streda, 6. júna 2007

Prvá veta

Bol príjemný podvečer, vonku ospalo pršalo, na gramofóne vyhrávali Händelove Concerti Grossi (holt, som stará škola, na mňa si žiadny Nepomuk Bobula nepríde) a v benevolentnej nálade som zdvihol noviny, reku že si počítam. Všimol som si, že pán premiér sa uvolili odtrhnúť sa so znojeným čelom od práce pre blaho národa a napísať stať do jedného vysoko neprofesionálneho denníka (spoplatnenú). Reku, pozrime ho.

Prvá veta:
Vzťah vlády SR a médií je taký, aký je.
To čo je toto!?!? (aj ihlica na platni preskočila dve drážky aby podčiarkla náhlu disonanciu) To čo má byť? To kde sme? To je čo za veta? Veta neveta? To čo chce byť? To mu písala Glendová? Či snáď opäť zradný zásah "neprofesionálnych médií" a ich editorov? Kde sme, na slohu v piatom ročníku ZŠ? Úplne prázdno. Nič. Čo touto vetou vyjadril? Nič. Balast. Ničota. Vzduch. Hovno. Takto začína článok? Vysokoškolsky vzdelaného človeka? Pochopím, keď nejaký trtko s bakuľou vydýchaný zlezie z ľadu a zahlaholí, že hrali, ako hrali, a dopadlo to, ako dopadlo, ale jezusmáriajozefe... to čo je?

Urobil som si päť kolečiek po obývačke, nadávajúc. Tá kurva človeka naserie a ešte ani nič nepovedala.

Kedysi dávnejšie som čítal, že editori, ktorí dostávajú stovky rukopisov od nádejných spisovateľov, sa často rozhodnú o vydaní, resp. o nevydaní románu už podľa prvej vety. Že sú dve kategórie viet (tie čo začínajú na "že" patria asi medzi tie druhé), terminológiu si už nepamätám, niečo sú tuším otváraky a niečo zatváraky. Dajú na cit, páni editori. Nezdalo sa mi to vtedy férové, dnes už tomu aj vďaka Malcolmovi Gladwellovi trochu rozumiem, ale napriek tomu som sa po ukľudnení dokopal k prečítaniu tej štylistickej tragédie.

...

Mal som dať na prvý dojem. Prvá veta. Večer posraný.

Žiadne komentáre: