pondelok 15. októbra 2007

Operetne o operete

Kolega Lafcadio bol na Offenbachovi. Nepovažoval by som Lafcadia za nekultúrne prasa, ako to naznačil, veď človek, ktorý dokáže obhájiť nosenie lososovo-rúžových kravát ovláda minimálne umenie rétoriky, mýli sa však, keď sa nazdáva, že by návšteva operety bola niečo, čo by som schvaľoval.

Počúvanie operety je niečo, čo sa robí v súkromí domovov, za zamknutými dverami pri stlmených svetlách, pre istotu cez slúchadlá. Nie je to niečo, čo by sa malo robiť na verejnosti v spoločnosti stoviek iných ľudí a rozhodne to nie je niečo, o čom sa vystatuje. Opereta sa má k skutočnej opere asi ako Dan Brown k literatúre. Vo väčšine jej manifestácii je skrátka meh.

Isteže, sú výnimky, občas sa zadarí a aj Strauss zloží Netopiera, ktorého časti snáď i stoja za uchovanie. A Offenbachov najväčší prínos ku kultúre zrejme je hudba pre kankán. Ďakujem pekne. Áno, aj ja som kedysi počúval operetu, skúšal som nové veci, bol som mladý a hlúpy, nuž som experimentoval. Priznajme si otvorene, každý sme si tou fázou prešli. Skúšal som počúvať napríklad od dua Gilbert a Sullivan ich slávne dielko Mikado a bola tam 1 (slovom jedna) dobrá vec. Trochu málo.

Opereta je totiž len jeden vývojový stupienok nad Robom Kazíkom, s ktorým má navyše mnoho styčných bodov. Navyše Franz Lehár bol obľúbený skľadatel Hitlerov. Aby som bol naozaj úderný, stručný a presný, opereta je niečo, čo robí Dušan Jarjabek. Nuff said, ako vravia v Amerike.

Žiadne komentáre: