V exkluzívnom rozhovore
s vnúčatami pre TASR deduško rozprávkar priniesol ďalšiu milučkú skazku a s morálnym ponaučením hodným vedúceho skautského oddielu: "buď pripravený!". Buď pripravený, tak ako
bol báťuška pripravený už od 70. rokov.
Koncepciu československej federácie a samostatného Slovenska predseda ĽS-HZDS Vladimír Mečiar spracoval v rokoch 1975-1977. Analýzy všetkých stupňov a štruktúry vývoja štátnej správy si Mečiar pripravoval sám z nedostatku iných príležitostí. Nikto mi nemohol pomáhať a nemohol som ani od nikoho efektívnu pomoc žiadať.
O zmene politického systému Mečiar nepochyboval, zmýlil sa len v čase, kedy k nej dôjde. Predpokladal som, že bude do 15 rokov a ono to bolo do 20 rokov, spresnil. Pripravené analýzy mohol využiť po nástupe do ministerského a neskôr premiérskeho kresla. Reštrukturalizácia ministerstiev a vlády, bola hotová dávno predtým, než sa zrealizovala, dodal.
Pop-Luhár najväčší na svete, ako znie pracovný názov tejto povesti, si určite zaslúži svoje čestné miesto v akejkoľvek zbierke
Novodobých povestí slovenských, ktoré momentálne len čakajú na svojho Dobšinského.
A hoci od
Leškovej rannej práce náš popredný Majster ľudovej slovesnej tvorivosti stále čaká na kronikára, môže byť zatiaľ spokojný so stavom jeho remesla na Slovensku. Má už totiž schopných nástupcov, hoci sa aj ešte miestami utápajú v nejasnostiach a ich príbehom sem-tam chýba jasnozrivá priehľadnosť, sujet ako aj ľahko čitateľné morálne ponaučenie. Jeho najschopnejší učeň a jeho posledné pokusy tak napríklad vykazovali všetky známky prílišnej ambicióznosti a post-moderného rozletu,
v ktorom sa utopila jasnosť posolstva:
Predseda vlády SR Robert Fico považuje účasť na dnešnej slávnosti za spevnenie slovenskej spolupatričnosti. Podľa neho treba "postaviť túto súdržnosť ako pevnú hrádzu proti aktivitám zvláštnej sorty dobrodruhov, ktorí rozbíjajú duchovnú celistvosť Slovenska." Títo dobrodruhovia podľa neho " bulvarizáciou života stavajú jedných proti druhým, rozdeľujú slovenskú spoločnosť, ničia jej vkus a zasievajú do nej hlboké pochybnosti."
Fico pokračoval v prirovnaniach, a nazval týchto dobrodruhov aj smutnosmiešnymi postavičkami". Tými sa vraj "nedáme vyrušovať zo systematickej práce".
Fakt, že rozprávkar považuje samotný akt svojho rozprávania za súčasť rozprávky, je možno príliš
meta. Takéto delikátne
rétorické palimpsesty, to je niečo čo možno nepostrehnú ani najskúsenejší literárno-vední analytici, či folkloristi. Dáva však zmysel, zasadenie samého seba v akte rozprávania ako súčasť budovania komunity ide až na dreň úlohy, ktorú ľudoví rozprávači od nepamäti plnili – áno, vytváranie súdržnosti primitívnej komunity. Róbert Fico je azda najschopnejším reprezentantom post-moderného atavizmu na slovenskej umeleckej scéne a jeho priam nekrofilné kutranie v jazyku minulosti napĺňa poslucháča nostalgickými (u niektorých 'dobrodruhov' emetickými) reminiscenciami ("duchovnú celistvosť Slovenska"). Zároveň však reflektuje zmeny a nebráni sa užívaniu nových slov a konceptov ("bulvarizácia").
V konečnom dôsledku však jeho pokus zlyháva, pretože vo svojom priam akademickom pojednaní zabúda na necerebrálneho, všedného poslucháča. V jeho obšírnom rozmachu slovným štetcom chýbajú minuciózne detaily, ktoré dávajú pravej povesti punc uveriteľnosti. Majster Mečiar by tu hodil detail, hausnumero, fakt alebo skutočnosť, ktorú si nemožno overiť ani vyvrátiť. Fico zabúda aj na podrobné vykreslenie príbehu, nevieme presne čo sa deje, ani kto je tu vlastne hrdinom. Rozprávač? Súdržná komunita? Slovenská spoločnosť? Slovenský ľud? Predovšetkým tu však chýba vypointovanie v podobe potrestania zla – tých nejasných a zlovestných temných síl "dobrodruhov". Čosi mi však vraví, že toto bude zrejme obsahom pokračovania, o ktoré sa s nami podelí už čoskoro.
