sobota 2. júna 2007

F kine

Inu k filmu samotnému som sa už vyjadril tu, a nechce sa mi to už opakovať v reči rodnej. Jednoducho chujovina. Iným momentom, nad ktorým by som sa na moment pozastavil, je smutné uvedomenie si, keď už teda raz za štvrťroka vstúpim do kina, že prečo tam vstupujem len raz za štvrťroka.

Sediac na okraji, lebo som paranoidný a mám rád možnosť rýchleho úniku, človek musí furt uhýbať predierajúcim sa neskoroprišelcom a čumieť im na zadky, čo je zas zjavný dôkaz toho, ako málo ľudí v tejto republike malo vlastnú Kinderstübe. Alebo biele podkolienky, ako by zdôraznila stará Keltošová.

10 minút po začatí filmu sa dovalila skupinka, kde pár jedincov hľadalo v tme sedadlá číslo 23 a 24. Rad mal len 22 sedadiel, takže boli chvíľu zmätení a ja nasraný.

Vedľa mňa zase žiaľ sedela skupinka pre-pubescentných šarvancov, slovo deti ich nevystihuje, to skôr chodiaca antikoncepcia. Furt sa to chechtalo, vrtelo, premiestňovalo, hádalo, odbiehalo na hajzel a podobne. Keby ten ľadový čaj čo som mal pri sebe nebol tak kurevsky drahý, tak ich snáď aj oblejem.

A vzadu zase nejakej mrochte zvonil tri razy mobil, pri treťom zvonení som začul jej povzdych "veď už som ho vypla!".

Boha!

Žiadne komentáre: