pondelok, 10. decembra 2007

Strasti mimo vlasti

Po väčšinu svojho mladého života študentského som nebol nútený bývať mimo domu a tak je pre mňa momentálne tých pár dní v mesiaci strávených na koleji každodenný kultúrny šok. Mno, trochu preháňam, navyše bývam na bloku vynovenom, pokojnom, kde veľa nevycválaných sedláckych prvákov neexhibuje, ale aj tak, niektoré fíčre tunajšieho žitia ma neskutočne iritujú.

- Vykypené a pripálené mlieko – a pach jedál vôbec, rinúci sa po chodbe. Mňam. Niet nad lepšie privítanie.

- Ľudia, čo smrkajú do umývadiel. Takých len zastreliť, rozštvrtiť, rozdrviť a spláchnuť.

- Rozpačité pohľady a pozdravy s ľuďmi na chodbe, ktorých mená nepoznám a ktorých životné osudy sú mi ukradnuté. Meh.

- Záchod na chodbe je tak ďaleko, že kým tam dôjdem aj zabudnem, čo som chcel. Navyše: opakovanie situácie z predošlého bodu.

- Chlapi tu po chodbách – ergo na verejnosti – chodia v trenkách, o akých som si myslel, že zanikli spolu so spartakiádami. Moje staré, vyťahané, zodraté menčestráky tu zo mňa robia fashionistu par excellance.

- Môj spolubývajúci na izbe je Rus. Síce slušný, čistotnejší než ja, civilizovaný, dlhé roky žil v Londýne, ale aj tak, keď ma niečím ponúkne ("want some borshch?"), uvažujem, ako sa prejavuje otrava polóniom, pri konverzácii svoje názory radšej príliš nenačrtávam a som rád, že som pri jeho otázke, či hovorím po rusky nedal na nápad kamaráta a neodpovedal: Ja neponimáju, ja fašist!

- Akási slečna z izby odvedľa má prenikavý smiech, ktorý sa navyše nebojí použiť. Je to ten druh smiechu, čo vám zabije milióny neurónov, v krku sa vám vystrie dederónsky umelohmotný skladací pohár a ušné boltce sa hrajú na rolety. Jej smiech možno písomne znázorniť takto H-h-h-h-h-h-H! len namiesto pomlčiek medzi písmenami h si musíte doplniť akúsi starogermánsku samohlásku, ktorej grafické označenie našťastie zaniklo spolu s runovým písmom. Neviem, ako sa dotyčná volá, netuším ako vyzerá, ale neváhal by som vraždiť.

- A skoro by som bol zabudol, plagátiky Ne Základnám! už síce pomaly vymizli, ale ich hojné vylepenie po okolí, ktoré mi aj najprv pomohlo pri prvej návšteve internát lokalizovať (stačilo sledovať stopu kokotenkov ako turistickú značku), ma ešte aj dnes máta. Rovnako ako aj markantná prevaha kontajnerov určených na recyklovanie. Šmarja, kde to som?

Cue sgt. Murtaugh: "I'm too old for this shit!"

Žiadne komentáre: