, čo si sadne na cestu brumkajúc, a veriac, že sa vezie autom, bude nadávať okoloidúcim, ktorí ho presviedčajú o tom, že sa autom nevezie, ale iba sedí na ceste.

-- gvz & lemuel*

*Pozn. o autorstve: Iniciátorom ako aj zásadným formovateľom tohto článku je gvz, môj kolega z Lóže, známy to už miestny spoluautor, ktorý, hoci má aj senioritu, sa osobne podujal napísať aj podstatnú (tj. tú lepšiu) časť argumentov, kým som sa ja flákal po londýnskych galériách.

Best New Tracks: Robert z Topolčian -- Vlastnou Hlavou 10/10

Napriek tomu, že od jeho vydania ubehlo len pár hodín, dá sa už pokojne povedať, že Vlastnou Hlavou, debutový singel jedného z najväčších slovenských talentov, Roberta z Topolčian, je hitom, ktorý sa usadí na špiciach slovenských hitparád na dlhé mesiace. Pre každého, kto čo i len trochu sleduje slovenskú scénu nemôže byť vysoká úroveň nahrávky prekvapením. Živé výkony Roberta z Topolčian už viac než desaťročie patria k tomu najenergetickejšiemu na slovenskej, ba i europskej scéne, a preto bola verejnosť už dlhšiu dobu v napätom očakávaní jeho oficiálneho debutu. Aj keď je trochu sklamaním, že singel je archívnym materiálom zo začiatkov kariéry, jeho vysoká úroveň dokazuje, že to, čím Robert ohromoval posledné mesiace, bolo súčasťou jeho umeleckého prístupu už od jeho začiatkov čoby lídra najúspešnejšieho slovenského zoskupenia poslednej dekády. Dalším sklamaním pre niektorých poslucháčov môže byť slabá produkčná úroveň nahrávky. V kvalite nahrávky sa dá tušiť skorý rozchod Roberta a jeho pôvodného producentského tímu. No to je len jeden uhol pohľadu. Náš recenzentský tím sa domnieva, že drsná a intímna atmosféra singla -- ktorá sa výrazne premieta aj v Robertovom texte -- naopak dáva vyniknúť jeho jedinečnému talentu.

Samotný text je dielom brilantného textára, ktorý bez zaváhania ide priamo až na dreň. Je to akoby koncízny výsek z boja o status v silne hierarchickej spoločnosti, antropologickou sondou a zároveň nemilosrdnou obžalobou doby. Tieto spoločenské fenomény sú podané cez neprvoplánovo prezentovanú, intímnu spoveď interpreta. Zo začiatku váhavým hlasom, ktorého intenzita naberá každým slovom kadenciu a dikciu, ktorú hudobný fajnšmekeri už tak dôverne poznajú, však Robert ukazuje, že popri svojej tvári drsného frontmana, ktorý sa vynikajúco orientuje na slovenskej scéne, má aj jemnejšiu, ľudskú stránku, s obrovskou dávkou empatie. A skutočnú veľkosť dosahuje práve tým, že tieto na prvý pohľad v nezmieriteľnom protiklade stojace stránky, dokáže silou svojej osobnosti spájať v nedelitelný celok.

Preto dávame tejto nahrávke 10/10 a nielen za seba dodávame, že sa už nevieme dočkať celého albumu. Insideri už rozšírili informácie, že nové piesne majú podstatne vyššiu produkčnú úroveň, a hosťujú na nich niektoré z najväčších talentov Robertovho zoskupenia. Nové umelecké zážitky pritom sľubujú aj Robertove koncerty. V svojom vystúpení na podporu nového singla zručne na malom priestore predviedol, že talent jeho formátu sa nedá vtesnať do úzkych žánrových škatuliek. Verše, ktorými sa rozlúčil s publikom, ukazujú novo-nastupenú cestu k žánru tzv. onan rapu. Záverom teda môžeme nielen smelo vyhlásiť singel Vlastnou Hlavou za debut roka, ale aj jeho autora a interpreta za pioniera nových, netušených spojení.

Pre Vidle Review -- gvz & lemuel