streda, 24. októbra 2007

Dumky samotárskeho chodca

Nebudem okolo toho dlho chodiť a podídem k tomu priamo, predmetom mojich úvah bude chôdza. Systematický pohyb vpred v vzpriamenej polohe za neustáleho striedavého predkladania pravej a ľavej nohy. Je to jedna z mála fyzických aktivít hodných slušného človeka a slúži na presun z jedného miesta na druhé. Bezcieľne korzovanie je pre malomeštiakov, gentleman vie kam ide a neotáľa aby sa tam dostal. Ba čo viac, zrýchlenie chôdze je prirodzeným vývojom, dôsledkom modernizácie a urbanizácie.

Keď niekam idem, tak tam idem, kráčam rezko. Než tam vyrazím dobre si premyslím, kade a ako pôjdem, nech môžem za pochodu riešiť len drobnosti, ktoré nespomalia moje tempo. Som rýchly chodec. Áno, priznávam otvorene, mám rád červenú na semaforoch, dáva mi priestor, aby som sa vydýchal. Ale ani v pešej zóne nemením tempo, je to nevychované. Som mestský chodec. Iritujú ma vidiečania, ktorí mestom kráčajú rýchlosťou a s výrazom volov tiahnúcich povoz.

Slušný chodec dnes až pričasto naráža na takýchto sviatočných chodcov, ľudí ktorí svojím neuváženým a nepremysleným vykračovaním spomaľujú a blokujú premávku, zastavujú sa, čumia, vrtia sa, blúdia, kľučkujú, menia smer, postávajú, váhajú, spomaľujú, vlečú sa a privádzajú nás do šialenstva. Je to len ďalší prejav ich spoločenskej neokrôchanosti. Som schopný pochopiť dôchodcov, invalidov, deti, a do istej miery tolerujem aj turistov, veď sú v cudzom prostredí. Ale dospelých a zdravých ľudí, čo sa motkajú, to nedokážem a odmietam pochopiť.

Často som sa obával, že priemerná rýchlosť chôdze v Bratislave je prinízka a je hlbším symptómom akejsi inherentnej provinčnosti. Po niekoľkých dňoch strávených v Prahe som však nadobudol dojem, možno mierne prehnaný, že Bratislava je vzorom dynamizmu (možno je to pozitívny vplyv Viedne, ktorá sa v globálnom teste umiestnila na slušnom 10. mieste). Nechcem vyvolať dojem, že snáď pri chôdzi predbehnem Pribilinca, vôbec nie, už sa mi stalo, že ma v Bratislave ľudia predbehli, a to bez šprintu. Ale za všetky dni, ktoré som kráčal Prahou, som narazil len na jedného človeka, ktorý by kráčal rýchlejšie než ja. Bol to černoch v nevkusnom, asi o dve čísla väčšom poľovníckom saku, ktorého hlavný dôvod pre svižnú chôdzu sa javila byť zima, ktorú pociťoval. Inak bola chôdza domorodcov až dych-berúco letargická a konzekventne nesmierne iritujúca.

Nechcem robiť prehnané závery, ale ak má byť rýchlosť chôdze hocako anekdotickým indikátorom niečoho väčšieho, hoci sa mi niekedy Bratislava zdá byť pomalá, jej vývoj sa javí byť zdravším, než je vývoj města pražského.

Addendum: Lafcadio celkom nesúhlasí, téma je ďalej rozvíjaná.

Žiadne komentáre: