Opäť nič, ani sa neunúvajte, nič zaujímavé tu nebude. Súhlasím, poznamenania hodný súzvuk mlčania sa rozlial po blogovom kraji. Nebudeme na nikoho ukazovať prstom, ale niektorí nevedia, čo od dobroty, iní sú zas dobrovoľne zavretí v slonovinovej veži a na blogové hemženie zrazu hľadia s dešpektom. A potom flákači ako ja.
Ale na druhú stranu, nemožno povedať, že by bolo mlčanie univerzálne, žiaľ to vôbec nie. Inde to fičí až príliš. Odkedy som si zriadil RSS čítačku akosi poklesli moje blogovacie ambície. Alebo schopnosti, či sily. Neviem. Už ani slová neviem užívať, som slovne preťažený, v pretlaku, slov presila, vyťažený. Nestíham. Nestíham ani nič nerobiť. Ešteže mi ostávajú aspoň základné hygienické návyky. Každopádne viem len, že denne zabijem viac než 5 hodín čistého času, kým prejdem všetko, čo mi čítačka vyhodí. Začínam mať pocit že tých 70+ kanálov (prestal som ich počítať, len odhadujem) je priveľa, ale vždy keď idem nejaký vyhodiť, nahradia ho dva nové. Každé otvorenie Google Readera je sprevádzané vzdychnutím, keď na mňa vybafne číslo neprečítaných článkov. Každé čítanie sú preteky dočítať všetko skôr, než pribudnú ďalšie veci. Blik! Ani nemusím stláčať refresh, zas niečo blikne, že aha, mňa si nečítal. Blik. Blik. Fuj. Blik. Vzdych.
Tak mi treba. To mám za to, že idem s dobou, či čo. Ale liečim sa. Pomaly. Nečítam všetko. Ono istá repetetívnosť je aj v článkoch a ich témach badateľná a s potešením môžem napríklad zvestovať, že z asi 8 článkov o úmrtí Williama F. Buckleyho, Jr. som nečítal ani jeden. Hahej.
Inak, v piatok večer idem do Budapešti na víkend; obzrieť prácu robotného slovenského ľudu ale najmä v sobotu nejaké testy vyplniť. Nechcem sa k tomu vyjadrovať bližšie, ale súvisí to s potenciálnym prehodením výhybky na inú trasu môjho akademického žitia a bytia. Nechcem to zakríknuť, nerád totiž kričím.
Predpokladám, že až sa v nedeľu poobede znovu dostanem doma k počítaču, číslo ktoré na mňa z RSS vyskočí bude tak astronomické, že ma z toho vykotí definitívne.
And now... len tak mimochodom: Yippie Kay Yay, America!
Ale na druhú stranu, nemožno povedať, že by bolo mlčanie univerzálne, žiaľ to vôbec nie. Inde to fičí až príliš. Odkedy som si zriadil RSS čítačku akosi poklesli moje blogovacie ambície. Alebo schopnosti, či sily. Neviem. Už ani slová neviem užívať, som slovne preťažený, v pretlaku, slov presila, vyťažený. Nestíham. Nestíham ani nič nerobiť. Ešteže mi ostávajú aspoň základné hygienické návyky. Každopádne viem len, že denne zabijem viac než 5 hodín čistého času, kým prejdem všetko, čo mi čítačka vyhodí. Začínam mať pocit že tých 70+ kanálov (prestal som ich počítať, len odhadujem) je priveľa, ale vždy keď idem nejaký vyhodiť, nahradia ho dva nové. Každé otvorenie Google Readera je sprevádzané vzdychnutím, keď na mňa vybafne číslo neprečítaných článkov. Každé čítanie sú preteky dočítať všetko skôr, než pribudnú ďalšie veci. Blik! Ani nemusím stláčať refresh, zas niečo blikne, že aha, mňa si nečítal. Blik. Blik. Fuj. Blik. Vzdych.
Tak mi treba. To mám za to, že idem s dobou, či čo. Ale liečim sa. Pomaly. Nečítam všetko. Ono istá repetetívnosť je aj v článkoch a ich témach badateľná a s potešením môžem napríklad zvestovať, že z asi 8 článkov o úmrtí Williama F. Buckleyho, Jr. som nečítal ani jeden. Hahej.
Inak, v piatok večer idem do Budapešti na víkend; obzrieť prácu robotného slovenského ľudu ale najmä v sobotu nejaké testy vyplniť. Nechcem sa k tomu vyjadrovať bližšie, ale súvisí to s potenciálnym prehodením výhybky na inú trasu môjho akademického žitia a bytia. Nechcem to zakríknuť, nerád totiž kričím.
Predpokladám, že až sa v nedeľu poobede znovu dostanem doma k počítaču, číslo ktoré na mňa z RSS vyskočí bude tak astronomické, že ma z toho vykotí definitívne.
And now... len tak mimochodom: Yippie Kay Yay, America!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára