Mávam ja občas divné sny. Žiadne Schnitzleroviny. Väčšinou sa v nich nič nedeje, často v snoch dokonca ležím vo vlastnej posteli, v ktorej, ako by som rád zdôraznil, sa už naozaj vonkoncom nič nedeje, sujet ide odnikiaľ nikam, ale napriek tomu to bývajú sny fascinujúce. Teda aspoň myslím, zriedka si ich totiž vôbec pamätám, a snáď nik by sa nepriznal, že nemá fantáziu a jeho sny sú nesmierne nudné. Ale nedávno to nabralo smer akejsi talianskej neo-realistickej drámy akoby zrežírovanej Viscontim, či De Sicom. Ležím síce v posteli ale vo svetlici filmovanej cez čierno-žltý filter sú ešte aj ďalší ľudia, u ktorých by človek nevedel, či na nich ťažšie doľahla depresie duševná či hospodárska. Dlho len tak po oblomovsky ako obvykle ležím, počúvam sociálno-realistické ponosy múdrych skrachovancov, ktorí pre nedostatok miesta sedia aj na poličkách, ale zrazu vstanem, ba navyše plný odhodlania zabiť istého Constanzu. V zrobených a zvráskavených tvárach troch prítomných sedliakov sediacich za stolcom naproti sa zračí pochopenie ba aj pán farár súhlasne prikyvujú ako opúšťam izbu a budím sa.
Skutočne neviem, čo si mám o tom myslieť. Ale keby snáď v správach hlásili zmiznutie či podozrivé úmrtie nejakého Constanzu, tak tento blog ste akože nevideli, okidok?
Skutočne neviem, čo si mám o tom myslieť. Ale keby snáď v správach hlásili zmiznutie či podozrivé úmrtie nejakého Constanzu, tak tento blog ste akože nevideli, okidok?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára