Attention conservation notice - pre tl;dr ľudí: nasleduje zhruba 1000 slov rozličných invektív na adresu SaS, OĽ a politického amaterizmu na Slovensku všeobecne. Pointou je amaterizmus podenkových politických projektov na jednej strane a neschopnosť stabilných strán integrovať nových ľudí a vychovať nových lídrov. Taktiež sa dopredu ospravedlňujem skutočným ochotníkom, neprofesionálnym divadelníkom, ktorých status amatérov, na rozdiel od politikov, neznamená, že nevedia čo robia.
Ak by som mal pomenovať jeden moment slovenskej politiky ktorý ma neskutočne vytáča (a ktorý sa nevolá Robert Fico), tak by to bol ten všepredchýňajúci amaterizmus. Politická ochotníčina. Nerozumejú mizanscéne, Stanislavského nečítali, šepkára nemajú ale tvária sa, že idú hrať Macbetha, pričom nezvládnu ani Mastný Hrniec v školskej besiedke.
Takéto politické ochotníctvo nájdeme vo väčšej či menšej miere všade, od Ficovej tlačovkovej šmíry, cez slotovských ľudových bavičov, Bugárovu pantomímu, až po akademické kabuki v podaní Rudolfa Chmela alebo aj Ivety Radičovej. Sú tu ale dva politické, povedzme, projekty, ktoré stelesňujú ducha ochotníctva viac než ktokoľvek iný.
Prvým súčasným epitómom politického amaterizmu sa pre mňa stala strana SaS. Ani nemá zmysel tu vymenovávať všetky trápne momenty, od Galkovej improligy až po dnešné pivné sľuby. Už pri jej vzniku som bol skeptický a to aj napriek tomu, že som liberál. Robili síce liberálne vlny, ale tie robila aj ANO, a viac než na reči som stavil na základy. Výtlak ideologickej kvapaliny stranou do prostredia sa rovná váhe ťapákovštiny do strany vloženej. Alebo také čosi. Skrátka mi SaS prišla ako ANO 2.0, len menej moderátorov a viac blogerov. Uslintaný oportunizmus nahradil "liberálny idiotarianizmus", keď SaS efektívne povýšila podvojné účtovníctvo na politickú ideológiu. Ó, áno, spomenuli aj jointy a ukázali sa aj na gay pride, ale slobodu a rovnosť pred zákonom skúšali hájiť len kam dopočítali ich abakusy. Ozaj, a ten o odvodovom bonuse si ešte pamätáte?
Aby som definoval pojem - pre slovenské politické ochotníčenie príznačný - idiotarianizmom myslím onen nešťastný fenomén, kde človek, resp. politik v mene (proklamovaných) princípov obetuje zdravý rozum. Učebnicovým príkladom idiotarianizmu tak ostáva moment, keď Richard Sulík daňovým poplatníkom "zachránil 300 miliárd eur" a to na celých 40 hodín, a len za bagateľ - povalenie vlastnej vlády. Tej vlády, ktorá mala ešte stále jedinečnú možnosť nielen oddialiť Ficov návrat, ale pokúsiť sa definitívne demontovať ficoizmus ako politickú prax – to znamená urobiť systémové zmeny, kde by aj návrat Fica k moci neznamenal návrat rokov 2006-2010, či nebodaj 1994-1998. Odvážny sen, ktorý sa ale ešte pred rokom dal snívať.
Že konanie SaS nemohlo splniť deklarované ciele je zrejmé: ak veríme tomu, že mechanizmus EFSF, a navýšenie záruk v ňom, ktoré bolo pred pár mesiacmi ach tak životne dôležité, neodvráti katastrofu, tak neexistuje *principiálny* dôvod prečo, aspoň symbolicky, zaň nezahlasovať. Keď na tom ostatným deťom na pieskovisku tak záleží, dobre, nech si majú Deda Mráza. Nebola by to prvá hlúposť voči ktorej mali výhrady a za ktorú zahlasovali (veď hlasovali aj za prvotný EFSF, hoci aj mrnčali). Ak by verili ekonomickým fundamentom, verili svojim tézam, tak mohli s kľudom zahlasovať za navýšenie záruk v EFSF, ktoré by predsa nič nezmenilo a neodvratný krach a zúčtovanie s ich 'prorockým' veď-sme-vám-to-vraveli by prišlo tak či tak. Dokonca dostali, po dlhom kvákaní, ako na podnose možnosť vycúvať zo svojej tvrdohlavosti a zahlasovať za, keď sa „euroval“ spojil s hlasovaním o dôvere vláde. Ale nie, amatér nepochopil, amatér nevie čítať medzi riadkami, amatér videl len výzvu svojím princípom. Tu stojíme, politickí autisti, nemôžeme inak. Lebo nevieme.
Lenže SaS ľudia nevolili kvôli ich liberálnym princípom, teda aspoň väčšina voličov nie. Úspech SaS vo voľbách spočíval menej na ich proklamovanej liberálnosti, ako na ich fenoméne novosti. Je už volebným truizmom, že zhruba 6-10% voličov je v každých voľbách ochotných voliť "niečo nové", neokukané, antisystémové, apolitické. V 1994 z toho najviac profitovalo Združenie robotníkov Slovenska. V 1998 ich vystriedala Strana občianskeho porozumenia, v 2002 si ich hlasy rozdelili Smer (ešte Tretia cesta), Aliancia nového občana a samozrejme KSS, kdežto v 2006 z nich najviac profitoval už trochu okukaný Smer (teraz už Sociálna demokracia), znovuzrodená SNS a neúspešne aj Slobodné fórum.
Môžeme len hádať nakoľko si stratégovia v SaS (ak tam teda také čosi vôbec majú) uvedomovali svoj podenkový, prevažne totiž jednocyklový, rodokmeň SOP-ANO-SF a či aj kvôli tomu rozpútali svoj principiálny zápas o euroval v snahe o udržanie svojho prchavého voliča. A ktovie, či to bol nejaký amatérsky tiež-stratég, ktorý v záchvate geniality navrhol, že nech do svojej liberálnej platformy zaradia .eurorealizmus, resp. euroskepticizmus. Lebo Brusel, ktorý má na Slovensku na svedomí viac liberálnych reforiem než celá ponovembrová pravica, je proste socialistické fuj. Každopádne sa milý stratég prerátal, lebo .týžďeň už dal titul .eurobijca iným ochotníkom, viac podľa ich gusta. Týchto ochotníkov vedie, zozadu, trochu iný insitný umelec, ktorého si SaS samo odchovalo na chvoste svojej kandidátky.
Už dnes sa totiž črtá scenár, podľa ktorého prápor novosti zdvihnú Obyčajní ľudia okolo (resp. pred ním) Igora Matoviča. A spolu s nimi tu máme aj apoteózu politického amaterizmu. Ako inak ako projekt amatérov môžeme vnímať túto stranu-nestranu, hnutie-nehnutie, vedenú zo zadu aj spredu, s kandidátkou pozbieranou metódou snehovej gule valenou po politickom smetisku .konzervatizmu. Nájdeme tam tak pestrú všehochuť, ktorej poradie vedie Martin Mojžiš, ktorý sa svojpomocne rozhodol vrátiť slovko fachidiot do súčasnej lexiky, cez Eugena "Jéňu" Kordu, ktorý už ochotníčil aj v novinárčine a omrzelo ho to, Alojza Hlinu, občianskeho aktivistu s nediagnostikovanou narcistickou poruchou osobnosti, Štefana Bučka, ktorý zrejme s celou jednou hereckou generáciou povinne absolvoval kurz "Preskakujúci hlas a pátos" pod vedením Ďusa Pántika, Alojza "Striedavý-prúd-proti-homosexualite" Rakúsa spolu s radostnou družinou Vlada Palka okolo KDS až po eurovalovým idiotarianizmom poznačené zbytky OKS.
Nemožno sa ale príliš diviť, že redakcia .týždňa považuje Obyčajných ľudí za schodný politický projekt, veď redakcia .týždňa považuje Jaroslava Danišku za komentátora. Akoby stále snívali romantický sníček o apolitickej politike, kde družina nezávislých hrdinov bez spoločnej platformy, idey, alebo programu svojím údajným morálnym vzorom a čistým štítom dokáže presadiť viac než disciplinovaná, viac-menej jednotná stranícka mašina.
Problémom slovenskej politiky ale ani nie sú všelijakí Matovičovci. Tí nielenže boli a budú, ale sú nevyhnutní. Istá miera insitného krikľúňstva, ktorá jednoduchou skratkou zaujme širšie vrstvy voličov je potrebnou v účinnom politickom boji. Priamočiarosť a ľudovosť samé o sebe nie sú neresť. Čo tu však chýba je efektívna kooptácia podobných ľudových rozhorčencov do existujúcich strán. Tu ale vyvstáva druhá stránka slovenského politického amaterizmu a tým je strnulosť politických strán, neschopných implementovať mechanizmy priebežnej obmeny morálne aj vizuálne opotrebovaného personálu. A tak hoci mi aj napríklad Dzurinda nevadí (dokiaľ neotvorí ústa a svojou modulovanou fistulou prichyteného katechéta nezačne niečo vysvetľovať), tak jeho neschopnosť odísť je neodpustiteľná len v kombinácii s jeho hriechom neschopnosti vychovať si adekvátneho nástupcu, ktorý by ho vyšachoval na dôchodok bez rozpadu strany.
"The older I get the more I admire and crave competence, just simple competence, in any field from adultery to zoology." -- H.L. Mencken
Ak by som mal pomenovať jeden moment slovenskej politiky ktorý ma neskutočne vytáča (a ktorý sa nevolá Robert Fico), tak by to bol ten všepredchýňajúci amaterizmus. Politická ochotníčina. Nerozumejú mizanscéne, Stanislavského nečítali, šepkára nemajú ale tvária sa, že idú hrať Macbetha, pričom nezvládnu ani Mastný Hrniec v školskej besiedke.
Takéto politické ochotníctvo nájdeme vo väčšej či menšej miere všade, od Ficovej tlačovkovej šmíry, cez slotovských ľudových bavičov, Bugárovu pantomímu, až po akademické kabuki v podaní Rudolfa Chmela alebo aj Ivety Radičovej. Sú tu ale dva politické, povedzme, projekty, ktoré stelesňujú ducha ochotníctva viac než ktokoľvek iný.
Prvým súčasným epitómom politického amaterizmu sa pre mňa stala strana SaS. Ani nemá zmysel tu vymenovávať všetky trápne momenty, od Galkovej improligy až po dnešné pivné sľuby. Už pri jej vzniku som bol skeptický a to aj napriek tomu, že som liberál. Robili síce liberálne vlny, ale tie robila aj ANO, a viac než na reči som stavil na základy. Výtlak ideologickej kvapaliny stranou do prostredia sa rovná váhe ťapákovštiny do strany vloženej. Alebo také čosi. Skrátka mi SaS prišla ako ANO 2.0, len menej moderátorov a viac blogerov. Uslintaný oportunizmus nahradil "liberálny idiotarianizmus", keď SaS efektívne povýšila podvojné účtovníctvo na politickú ideológiu. Ó, áno, spomenuli aj jointy a ukázali sa aj na gay pride, ale slobodu a rovnosť pred zákonom skúšali hájiť len kam dopočítali ich abakusy. Ozaj, a ten o odvodovom bonuse si ešte pamätáte?
Aby som definoval pojem - pre slovenské politické ochotníčenie príznačný - idiotarianizmom myslím onen nešťastný fenomén, kde človek, resp. politik v mene (proklamovaných) princípov obetuje zdravý rozum. Učebnicovým príkladom idiotarianizmu tak ostáva moment, keď Richard Sulík daňovým poplatníkom "zachránil 300 miliárd eur" a to na celých 40 hodín, a len za bagateľ - povalenie vlastnej vlády. Tej vlády, ktorá mala ešte stále jedinečnú možnosť nielen oddialiť Ficov návrat, ale pokúsiť sa definitívne demontovať ficoizmus ako politickú prax – to znamená urobiť systémové zmeny, kde by aj návrat Fica k moci neznamenal návrat rokov 2006-2010, či nebodaj 1994-1998. Odvážny sen, ktorý sa ale ešte pred rokom dal snívať.
Že konanie SaS nemohlo splniť deklarované ciele je zrejmé: ak veríme tomu, že mechanizmus EFSF, a navýšenie záruk v ňom, ktoré bolo pred pár mesiacmi ach tak životne dôležité, neodvráti katastrofu, tak neexistuje *principiálny* dôvod prečo, aspoň symbolicky, zaň nezahlasovať. Keď na tom ostatným deťom na pieskovisku tak záleží, dobre, nech si majú Deda Mráza. Nebola by to prvá hlúposť voči ktorej mali výhrady a za ktorú zahlasovali (veď hlasovali aj za prvotný EFSF, hoci aj mrnčali). Ak by verili ekonomickým fundamentom, verili svojim tézam, tak mohli s kľudom zahlasovať za navýšenie záruk v EFSF, ktoré by predsa nič nezmenilo a neodvratný krach a zúčtovanie s ich 'prorockým' veď-sme-vám-to-vraveli by prišlo tak či tak. Dokonca dostali, po dlhom kvákaní, ako na podnose možnosť vycúvať zo svojej tvrdohlavosti a zahlasovať za, keď sa „euroval“ spojil s hlasovaním o dôvere vláde. Ale nie, amatér nepochopil, amatér nevie čítať medzi riadkami, amatér videl len výzvu svojím princípom. Tu stojíme, politickí autisti, nemôžeme inak. Lebo nevieme.
Lenže SaS ľudia nevolili kvôli ich liberálnym princípom, teda aspoň väčšina voličov nie. Úspech SaS vo voľbách spočíval menej na ich proklamovanej liberálnosti, ako na ich fenoméne novosti. Je už volebným truizmom, že zhruba 6-10% voličov je v každých voľbách ochotných voliť "niečo nové", neokukané, antisystémové, apolitické. V 1994 z toho najviac profitovalo Združenie robotníkov Slovenska. V 1998 ich vystriedala Strana občianskeho porozumenia, v 2002 si ich hlasy rozdelili Smer (ešte Tretia cesta), Aliancia nového občana a samozrejme KSS, kdežto v 2006 z nich najviac profitoval už trochu okukaný Smer (teraz už Sociálna demokracia), znovuzrodená SNS a neúspešne aj Slobodné fórum.
Môžeme len hádať nakoľko si stratégovia v SaS (ak tam teda také čosi vôbec majú) uvedomovali svoj podenkový, prevažne totiž jednocyklový, rodokmeň SOP-ANO-SF a či aj kvôli tomu rozpútali svoj principiálny zápas o euroval v snahe o udržanie svojho prchavého voliča. A ktovie, či to bol nejaký amatérsky tiež-stratég, ktorý v záchvate geniality navrhol, že nech do svojej liberálnej platformy zaradia .eurorealizmus, resp. euroskepticizmus. Lebo Brusel, ktorý má na Slovensku na svedomí viac liberálnych reforiem než celá ponovembrová pravica, je proste socialistické fuj. Každopádne sa milý stratég prerátal, lebo .týžďeň už dal titul .eurobijca iným ochotníkom, viac podľa ich gusta. Týchto ochotníkov vedie, zozadu, trochu iný insitný umelec, ktorého si SaS samo odchovalo na chvoste svojej kandidátky.
Už dnes sa totiž črtá scenár, podľa ktorého prápor novosti zdvihnú Obyčajní ľudia okolo (resp. pred ním) Igora Matoviča. A spolu s nimi tu máme aj apoteózu politického amaterizmu. Ako inak ako projekt amatérov môžeme vnímať túto stranu-nestranu, hnutie-nehnutie, vedenú zo zadu aj spredu, s kandidátkou pozbieranou metódou snehovej gule valenou po politickom smetisku .konzervatizmu. Nájdeme tam tak pestrú všehochuť, ktorej poradie vedie Martin Mojžiš, ktorý sa svojpomocne rozhodol vrátiť slovko fachidiot do súčasnej lexiky, cez Eugena "Jéňu" Kordu, ktorý už ochotníčil aj v novinárčine a omrzelo ho to, Alojza Hlinu, občianskeho aktivistu s nediagnostikovanou narcistickou poruchou osobnosti, Štefana Bučka, ktorý zrejme s celou jednou hereckou generáciou povinne absolvoval kurz "Preskakujúci hlas a pátos" pod vedením Ďusa Pántika, Alojza "Striedavý-prúd-proti-homosexualite" Rakúsa spolu s radostnou družinou Vlada Palka okolo KDS až po eurovalovým idiotarianizmom poznačené zbytky OKS.
Nemožno sa ale príliš diviť, že redakcia .týždňa považuje Obyčajných ľudí za schodný politický projekt, veď redakcia .týždňa považuje Jaroslava Danišku za komentátora. Akoby stále snívali romantický sníček o apolitickej politike, kde družina nezávislých hrdinov bez spoločnej platformy, idey, alebo programu svojím údajným morálnym vzorom a čistým štítom dokáže presadiť viac než disciplinovaná, viac-menej jednotná stranícka mašina.
Problémom slovenskej politiky ale ani nie sú všelijakí Matovičovci. Tí nielenže boli a budú, ale sú nevyhnutní. Istá miera insitného krikľúňstva, ktorá jednoduchou skratkou zaujme širšie vrstvy voličov je potrebnou v účinnom politickom boji. Priamočiarosť a ľudovosť samé o sebe nie sú neresť. Čo tu však chýba je efektívna kooptácia podobných ľudových rozhorčencov do existujúcich strán. Tu ale vyvstáva druhá stránka slovenského politického amaterizmu a tým je strnulosť politických strán, neschopných implementovať mechanizmy priebežnej obmeny morálne aj vizuálne opotrebovaného personálu. A tak hoci mi aj napríklad Dzurinda nevadí (dokiaľ neotvorí ústa a svojou modulovanou fistulou prichyteného katechéta nezačne niečo vysvetľovať), tak jeho neschopnosť odísť je neodpustiteľná len v kombinácii s jeho hriechom neschopnosti vychovať si adekvátneho nástupcu, ktorý by ho vyšachoval na dôchodok bez rozpadu strany.
8 komentárov:
No lemuel, ako zvyčajne bravúrne zvládnuté intelektuálne a lexikologické cvičenie....ale chcelo by to trošku pragmatizmu a ľudovejšieho jazyka ( ja viem, že to ty nerád ), keď už pre nič iné, tak aspoň pre púhu možnosť odradiť pár váhajúcich voličov čítajúcich tvoj blog od voľby týchto "ochotníkov". Nože nám prezraď, kto je pre teba apoteózou politického "profesionalizmu". Možno tak v britskom politickom systéme by sme mohli za takýchto "profesionálov" považovať viac ako storočie etablovaných konzervatívcov, liberálnych demokratov či labouristov. Ale tu sme v postkomunistickej strednej Európe a etablované politické subjekty (ak sa dá o niečom takom vôbec hovoriť) fatálne zlyhali a stále zlyhávajú. Domnievam sa, že sú 1000-krát zdiskreditovanejšie ako SaS nevyslovením dôvery vláde, v ktorej sami sedeli, nech už si o principiálnosti myslíš čokoľvek.
O nejakom "neutralizovaní" Fica pravicovo-liberálnymi reformami nemá cenu ani hovoriť, lebo obaja vieme, že je to nezmysel.
A čo sa týka tých "liberálnych reforiem z Bruselu", nuž to je otázka vkusu, ale myslím, že dejiny ti zapravdu nedajú.
Apropos, tipujem, že sa slovenských volieb nezúčastníš, či?
Paráda, podpisujem od začiatku do konca.
-//-
najlepší "politický" text za veľmi dlhú dobu.
Riso,
To zneutralizovanie Fica pravicovo-liberalnymi reformami je nezmyslom? Asi si predstavujeme ine veci pod "neutralizovanim" a pod "reformami". Podla mna je celkom relevantna moznost, ze sa prijmu opatrenia spravy statu, ktore urobia Ficov styl "spoils and sinecures" vladnutia ovela tazsim a jeho snahy o ich odstranenie by idealne narazili na uz nejake zavedene constituencies ktore by sa vedeli proti takej snahe mobilizovat. Osobne som na tomto este pred rokom a pol nevidel nic nerealizovatelne.
Taktiez neviem v com mi historia pri EU da/neda za pravdu. Mozme si o EU mysliet vselico a sam si toho aj vela myslim - ta nalepka eurorealizmu by v mnohom sadla aj na mna. Ale je taktiez neodskriepitelnou skutocnostou, ze jednym z najvacsich motivatorov pre prijmanie zasadnych liberalnych reforiem bola prave kondicionalita vstupu do EU - aj ten meciarizmus sa podarilo porazit vdaka obavam o nas medzinarodny osud, aj tie reformy mnohe sa pretlacili len vdaka tomu. Mozeme sa tiez teraz bavit o tom, nakolko to bolo stastlive, ze mnohe tie institucie tu su len lebo sa od nas ocakavali, ale neustale zlyhavame v naplnani ich ducha a nerozumieme celkom vsetkym principom, ktore za nimi stoja. Priklanam sa ale coraz viac k nazoru, ze na osude toho projektu by nam malo zalezat, lebo ak EU skrachuje, na jeho mieste zrejme nevyrastie zona volneho ocbchodu liberalno-konzervativnych eutopii.
kto je apoteozou profesionality v politike? isto si postrehol, ze prave to mi na slovensku chyba a tom to cele je - ale ak by som mal pomenovat par momentov, mala by to byt strana (lebo nemoze zavisiet len na jednotlivcoch) ktora by dokazala sklbit a zjednotit beblaveho policy wonkishness, prochazkov intellectual acumen a tiez ficov politicky tah na branu a chut po moci. ano, fico je v jednom profik, jasne identifikuje nepriatela, casto je tym kto definuje o com sa debatuje, a nenecha si ujst ziadnu moznost obratit argument proti oponentovi.
politicke subjekty u nas zlyhali, zlyhavaju a aj budu zlyhavat - ale je smiesne ocakavat, ze zakladanie novych subjektov, vecne hladanie "novych tvari" je nejakym riesenim. ja osobne sa momentalne tiez rozhodujem medzi nevolenim ako vyrazom nespokonosti so sucasnym stavom, alebo aspon symbolickou podporou sdku-ds a v nej hlasom pre ludi ako su beblavy a zitnanska. za dzurindu a gorily ich uz potresta kopec inych ludi, ja im mozno este dam sancu urobit zmeny (napr. fresa za predsedu), ktore predpokladam, po slabom vysledku nastanu.
SaS ma stale este sancu prezit ako projekt - ak vobec prezije volby, a ak bude schopne vnutornej sebareflexie, vysporiadanie sa s volebnym vysledkom spojene s nejakou vymenou vedenia, a oprostenie sa od zvazackeho nazerania na svet -- ale vzhladom na ich personalne zlozenie a ich podivny epistemicky svet v ktorom ani len vladu nepovalili a za vsetko mozu ini: I wouldn't hold my breath.
hm, zopakujem slova klasicky: az na obsah je to skvele :-)
tak vdaka :)
Prudko čitateľné, prudko vystihujúce môj názor na insitnosť prípadne infantilnosť niektorých strán a politikov. Podobne ako v umení, insitnosť môže byť chvíľku aj milá, ale infantilnosť, tá už vyvoláva skôr pocity trapnosti. Je pozoruhodné, že napriek tomu sa týmto stranám tak dobre darí v sociálnej ifantilizaácii :(
mladosť pochabosť (to na ten postsoc systém)
k OĽ - fajn je to podenkový projekt, ale zas prečo nie? viac-menej jednotná stranícka mašina je viac-menej disciplinovaná (čo môže viesť v prípade veľkej disciplinovanosti (SS) k pádu vlády) - síce ten výber nepozostáva zo skutočného mišmašu, takže to nie je strana všehochuti ale prečo si to nevyskúšať (keď už tie zavedené strany sa tak rady oligarchizujú)
Zverejnenie komentára