Konečne zámienka! Ach, história môjho nicku. Posadajte si deti, toto bude nudný príbeh.
Boli to slnečné dni roku 2004, zlatý vek výplachov tračníka, keď bol svet menej než gombička a mladej mysli nenapadlo nič lepšie než začať blogovať. Je zrejmé, že keby SME spustilo svoj blogprojekt o pár mesiacov skôr, tak sa im upíšem a pár tristných mesiacov blogujem pod svojím vlastným menom, než ma moc a sláva znechutia natoľko, že sa na to vyseriem. To sa našťastie nestalo, blogovanie ma začalo lákať skôr a tak som v septembri skusmo založil konto na blogger.com. Pre nickname som načrel do svojich archívov...
Moment. Trochu predbieham.
Blogovať som vlastne začal už na jeseň roku 2000, akurát že som písal len do jedného karisbloku. Nazvime ho Hnedá Kniha. Nemožno to nazvať denník, jednak to neboli koherentné záznamy môjho života a jednak, denníček si vedú len baby. No fuj. Svoje nonsens noticky, non sequitur citácie, dada dezilúzie a parergonické písačky som najprv podpisoval menom Ishmael. Za to mohol Moby Dick. "Call me Ishmael.", hlásala prvá Melvillova veta, za ktorú som sa nikdy nedostal. Iste, prečo nie, Call me Ishmael. Nebudem furt vykrádať Pythonov, aký už čo zas Col. Crippen Volestranger. Či čo. Ak aj byť postmoderný tak treba kradnúť z čo najviac zdrojov, inak ste len uhrovitý fanúšik a vôbec nie cool.
Tak aspoň priezvisko z jedného kriketového skeču som si tak trochu odvodil.
Ishmael Umbango
A potom pribudli aj iné všakovaké nejapnosti, ako napr.:
Egon Alter
Das Ich
Krátko nato sa zrodil alsaský učenec Theophrast de Globougnac, ktorého som najprv zasadil do druhej polovice 19 storočia, ale ktorý sa sem tam pohupoval storočiami až hlboko do 14. storočia. Bol akýsi neukotvený. Ale bol to učenec vo veciach obskúrnych a zbytočných, ako sa na zabudnutých géniov patrí. Bol dada i pata, ale mal aj pátos. Panache.
Každý preintelektualizovaný teenager je zrejme odsúdený vytvoriť si vlastného Cimrmana.
(OT: Týmto verejne vyzývam cteného Cadia, až sa vráti z les Etats-Unis a než sa odoberie do teho Albiónu, aby už konečne spísal históriu najlepšieho slovenského básniaceho meteorológa Bohumila Turčana Tagáča ako aj pohnuté osudy Lososeho Univerzity, ktorú pred mnohými rokmi spoluzakladal a viedol.)
Ale ako ďalší z radu alter eg znel Teofrast sľubne. Hoci som sa skôr staval do polohy bádateľa, Globougnacológa, kurátora jeho knižnice. (A s pomocou Tanguyho kresbičky vznikla aj limitovaná séria Ex Librisov "Knižnica Teofrasta de Globougnac". Ach.)
Inu Theophrast sa na chvíľu ukázal aj na blogu ako Lemuelovo zlé dvojča, hroziace prevziať vládu nad blogom. V kontexte predvolebného boja v USA to vtedy možno dávalo väčší zmysel.
Vôbec som rád istý čas vymýšlal mená. Melchior Abruptus Picenszký, Sv. Sulpukius Samozvaný (a tiež Pelvis Resley, urzon lorda Curzona, čo uhryzol Melvina, syna lorda Kelvina, dlhá story). Následne ma istý čas posadla idea vymyslieť meno, ktoré by znelo ak nie sloven- tak aspoň slovanskejšie. Jedno aj bolo príliš dobré, aby som ho tu prezradil, ešte sa môže zísť, znie nezmyselne, ale zároveň nie natoľko aby nebolo uveriteľným. A taktiež prišiel na svet Kamil Kromonoš (Hnedá Kniha: "Jeho Exaltovaná Neurastenickosť na tomto miesto odložila pero a ukončila zápis. Pravosť overená. Notársky overil Fudr. Kamill Kromonoš, Esq.") aby vzápätí upadol do zabudnutia.
Nuž a napokon aj chlapík menom Koľkava. Slovansky znejúci gibberish. Všimnite si palatalizované l, dávalo meno slovanskejší šmrnc, ktoré som však pre potreby netu nakoniec zlikvidoval, zato Lemuel bolo biblické a svojské vysporiadanie sa s dedičstvom Išmaela.
Lemuel Koľkava sa zrodil ako ďalší z radu obskúrnych slovenských géniov z 19. storočia, povolaním chemik, náturou lyrik. Podarilo sa mi v Hnedej Knihe nájsť prvú zmienku o ňom, zrejme z roku 2001, alebo 2002:
True story!
Boli to slnečné dni roku 2004, zlatý vek výplachov tračníka, keď bol svet menej než gombička a mladej mysli nenapadlo nič lepšie než začať blogovať. Je zrejmé, že keby SME spustilo svoj blogprojekt o pár mesiacov skôr, tak sa im upíšem a pár tristných mesiacov blogujem pod svojím vlastným menom, než ma moc a sláva znechutia natoľko, že sa na to vyseriem. To sa našťastie nestalo, blogovanie ma začalo lákať skôr a tak som v septembri skusmo založil konto na blogger.com. Pre nickname som načrel do svojich archívov...
Moment. Trochu predbieham.
Blogovať som vlastne začal už na jeseň roku 2000, akurát že som písal len do jedného karisbloku. Nazvime ho Hnedá Kniha. Nemožno to nazvať denník, jednak to neboli koherentné záznamy môjho života a jednak, denníček si vedú len baby. No fuj. Svoje nonsens noticky, non sequitur citácie, dada dezilúzie a parergonické písačky som najprv podpisoval menom Ishmael. Za to mohol Moby Dick. "Call me Ishmael.", hlásala prvá Melvillova veta, za ktorú som sa nikdy nedostal. Iste, prečo nie, Call me Ishmael. Nebudem furt vykrádať Pythonov, aký už čo zas Col. Crippen Volestranger. Či čo. Ak aj byť postmoderný tak treba kradnúť z čo najviac zdrojov, inak ste len uhrovitý fanúšik a vôbec nie cool.
Tak aspoň priezvisko z jedného kriketového skeču som si tak trochu odvodil.
Ishmael Umbango
A potom pribudli aj iné všakovaké nejapnosti, ako napr.:
Egon Alter
Das Ich
Krátko nato sa zrodil alsaský učenec Theophrast de Globougnac, ktorého som najprv zasadil do druhej polovice 19 storočia, ale ktorý sa sem tam pohupoval storočiami až hlboko do 14. storočia. Bol akýsi neukotvený. Ale bol to učenec vo veciach obskúrnych a zbytočných, ako sa na zabudnutých géniov patrí. Bol dada i pata, ale mal aj pátos. Panache.
Každý preintelektualizovaný teenager je zrejme odsúdený vytvoriť si vlastného Cimrmana.
(OT: Týmto verejne vyzývam cteného Cadia, až sa vráti z les Etats-Unis a než sa odoberie do teho Albiónu, aby už konečne spísal históriu najlepšieho slovenského básniaceho meteorológa Bohumila Turčana Tagáča ako aj pohnuté osudy Lososeho Univerzity, ktorú pred mnohými rokmi spoluzakladal a viedol.)
Ale ako ďalší z radu alter eg znel Teofrast sľubne. Hoci som sa skôr staval do polohy bádateľa, Globougnacológa, kurátora jeho knižnice. (A s pomocou Tanguyho kresbičky vznikla aj limitovaná séria Ex Librisov "Knižnica Teofrasta de Globougnac". Ach.)
Inu Theophrast sa na chvíľu ukázal aj na blogu ako Lemuelovo zlé dvojča, hroziace prevziať vládu nad blogom. V kontexte predvolebného boja v USA to vtedy možno dávalo väčší zmysel.
Vôbec som rád istý čas vymýšlal mená. Melchior Abruptus Picenszký, Sv. Sulpukius Samozvaný (a tiež Pelvis Resley, urzon lorda Curzona, čo uhryzol Melvina, syna lorda Kelvina, dlhá story). Následne ma istý čas posadla idea vymyslieť meno, ktoré by znelo ak nie sloven- tak aspoň slovanskejšie. Jedno aj bolo príliš dobré, aby som ho tu prezradil, ešte sa môže zísť, znie nezmyselne, ale zároveň nie natoľko aby nebolo uveriteľným. A taktiež prišiel na svet Kamil Kromonoš (Hnedá Kniha: "Jeho Exaltovaná Neurastenickosť na tomto miesto odložila pero a ukončila zápis. Pravosť overená. Notársky overil Fudr. Kamill Kromonoš, Esq.") aby vzápätí upadol do zabudnutia.
Nuž a napokon aj chlapík menom Koľkava. Slovansky znejúci gibberish. Všimnite si palatalizované l, dávalo meno slovanskejší šmrnc, ktoré som však pre potreby netu nakoniec zlikvidoval, zato Lemuel bolo biblické a svojské vysporiadanie sa s dedičstvom Išmaela.
Lemuel Koľkava sa zrodil ako ďalší z radu obskúrnych slovenských géniov z 19. storočia, povolaním chemik, náturou lyrik. Podarilo sa mi v Hnedej Knihe nájsť prvú zmienku o ňom, zrejme z roku 2001, alebo 2002:
"...duša travičova nesídli v tráviacom trakte tak ako sa domnieval Lemuel Koľkava. (...) Domnieval sa, že duša človeka spočívajúca v tráviacom trakte je natravovaná a splodiny pri týchto procesoch uvoľnené majú oné spomenuté zhubné vplyvy [otravovanie ľudí naokolo, ed.]. Jeho teórie teda vychádzali z ťažko uchopiteľného a mystického konceptu stráviteľného duševna..."Keď teda prišlo na to zvoliť si roku 2004 vše-účelový internetový nickname, načrel som do studnice mien a vylovil Lemuela Kolkavu.
True story!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára