S nesmiernym pobavením som si prečítal vyplačkúvajúci článok o "smutnom" osude "Stredu Európy" na Slovensku, pustnúcom mieste kdesi v Kremnických horách, s ktorým mali otcovia republiky z HZDS a SNS megalomanské plány.
Že sa taká hlúposť teší nezáujmu je podľa mňa len a len dobre, čo vysvetlím nižšie, najprv však treba podotknúť, že podobné geopoliticko-folklórne tance nie sú endemické len pre Slovenskú republiku. Tento článok z Wikipédie uvádza hneď niekoľko kandidátov na tento "prestížny" post.
Za povšimnutie stojí skutočnosť, že väčšina kandidátov na "Stred Európy" je v bývalom Sovietskom bloku: Poľsko, Ukrajina, Slovensko, Litva, Estónsko, Bielorusko. Maďari si žiadne výpočty ani len nezabezpečovali, takí sú si svojim pupkovstvom istí. A bratia Češi majú kandidátov pre istotu hneď niekoľko. Všetko sú to krajiny, ktorých tragédiou, Kunderovými slovami, bolo, že boli "unesené", odtrhnuté od Západu; súčasť Okcidentu ovládnutá Rusmi, ktorá bola "geograficky uprostred, kultúrne na západe a politicky na východe" [1]. Bielorusko je krajina ešte stále unesená, Ukrajina svoj boj zvádza, ale po páde komunistického bloku všeobecne sa vo všetkých týchto krajinách prirodzene objavili snahy o "návrat" do Európy a snahy o privlastnenie si Stredu Európy boli akýmisi mentálnymi barličkami na ceste za strateným sebavedomím.
Podľa mňa je súčasný nezáujem o "Stred Európy" na Slovensku jednoznačne prejavom zdravého vývoja. O takéto umelé politické konštrukty na pozdvihnutie zakrpateného sebavedomia môžu mať záujem už len duševní maloroľníci z SNS a spol. Sme raz nemennou súčasťou Európy, aj napriek komunistickému intermezzu sme vždy boli a aj vždy budeme (aj napriek komunistickým pohrobkom na čele s premiérom, ktorý by nás najradšej opäť prichýlili k mohutnému tam tomu dubisku) a rozhodne nepotrebujeme bodky na mape a hrdé hrdzavé tabule pri ceste, aby nám to pripomínali.
[1] Milan Kundera, "The tragedy of Central Europe", New York Review of Books, 26 April 1984, pp.33-8
Že sa taká hlúposť teší nezáujmu je podľa mňa len a len dobre, čo vysvetlím nižšie, najprv však treba podotknúť, že podobné geopoliticko-folklórne tance nie sú endemické len pre Slovenskú republiku. Tento článok z Wikipédie uvádza hneď niekoľko kandidátov na tento "prestížny" post.
Za povšimnutie stojí skutočnosť, že väčšina kandidátov na "Stred Európy" je v bývalom Sovietskom bloku: Poľsko, Ukrajina, Slovensko, Litva, Estónsko, Bielorusko. Maďari si žiadne výpočty ani len nezabezpečovali, takí sú si svojim pupkovstvom istí. A bratia Češi majú kandidátov pre istotu hneď niekoľko. Všetko sú to krajiny, ktorých tragédiou, Kunderovými slovami, bolo, že boli "unesené", odtrhnuté od Západu; súčasť Okcidentu ovládnutá Rusmi, ktorá bola "geograficky uprostred, kultúrne na západe a politicky na východe" [1]. Bielorusko je krajina ešte stále unesená, Ukrajina svoj boj zvádza, ale po páde komunistického bloku všeobecne sa vo všetkých týchto krajinách prirodzene objavili snahy o "návrat" do Európy a snahy o privlastnenie si Stredu Európy boli akýmisi mentálnymi barličkami na ceste za strateným sebavedomím.
Podľa mňa je súčasný nezáujem o "Stred Európy" na Slovensku jednoznačne prejavom zdravého vývoja. O takéto umelé politické konštrukty na pozdvihnutie zakrpateného sebavedomia môžu mať záujem už len duševní maloroľníci z SNS a spol. Sme raz nemennou súčasťou Európy, aj napriek komunistickému intermezzu sme vždy boli a aj vždy budeme (aj napriek komunistickým pohrobkom na čele s premiérom, ktorý by nás najradšej opäť prichýlili k mohutnému tam tomu dubisku) a rozhodne nepotrebujeme bodky na mape a hrdé hrdzavé tabule pri ceste, aby nám to pripomínali.
[1] Milan Kundera, "The tragedy of Central Europe", New York Review of Books, 26 April 1984, pp.33-8
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára