Prečo idem na Pride

- Look what they've done, Michael! Look what the homosexuals have done to me! […] Everything they do is so dramatic and flamboyant. It just makes me want to set myself on fire. -- Lucille Bluth

- gaycist – a person who is prejudiced against homosexuals -- Urban Dictionary

Na úvod disclaimer, som liberál a heterosexuál, ak by to teda niekoho trápilo. Idem na Pride, lebo ma znepokojuje fakt, že v liberálnej demokracii stále existuje flagrantné porušovanie princípu rovnosti pred zákonom. Moja pozícia je v stručnosti popísaná aj v tomto komentári na SME (piano), kľúčový paragraf:

Logika rovnosti pred zákonom je priamočiara. Štát si musí ctiť všetkých občanov rovnako, bez ohľadu na ich vierovyznanie, národnosť, pohlavie alebo sexuálnu orientáciu. Ak si občania skrz zákony ustanovia isté politické výsady, tieto musia náležať každému bez ohľadu na jeho alebo jej jednotlivé atribúty.

Jednou takou výsadou je aj stav manželský, cez ktorý štát uznáva výsadný zväzok dvoch partnerov a udeľuje im množstvo výsad s tým súvisiacich. Lenže štát nemôže preferovať isté zväzky na základe sexuálnej orientácie partnerov. Ak už raz štát ponúka manželstvo ako inštitút posvätenia zväzku dvoch heterosexuálov, musí ponúknuť aj adekvátnu alternatívu homosexuálnym párom, alebo celkom opustiť spravovanie inštitúcie manželstva a ponechať ho cirkvám, právnikom a lodným kapitánom.

Súčasný boj za práva a tolerovanie homosexuálov je zrejme aj jedným z posledných veľkých bojov, ktorý nás liberálov čaká. Som optimista, tento boj vyhrávame. Na Slovensku je ale cesta ešte relatívne dlhá – a aj preto cítim ako svoju občiansku povinnosť podporiť LGBT hnutie aj fyzicky a zúčastniť sa Pride.

Idem na Pride, lebo slovenská spoločnosť je hlboko homofóbna. Stačí len zavítať na niektoré diskusné fórum pod článkami o homosexuáloch a človek dostane približný obraz prevažujúcich názorov spoločnosti na Slovensku. Viem, nie je to príliš vedecký prístup, ale v anonymite internetu nechávajú až príliš mnohí naplno vyznieť svoje temné, nenávistné vnútro.

Podporujem Pride aj preto, lebo verím v právo homosexuálov žiť otvorene. Jeden argument, ktorý počuť často, znie nejako takto: "Homosexuáli mi nevadia, nech si v spálni robia čo chcú, ale nech sa nepretŕčajú na verejnosti!" Tohto paradoxného živočícha môžeme nazvať tolerantný homofób. Nechá homosexuálov žiť, len nech sa mu preboha neukazujú na očiach. Lebo, keď ich uvidí, túliť sa, bozkávať, či držať za ruky na verejnosti, do hlavy sa mu natisnú všakovaké nepekné obrázky ich sexuality. No a tento jedinec, neborák, nevie čo s nimi robiť, nedokáže potlačiť svoje rozpaky, ktoré sa už naučil potlačiť pri prejave verejnej náklonnosti heterosexuálneho párika (nechajme teraz bokom psychologizujúce úvahy, že ho ako latentného homosexuála heterosexualita len necháva chladným), tak musí potlačiť externý zdroj svojho vnútorného nepohodlia. Nie je schopný svoje infantilnú myseľ ovládať, tak musí zakročiť externá sila. Keby mohol, zavolal by mamičku, nech idú tí bakaní zlí do preč. Jediné, čo tomuto typu človeka pomôže je vyrásť a dospieť. Je emocionálne nevyzretý. Nech mu je konfrontácia s fenoménom Pride školou života.

Homosexualita – hoc definuje objekt sexuálnej túžby – neznamená, že homosexuáli sú posadnutí sexom. Človeku je až trápne, že takú samozrejmosť vôbec musí napísať, ale niektorí konzervatívni jedinci sú zrejme až nezdravo posadnutí sexom – a majú potom dojem, že to sú ich oponenti, ktorých nič iné netrápi. Je paradoxné, že konzervatívni bojovníci proti nemravnosti a nemorálnostiam doby, obrancovia čistoty lásky, nie sú schopní pochopiť, že aj homosexuáli sú schopní lásky, vzťahu, vernosti, vzájomnej opory a úcty.

Homosexualita nie je ani životný štýl, slobodná voľba jednotlivca, ktorý by si snáď z nudy či roztopaše zmyslel, že už ho to opačné pohlavie omrzelo. Ale ak si nejaký konzervatívec myslí, že to ide, nech sa páči, môže to skúsiť dokázať, opačnou cestou, kolumnista Dan Savage navrhol peknú výzvu (The Choicer Challenge; dole, posledná sekcia textu).

A nie, nie je ani "proti prírode", to si stačí len trochu načítať biológie, teda trochu viac než len prírodopis zo základnej školy. Zvieratká to robia tiež, cicavce, vtáčiky ba možno aj vzdelané blchy. Je ale zvláštne, že práve správanie zvierat by malo byť merítkom ľudskej prirodzenosti. Veď napríklad reč, náboženstvo, či futbal nie sú aktivity, ktoré by nejaké zvieratá praktizovali. Koľká to neprirodzenosť. No fuj.

Albert Hirschman poznamenal (presnejšie napísal o tom celú knihu), že konzervatívna rétorika, respektíve rétorika reakcie, sa opiera o tri body. Navrhované či prebiehajúce spoločenské zmeny sú buď 1) perverzné [u Hirschmana v zmysle kontraproduktívne -ed.], 2) škodlivé resp. nebezpečné alebo 3) márne. Tak aj teraz počúvame myšlienkovo postiacich sa, že homosexualita je ak už nie choroba (tam ich už tá prekliata veda opäť zradila), tak perverzita, nemorálnosť, veď však Leviticus. Potom počujeme šomrania, že homosexualita nejakým záhadným spôsobom ohrozuje tradičnú rodinu, spoločnosť a spôsobí úplný rozvrat hodnôt. A adopcia detí homosexuálmi že je nebezpečný pokus na deťoch, sociálne inžinierstvo a podobne. No a napokon, sú naše liberálne snahy celkom márne lebo homosexuáli skrátka sú promiskuitní zhýralci, neschopní skutočných vzťahov a lásky.

Tieto rétorické cviky sa opakujú dokola, človeka až udivuje tá variabilita, ktorú dokážu z týchto troch nôt vyludzovať títo konzervatívni majstri. Lenže ich pomyselné barikády sú vždy len čiary v piesku, ich argumenty sú cukrová vata, a ich pevné, nemenné pozície každou dekádou nevyhnutne ustupujú pokroku modernity. Argumenty ich žiaľ asi nepresvedčia, ale aj preto je Pride dôležitý. Odhalí práve márnosť ich snáh, keď budú nevyhnutne konfrontovaní s radikálnou samozrejmosťou homosexuality.

V konečnom dôsledku idem na Pride, lebo je to normálne. Argumenty, nech budú akokoľvek racionálne, akokoľvek presvedčivé, nebudú voči uzavretej mysli nikdy celkom účinné. Ľudia ako Vladimír Palko, alebo Jaroslav Daniška a im podobní, vstúpili do epistemického kláštora, kam neprenikne žiadna potenciálne podvratná nová myšlienka. Konzervatívci odmietajúci ľudskú rovnosť pred zákonom, pokiaľ ich neosvieti duch svätý, skrátka zo dňa na deň nepochopia, že sexuálna orientácia je len ďalší atribút ľudskosti, ktorý nikomu neuberá na dôstojnosti a náležitej úcte.

Jedine dlhodobé vystavovanie prejavom, podpore a normálnosti homosexuality nakoniec nevyhnutne spoločnosť navykne. Keby išlo len o silu argumentov, ženy by mali volebné právo oveľa skôr a otroctvo by skončilo možno ešte v 18. storočí. A široká akceptácia ľudskej rovnosti v týchto otázkach sa nedosiahla len silou argumentov, ale presadenou praxou, každodennou samozrejmosťou. Rasisti a šovinisti postupne vymierali a noví, ktorí by povstali na ich mieste stáli zoči-voči samozrejmosti, proti ktorej ani nedokázali postaviť presvedčivú a účinnú protihodnotu. A hoci aj dnes sa stále nájdu rasisti a šovinisti, dlhodobá prax väčšinu spoločnosti skrátka navykla na to, že rovnosť je proste normálna.

Pride tu hrá pozitívnu rolu, pretože je demonštráciou normálnosti a samozrejmosti. Pretože až sa pekní, upravení, slušní, moderní, či už extravagantní alebo strohí, starí či mladí, či už hetero, homo, bi, alebo trans- zástancovia ľudskej rovnosti a tolerancie budú kontrastovať s vyholenými fašistickými troglodytmi v kanadách, nenávistnými pámbičkármi a fanatikmi, bude jasné, kto je tu normálny, a kto spoločnosti škodiaca deviácia.

[za článok môžete hlasovať na vybrali.sme.sk]