Pár vecí, len tak

Neviem prečo, ale jedna z vecí na ktoré som nesmierne alergický sú antifajčiarske kampane, hlúpe útoky na fajčiarov a ich prisprostasté perzekvovanie zo strany puritánskych ufňukancov. Nie, nefajčím, nikdy som nefajčil a ani sa nechystám začať (teda pokiaľ to definitívne nezakážu, to by som sa možno dal prehovoriť) ale rozumiem autorke tohto článku. Antifajčiarska inkvizícia je hlúpa, pokrytecká a neskutočne iritujúca.

Nie dym a smrad mi nevadí, a pasívne fajčenie je humbug, snáď väčší podvod než globálne otepľovanie – schválne vymenujte troch ľudí, ktorí by mali v kolónke Príčina úmrtia: pasívne fajčenie. Veľa šťastia. Ale keď vojdem raz za uhorský rok do nejakého podniku tak prvé, čo na mňa udrie nie je smrad a dym, ale zvukový smog „hudobnej produkcie“, ktorou sú štamgasti oblažovaní - to býva spravidla veľmo silné emetikum, ktorého vplyv na zdravie ešte len čaká na výskumné granty (taký Elán určite zabíja viac mozgových buniek než metylalkohol).

(...)

Ale škoda ho [Clementisa] nebola, žiadneho z tých komunistov, ktorých zožrala vlastná strana, škoda nebola. Len škoda, že ich nebolo viac. Škoda je však toho bronzu, Clementisova socha sa tam totiž neohreje dlhšie ako do konca jedného volebného obdobia. Potom im to dáme k náhrade.

Píše Pišťanek. Nieže by som nesúhlasil s jeho sentimentom, ale záverečné dve vety trpia dľa mňa neopodstatneným optimizmom. Alebo vie niečo, čo my nie? Kiežby.

(...)

Zlatica Puškárová predvádza pózu nevyhnutnú pre každého príčetného v prítomnosti Hranola, aby nedošlo k jeho inzultácii. Aha.