Ktosi neskonale vtipnejší než pisateľ týchto riadkov povedal, že písať o hudbe je ako tancovať o architektúre. To bol aj dôvod prečo som svoju inaugurálnu hudobnú recenziu poňal "jednoslovne", viac ako výkrik, než zmysluplné zhodnotenie. Tejto tradícií hodlám zostať verný aj pri dnešnom malom hudobnom exkurze. Prv ale ešte pár slov povedľa.
Už dávnejšie som si so záujmom čítal o "zabudnutej" modernej nemeckej hudbe prvej polky 20. storočia. Ako to už pri zabudnutej hudbe býva, ťažko ju zohnať, mojim jediným úspechom bolo nadobudnutie dvoch opier od Waltera Braunfelsa (Die Vögel a Der Traum ein Leben). Jeho dielo sa nesie – ak sa v tomto náhodou vyznáte tak odpusťte môj diletantizmus – v znamení nemeckej neskoro-romantickej moderny, nadväzujúc na diela Wagnera, Berlioza či súčasníka Richarda Straussa. Po svojej smrti upadá na niekoľko desaťročí do zabudnutia, ale jeho dielo v súčasnosti zažíva novú vlnu záujmu, najmä vďaka nedávnemu naštudovaniu jeho opery Vtáky - Opus 30 "Die Vögel", lyricko-fantastickej hry v dvoch aktoch podľa Aristofana, datovanej 1919.
A teraz teda k samotnému verdiktu:
Už dávnejšie som si so záujmom čítal o "zabudnutej" modernej nemeckej hudbe prvej polky 20. storočia. Ako to už pri zabudnutej hudbe býva, ťažko ju zohnať, mojim jediným úspechom bolo nadobudnutie dvoch opier od Waltera Braunfelsa (Die Vögel a Der Traum ein Leben). Jeho dielo sa nesie – ak sa v tomto náhodou vyznáte tak odpusťte môj diletantizmus – v znamení nemeckej neskoro-romantickej moderny, nadväzujúc na diela Wagnera, Berlioza či súčasníka Richarda Straussa. Po svojej smrti upadá na niekoľko desaťročí do zabudnutia, ale jeho dielo v súčasnosti zažíva novú vlnu záujmu, najmä vďaka nedávnemu naštudovaniu jeho opery Vtáky - Opus 30 "Die Vögel", lyricko-fantastickej hry v dvoch aktoch podľa Aristofana, datovanej 1919.
A teraz teda k samotnému verdiktu:
Wunderbárne!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára